Uherik_virus - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Vecnost
Anton Uherík:
Vírus v mojom detstve
 
Za dva mesiace sme si osvojili doteraz nám neznáme a bežne nepoužívané výrazy. Tým najfrekventovanejším je koronavírus. Ale aj ďalšie s ním súvisiace. Covid-19, karanténa, rúško a koronakríza. Ale ukázali sme zároveň našu poslušnosť a ohľaduplnosť. Stránime sa ako sa len dá ochorenia vírusu, ktorý nás môže dohnať až k smrti a tej sa každý bojíme. Ale napriek tomu dá sa povedať, že na túto situáciu sme si už aj tak trochu zvykli, prispôsobili sme sa jej. No nie je to žiaden objav, nič nového pod Slnkom. Tak to vždy bolo a bude, pretože prispôsobovanie, iným slovom povedané adaptácia, je základná vlastnosť ľudskej bytosti. A to je dobre. Veď iba preto život pokračuje ďalej.
 
Ale prečo tento život pokračuje ďalej, o tom je málo počuť. Zdá sa mi, že sa o tom vôbec nehovorí. A malo by sa, lebo je  to podstata problému. Totiž len vďaka baktériám a vírusom človek žije a vôbec ľudia na tejto Zemi. A je tomu tak od nepamäti, keď sa vôbec ľudská bytosť objavila na našej planéte. Dá sa teda povedať, že baktérie a vírusy nie sú naši nepriatelia, ale priatelia a života darcovia.
 
Treba vedieť, že ľudia majú v tele desaťkrát viac baktérií ako vlastných buniek a stokrát viac vírusov. Vírusy, keďže sú paraziti, potrebujú obeť, na ktorú sa „prisajú“.  Niektoré vírusy napádajú baktérie a niektoré a inokedy zas ľudské bunky. Vedci tvrdia, a ja im trochu aj verím, že baktérie a vírusy v našom tele, hoci sú neviditeľné, dajú sa aj odvážiť a ich váha, čuduj sa svete, je jeden až jeden a pol kilogramu.
 
Ale vrátim sa k dnešnej koronakríze. Ona sa týka aj mňa. Ja nie som imúnny pozorovateľ, ale rovno potenciálna pochúťka pre koronavírus, lebo patrím už medzi tých vraj najviac ohrozených. No bodaj by nie, keď mám na krku už deväťdesiatku.
 
Som teda v dobrovoľnej karanténe a mám habadej času na rozmýšľanie a na spomínanie na moje detstvo.
 
Narodil som sa v roku 1930, teda ešte pred 2. svetovou vojnou a detstvo som prežíval ešte v medzivojnovom Československu. No a neskoršie, keď už vojna zúrila, za Slovenského štátu. Hovorí sa  mu tiež vojnový Slovenský štát.
 
Už som na inom mieste ospevoval moju malú rodnú dedinku, ktorá má aj v názve malosť. Volá sa Malé Dvorany. Je 12 km od Topoľčian a 24 km od Piešťan. A skrytá v rozprávkovom údolí. Ak František Krištof Veselý spieval dojímavú pieseň Dedinka v údolí, malé domčeky, nevidel som vás už dlhé roky..., to spieval aj o mojej dedinke.
 
Dedinka pred 90 rokmi mala asi 22 domov a odhadujem okolo 120 obyvateľov. V svojej knižke pod názvom Ľudský génius a civilizácia, ju ospevujem podrobne. Áno ospevujem, lebo je dôkazom toho, že človek je skutočne zázračný tvor, pretože nosí v sebe geneticky daný tvorivý potenciál, ktorý už v časoch, keď nebola na svete žiadna kultúra a ľudská civilizácia, on ju dokázal sám vytvárať v podmienkach krutého boja s neúprosnou prírodou. A tento ľudský tvor je géniom aj dnes a bude stále, pokým nezanikne jeho existencia.
 
V tejto mojej rodnej dedinke žili ľudia prostí a nevzdelaní a napriek tomu vytvárali v nej kultúru a  civilizáciu. Bola tu jednotriedna škola, v ktorej sa učilo naraz päť ročníkov. Nebolo to však spolu viac ako 15 – 20 detí. Ja ako prvák sedel som v prvom rade. Učili sme sa  čítať a písať pomocou tabuľky z bridlice, na ktorú sme písali pomocou griflíka, ktorý nahrádzal kriedu a bol vyrobený z mäkšej bridlice. Tabuľku mal každý žiak pri sebe. Bola v drevenom ráme a griflík bol na ňom prichytený zvláštnou šnúrkou takej dĺžky, aby sa s ním dalo manipulovať. Tieto tabuľky sa začali vyrábať už v roku 1864 a u nás sa vyrábali v dnešnej Marianke pri Bratislave a vyvážali sa do celého sveta.
 
V dedinke boli aj všetky možné remeslá (kováč, stolár, obuvník, obchodník, krčmár).   Okrem chodenia do kostola a počúvanie kázní pána farára, čo bolo pre dedinčana tiež svojskou kultúrou, bol som svedkom aj inej kultúry. Ešte pre druhou svetovou vojnou spomínam si na predvádzanie akrobacií ruských kozákov na koňoch. Ale aj hudobný program vtedy známej kapely, ktorá pod cirkusovým šapitom hrala prekrásne havajské piesne. Ja s ďalšími chalanmi sme sa prestrčili pod plachtu šapita a zadarmo pozerali a počúvali. Dalo by sa povedať, že dedinka bola akýsi miništát v štáte. Bola sebestačná aj v potravinách, mäse, ovocí. Všetko si títo ľudia sami dochovali a dopestovali. Teda ozaj autonómia a nezávislosť. Preto ten veľký môj obdiv. Veď nakoniec nehovorím tu nič objavné, pretože vieme, že tento prostý a nevzdelaný ľud obdivovali už grécki filozofi a dokonca ho preto nazvali aj Homo philosophicus. Priznali, že učili sa múdrosti od dedinských ľudí. Možno odvtedy sa datuje výraz „zdravý sedliacky rozum“.
 
A teraz k tomu vírusu v mojom detstve.
 
Mal som asi šesť alebo sedem rokov, keď som dostal silný zápal pľúc. Vysoké horúčky, kašeľ, zimnica a sopeľ. Lekára nebolo, len ľudové liečiteľstvo. Ale aj trochu  odbornosti v zdravotnej starostlivosti, ktorú mal jeden múdry člen rehole školských bratov z kláštora v susednej obci Bojná, v ktorom existovala aj tzv. meštianská škola, ktorú som neskoršie navštevoval.
 
Tento mních na zavolanie prišiel, popočúval ma priložením ucha na hruď (fonendoskop neznámy) a dal mame pokyny, ako často mi má dávať studené obklady a horúci čaj. A odišiel. Zápal pľúc trval veru veľmi dlho a horúčka nepoľavovala. Ja som bol už slabý a biedne vyzerajúci. Mama silná veriaca v Boha, robila čo mohla, ale videla, že je to so mnou už zle. Nahlas hovorila, že je to všetko v rukách Božích a prichystala mi jediný sviatočný čierny oblek. Očakávala moju smrť. Bolo veľkým prekvapením i potešením, že môj stav sa začal pomaly vylepšovať, až som vyzdravel. Že to bolo ochorenie bakteriálne, alebo vírusové, o tom niet pochýb. Len vtedy nikto nešpekuloval o tom, aký to bol vírus, ako sa volal a o nejakej vakcíne uvažovať – to bolo mimo doby. Čo je však pozoruhodné, že takýchto ochorení v dedine veru veľa nebolo, hoci by sa dal očakávať ich častý výskyt vzhľadom na katastrofálne hygienické podmienky v rodinách. Kontaminovaná pitná voda zo studní, žiadne kúpeľne a toalety, maštaľný hnoj a vytekajúca močovka takmer v každom dvore, hlavná očista tela jedine v potoku. Od jari do jesene deti, vrátane mňa, chodili bosé a nohy si umývali zas len v potoku. Dnes takúto dedinku by hlavný hygienik zatvoril natrvalo a ľudí premiestnil do „civilizovaných“ kontajnerov. Zubár a zubné protézy neexistovali a starí ľudia boli zákonite bez zubov, ale jesť vedeli. A boli spokojní.
 
Keď som už chodil do meštianskej školy, postihol ma ďalší nepriateľský vírus. Dostal som silný zápal stredného ucha. Opakovalo sa to isté ako pri zápale pľúc. Prikladanie na ucho horúcej kašičky v špeciálnom vrecúšku, aby sa bolesť zmiernila. A bolesť bola veľká a trvala niekoľko týždňov. Keďže bol to silný hnisavý zápal, proces hnisania dozrel, ušný bubienok praskol a hnis začal z ucha vytekať. Samozrejme, že na toto ucho som už dávno nič nepočul. Ale toto prasknutie bubienka znamenalo už štádium vylepšovania a koniec zápalu. Nakoniec aj toto zahryznutie vírusu do mňa skončilo uzdravením a dnes v mojom relatívne vysokom veku, na toto ucho počujem tak dobre ako na ucho zdravé.
 
Mama už dávno nežije, ale mám silne zafixovanú jej filozofiu na choroby a iné postihnutia človeka, s ktorými sa v živote stretáva. A tá bola: „Všetko je Božie riadenie a  všetko je v rukách Božích“. A ešte „ Pomôž si človeče sám, aj pán Boh ti pomôže“.
 
Ja ešte žijem a moje uplynulé roky boli rokmi pozorovania života v rôznych kauzálnych súvislostiach. Celý život som sa zaoberal na pôde Slovenskej akadémie vied poznaním človeka, ale aj poznaním sveta, v ktorom žije a ktorého je súčasťou. A to je Vesmír, ten nepoznaný a nepoznateľný, ktorý na rozdiel od mojej mamy je aj mojím Bohom.
 
O koronavíruse ani dnešná veda nevie toho toľko, aby kompetentní ľudia a inštitúcie vedeli dať pre každodenný život jedine správny scenár. Preto toľko živelnosti a tápania v epidemiologických opatreniach. A vývin vakcíny príde v čase, keď ona už potrebná nebude. Je tomu tak preto, že okrem ľudského snaženia a ovplyvňovania celej koronakrízy prebieha  tu ešte jeden najdôležitejší, normálny, prirodzený a zákonitý proces fungovania ľudského života. Ten, ktorý veda silou mocou chce poznať, napriek tomu, že je to stále iba chcenie nemožného.
 
A príroda sa len usmieva, čo to ten človiečik stvára a ako chce silou-mocou nad ňou vládnuť. Je si viac ako istá, že sa mu to nikdy nepodarí.
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky