Valcerova70 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Životné výročie Anny Valcerovej
 
Anna Valcerová, rodená Bacigálová, je poetka, literárna vedkyňa, kritička, prekladateľka a vysokoškolská pedagogička. Narodila sa v Bratislave, ale od roku 1953 žila s rodičmi vo Vysokých Tatrách. V rokoch 1966 – 1971 študovala slovenčinu a ruštinu na FF UPJŠ v Prešove (v jej študijnom krúžku som bol aj ja a Marián Heveši). Po skončení fakulty rok pôsobila ako stredoškolská učiteľka v Košiciach, vzápätí však prešla na prešovskú filozofickú fakultu, kde zakotvila natrvalo a dosiahla vedecko-pedagogickú hodnosť profesorka. Dlhší čas bývala v Košiciach. Do Prešova sa presťahovala po stretnutí životného partnera, s ktorým si založila rodinu. Na jej literárne formovanie mal osobitný vplyv jej vysokoškolský učiteľ, literárny kritik a vedec Albín Bagin, u ktorého robila aj diplomovú prácu o priestore v poézii Miroslava Válka. Publikovať začala v Mladej tvorbe, v Matičnom čítaní, v Slovenských pohľadoch, v Romboide a v Revue svetovej literatúry. Boli to recenzie, články, básne, preklady a neskôr štúdie. Významná bola jej spolupráca s Východoslovenským vydavateľstvom v Košiciach a s košickým rozhlasovým štúdiom. Absolvovala semestrové kurzy literárnej kritiky a kritiky umeleckého prekladu v Nitre. V rokoch 1975 – 1978 bola internou vedeckou ašpirantkou v Literárnovednom ústave SAV v Bratislave, kde bol jej školiteľom básnik, prekladateľ a literárny vedec Viliam Turčány, autor monografie Rým v slovenskej poézii, v ktorej sa prezentoval moderným produktívnym chápaním poetiky. Valcerovej kandidátska dizertačná práca Vzťah významu a tvaru v preklade poézie roku 1999 vyšla aj knižne. V školskom roku 2002/2003 pôsobila ako lektorka slovenského jazyka, literatúry a kultúry na štátnej univerzite v Záhrebe v Chorvátsku. V prednáškach sa zameriava na svetovú, českú a slovenskú literatúru v komparatívnom aspekte a na literárny preklad.
 
Anna Valcerová je autorkou troch pôvodných básnických zbierok Vo vyhni (1978), Orešinka (1991) a Letný sneh (2008) – posledná tvorí záverečnú časť súborného vydania jej poézie, ktoré vyšlo s rovnakým názvom, ako jej tretia zbierka. Oxymorický názov tretej zbierky a súborného vydania je dobre volený, poukazuje na autorkine tatranské východiská i jej vnímanie Vysokých Tatier. Popri dominujúcich kladných atribútoch jej optiku charakterizuje protirečivosť spojená s drsnou stránkou tohto prostredia.
 
V Tatrách Anna Valcerová prežila svoje detstvo a dievčenstvo, sú neodmysliteľnou súčasťou poetkinho života a jej básnického sveta, najmä jej ranej tvorby, ktorú predstavuje zbierka Vo vyhni. Svoju predchodkyňu v lyrickom tvarovaní tohto prostredia vidí v Maši Haľamovej. Tatry sa jej spájajú s blízkymi ľuďmi z okruhu rodiny, najmä s otcom. Tatrám vzdáva poctu, sú pre ňu sídlom dievčenských snov, spájajú sa jej s čistotou, pokojom, vznešenosťou, až nadpozemskosťou, s detskou a dievčenskou čarovnou i čarodejnou optikou integrujúcou rozprávkové a folklórne prvky, jej videnie tohto miesta vyúsťuje až do polohy mýtu a vníma ho aj ako regeneratívne útočisko pred rozkladne pôsobiacim a až groteskne videným mestom.
 
  V súvislosti s utvárajúcim sa partnerským vzťahom poetka hodnotovo zvýznamňuje protiklad výšin a nížin. Je to zdroj dôležitej peripetie vo vývine partnerského vzťahu v jej lyrike. Spätosť s mohutnosťou Tatier, s ich živlami akoby lyrickej aktérke dávala pocit prevahy nad partnerom „z nížin“, ktorému sa ujde aj trocha irónie. Ale pod tlakom novej mestskej reality a samoty, bez predchádzajúcich ochranných krídel, lyrická aktérka vzťah k svojmu partnerovi prehodnotí, v situácii bezmocnosti povie: „Bez teba som len trávka nížinná, / vietor ju vláči v dave...“  
 
V podobe autorkinej lyrickej aktérky sa stretajú živelnosť a racionálnosť. Nie nadarmo sa poetka samostatnou básňou hlási k ruskej poetke Marine Cvetajevovej.
 
  V umelecky osobitne produktívnych polohách autorkinej lyriky sa exponuje rozpornosť ženskej lyrickej aktérky i partnerského vzťahu. Autorkino intelektuálne založenie vedie k skepse, podľahnutie citu skoro vystrieda sebairónia a trpkosť: „Vezie nás starý autobus, / hrdzavo škrípu pánty, / nežný cit, len ma nezadus! / už trpkosť v hrdle šantí“).  
 
V metabásnických polohách sa autorka programovo predstavuje ako „škrípavá“, disharmonická.    
 
Zbierka Orešinka je súčasťou generačného básnického úsilia osemdesiatych rokov dostať do básne konkrétnu každodennú životnú empíriu s jej reálnou problémovosťou. Dominuje v nej rodinná lyrika. Manželstvo a materstvo v poetkinom videní splývajú. Materstvo chápe ako triumf života, ako jeho stred, napriek „stratám, ranám“ ako jeho „zaokrúhlenie“.  V Orešinke sa každodenná skúsenosť manželky a matky približuje niekedy až v látkovej podobe. Po prevahe veršovej viazanosti nastupuje voľný verš, nadobúdajúci i prozaizovaný charakter.
 
  Motivicky rôznorodú zbierku Letný sneh poznamenala smrť životného partnera. V osudoch iných žien hľadá posilu pre zvládnutie vlastnej situácie. Anna Valcerová sa viac spolieha na svoju skúsenosť i skúsenosť iných žien, vrátane žien starších generácií ako na niektoré polohy súčasného feministického diskurzu. Polemizuje so zúženým chápaním „reči ženy“ ako „reči samotného tela“. Zaujímavé je Valcerovej rozvíjanie témy odlišného ženského a mužského osudu, ako ho reprezentujú napríklad verše: „Zo žien-briez padajú / svietiace listy. / Muži si nimi zdobia / svoj jednotvárny plášť. // Ženy-brezy / stoja opodiaľ / a muži na výslní / honosia sa plášťom“. Tu akoby pokračovala v línii, za ktorej zakladateľku možno pokladať mexickú barokovú poetku Sor Juanu Inéz de la Cruz.
 
Pokiaľ ide Valcerovej literárnovednú tvorbu, popri monografii Vzťah významu a tvaru v preklade poézie. Preklady poézie Andreja Voznesenského do slovenčiny a češtiny (1999) jej vyšli samostatné knižné literárnovedné práce Text ako inšpirácia (2000), V labyrinte vzťahov (2000), Hľadanie súvislostí v básnickom preklade (2006) a Hodnoty svetovej a slovenskej literatúry (2014). V prvej monografii sa sústreďuje najmä na eufonickú, rýmovú, rytmickú a obraznú rovinu poézie Andreja Voznesenského a jej slovenskej Válkovej a českej Daňkovej prekladovej konkretizácie vo vzťahu k sémantike. Vo Valcerovej metodologicky produktívnom štruktúrnom chápaní sa v preklade netransponujú jednotlivé štruktúrne prvky pôvodiny, ale ich vzťah. V práci V labyrinte vzťahov sa orientuje predovšetkým na reflektovanie teórie a praxe povojnového slovenského básnického prekladu; stanovuje odlišnosti prekladovej metódy popredných prekladateľov poézie, vyznačuje ich diferencie v uplatňovaní aktualizácie, doceňuje prekladovú tvorbu príslušníkov svojej generácie. Ťažiskom knihy Text ako inšpirácia sú interpretácie slovenskej poézie. Autorka uprednostňuje poéziu ako „prejav“ tenzívneho „tvorivého zápasu“ o „zmocnenie sa reality“. Od začiatku svojho literárnovedného písania rátala s kritériom vnútornej pravdivosti básne. Ako moderná erudovaná interpretka sa predstavila aj v tematicky a žánrovo širšie koncipovanej práci Hodnoty svetovej a slovenskej literatúry.  Reflexia slovenskej a inonárodnej literatúry a básnického prekladu už dlhšie obdobie vytlačila jej iné literárne záujmy. Ako literárna vedkyňa, interpretka literatúry a kritička je aktívna stále.
 
Obraz literárnej práce Anny Valcerovej kompletizuje prekladová tvorba – v 70. a 80. rokoch minulého storočia prekladala ruskú a poľskú poéziu a modernú ruskú prózu a z ruštiny a češtiny aj rozprávky a povesti.
 
Základnú predstavu o jubilantke si možno utvoriť z jej Personálnej bibliografie (2013), ktorú zostavil Michal Socha a ktorá obsahuje aj state Františka Všetičku, Ladislava Šimona a moju úvahu o nej.  

  Milá Hana, vďaka za obohacujúce priateľstvo od vysokoškolských čias a veľa síl do ďalších tvorivých podujatí!
 
                                                                                              
Ján Zambor
Na fotografii zprava Anna Valacerová, Ján Zambor a Dagmar Inštitorisová. Foto Ľubica Suballyová
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky