Vanovic85a - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

2020
Jubilant z rodu Nepoddajných

Keď som v predsviatočnom tichu premýšľal čo nové či iné napísať k blížiacej sa  osemdesiat päťke Júliusa Vanoviča (narodil sa 11. apríla 1935 v Dražkovciach), RTVS práve opakovala dokument Slovenskej televízie o turčianskych zemanoch z roku 1997. Jedným z jeho aktérov bol aj on, náš klubový kolega, po matke zo zemianskeho rodu Jesenských, línia ktorých siaha až k Jánovi Jesseniovi, lekárovi, rektorovi pražskej Karlovej univerzity, popravenom za účasť na protihabsburskom povstaní a naše národné a literárne dejiny natrvalo obohatili také osobnosti ako legionár a básnik Janko Jesenský, ktorý si aj v autoritatívnom režime Slovenského štátu uchoval demokratické zmýšľanie, či prekladateľka Zora Jesenská, ktorá po auguste 1968 odvážne protestovala proti obnovujúcemu sa násiliu komunistického režimu. Vanovič, vedomý si ich ľudskej nepoddajnosti i duchovnému prínosu v dokumente povedal, že sa tiež snažil nespreneveriť sa tejto matkinej rodovej línii. A jeho celoživotný vklad do slovenských literárnych a kultúrnych dejín to potvrdzuje.
Po uväznení jeho otca vo vykonštruovanom politickom procese s partizánskym veliteľom V. Žingorom ho v roku 1952 vylúčili z martinského gymnázia. Prichýlila ho Matica slovenská, kde sa mohol obklopiť knihami, ktoré boli vtedy už na indexe, „a tak režisér môjho života mi dovolil na vlastné oči uvidieť a neporušenou mladou dušou zažiť ešte národnú kontinuitu: tú veľkú, celý národ vyživujúcu rieku, valiacu sa od  60. rokov 19. storočia cez toto malé, do februára 1948 vari najslovenskejšie mesto“, napísal vo svojich pamätiach o tomto prvom životnom údere, ktorý mu uštedril komunistický režim – a on vyšiel z neho obohatený. V roku 1955 mu dovolili gymnázium v Martine dokončiť, prijali ho na v Bratislave na filozofickú fakultu, ale po prvom semestri z politických dôvodov zo školy vylúčili. Znova Martin a Matica, potom Slovenská pedagogická knižnica v Bratislave a v roku 1963 sa uchytil v Slovenských pohľadoch, v roku 1967 sa stal redaktorom Mladej tvorby, zároveň externe študoval slovenčinu na FFUK. Bolo to jeho veľmi plodné tvorivé obdobie. Natrvalo sa aj do povedomia mojej nastupujúcej literárnej generácie zapísal svojimi Antidialógmi v Slovenských pohľadoch, rozhovormi s takmer 40 slovenskými spisovateľmi, ktoré  výrazne upomínali na potrebu návratu k predchádzajúcich literárnym hodnotám a násilne prerušenej duchovnej  kontinuite. A potom prišla augustová noc z 20-teho na 21.augusta  1968  a od tej chvíle sa všetko už len zhoršovalo. Vanovič ešte stihol vydať Antidialógy, na chvíľu sa dostal do Ústavu slovenskej literatúry, vrátil sa do Slovenských pohľadov, ale už iba ako korektor, keďže už platila Pezlárova direktíva, že redaktormi literárnych časopisov nemôžu byť tí, ktorí v nich pôsobili v 60. rokoch. Ako korektor pôsobil potom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ až do roku 1990. Sugestívne svedectvo o týchto rokoch vydal v knihe Zápisky z mŕtveho času. Antimemoáre, ktorá vyšla v roku 2014 v LIC a bola i na programe našej klubovej diskusie.
 
V rokoch zákazu publikovania a pokračujúcej diskriminácie Július Vanovič  osvedčil svoju nepoddajnosť rozsiahlym pramenným a literárnovedným výskumom, výsledkom ktorého sa stali diela, vydané po roku 1990. Postupne publikoval monografie o Júliusovi Barčovi- Ivanovi a Václavovi Černom, tri knihy o starom Martine, výber z próz Návrat pred odchodom, súbory štúdií a esejí Nad textom a časom a Znamenia domova, esej venovaná A. Matuškovi Chvála a skepsa, monografia o A. Bednárovi Prozaik proti totalite, román Kronika nepriznaného času, pamäťové Listy zo starého dvora či jedenásť esejí o slovenskej literatúre Nova et vetera. Bohaté, prebohaté dielo. A celý čas po roku 1990 aj obnovené vydávanie lukáčovskej Tvorby, v ktorej ako jej šéfredaktor  obnovuje i prehlbuje evanjelickú duchovnú i kultúrnu tradíciu a prispieva do nej početnými článkami i polemicky zahrotenými úvahami.
 
Keď sme si v Klube nezávislých spisovateľov pripomenuli Vanovičovu osemdesiatku, jeho spolužiak z vysokej školy, dnes uznávaný germanista prof. Ladislav Šimon svoj pozdrav jubilantovi nazval Vydal sa na cestu, z ktorej neuhol. V plnej miere to platí aj teraz, keď sa Július Vanovič dožíva požehnanej päť a osemdesiatky.
 
Zostáva pre nás inšpirujúcim vzorom ľudskej i tvorivej nepoddajnosti a jeho dielo je nadčasovou správou o stave ducha, morálky a kultúry na Slovensku.

Tak ešte veľa zdravia a nových tvorivých síl, milý Július!
Anton Baláž a všetci-všetci Tvoji dlhoroční priatelia a kolegovia z Klubu nezávislých spisovateľov.  

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky