Uherik_majovy - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Vecnost
Príbehy

Dnes je 8. mája 2020. Pripomíname si 75. výročie ukončenia 2. svetovej vojny a víťazstvo nad fašizmom. Už viac ako mesiac som v dobrovoľnej karanténe, izolovaní od ľudí, od sveta. Ale myseľ moja v izolácii nie je a slobodne sa prechádza dávnou minulosťou, ktorá sa mi priblížila neuveriteľne v živých farbách a silným hlasom.
 
Uvedomujem si, čo si to vlastne pripomíname po toľkých rokoch. Nebolo by v poriadku, ak by som si pri tejto príležitosti neuvedomil ten strašný a neľudský obsah vojny, ktorú si dnes pripomíname. Keď sa začala, mal som 9 rokov a keď sa skončila, bol som už zrelý pubertiak. Pamätám si toho dosť. Aj vojnový Slovenský štát, aj Slovenské národné povstanie, aj holokaust. Samozrejme z pohľadu života, ktorý som vtedy žil v mojej rodnej dedinke, ktorá má tak krásne meno Malé Dvorany. Meno to je historické, pretože siaha až do 13. storočia.
 
Utkvelo mi veľmi v pamäti, keď sa zrodil Slovenský štát a môj otec, vtedy richtár obce, zapálil si naraz dve cigarety a fajčil ich s obrovskou chuťou. Bol hrdý Slováčisko.  Prezident Jozef Tiso v tejto malej dedinke nebol  stredobodom pozornosti. Ľuďom stačil kostol a pán farár. O prezidentovi Tisovi sme sa v rodine dozvedali iba preto, že môj najstarší brat bol študentom Učiteľského ústavu v Bánovciach nad Bebravou, kde Tiso mal faru, ktorú každú sobotu navštevoval a pravidelne sa stretával aj so študentmi a rozprával im všetko aktuálne a zaujímavé. A o Tisovi som sa takmer z blízka dozvedal až v Bratislave, kde som býval ako študent prvého ročníka Štátnej priemyselnej školy strojníckej, u rehoľných sestier v kláštore na  Leninovom námestí, terajšie Jakubovo. Bývala tam aj Tisova sestra s dvomi deťmi. Práve prebiehal súdny proces s Tisom, ktorý sme počúvali z rozhlasu v priamom prenose.
V mojej rodnej dedinke bol veľkostatok i liehovar, ktorý vlastnila židovská rodina a na „panskom“ pracovali dedinčania ako bíreši.
V tejto židovskej rodine mali dvoch chalanov, približne v mojom veku, s ktorými som sa veľmi kamarátil.  Až raz prišla do dediny strašná správa, že celú židovskú rodinu odvážajú kdesi preč, a že sa už nikdy nevráti. Tomu som vtedy celkom nerozumel, ale dedina áno a bola celá vystrašená, ale aj uplakaná. To bol ten čas holokaustu. Dnes už viem, čo znamenal. Ale tiež dnes už viem aj to, že v tejto 2. svetovej vojne zahynulo šesťdesiat až sedemdesiat miliónov nevinných vojakov, civilistov, vrátane detí. Boli to všetko obete vojny, ktoré  mali pred sebou život plný ľudských príbehov. No mŕtvi príbehy už nemajú.
 
Dnes som dočítal knihu členky nášho klubu Denisky Fulmekovej, ktorej názov je Konvália – Zakázaná láska Rudolfa Dilonga.
Spomenul som krutý príbeh 2. svetovej vojny, na ktorý sa zle spomína. Ale príbeh, ktorý Deniska opisuje v svojej knihe, nedá sa nespomenúť. A odohrával sa za Slovenského štátu, dokonca v čase holokaustu. Je to príbeh neuveriteľne krásny, ale aj komplikovaný. Je to príbeh židovského dievčaťa Vali Reiszovej, ktorá sa počas holokaustu stala matkou dieťaťa františkánskeho mnícha, exponovaného básnika za Slovenského štátu, Rudolfa Dilonga. Je to aj rodinný príbeh Denisky Fulmekovej, keďže jej matka je dcérou oboch protagonistov. Deniska je teda vnučka Dilongova, a to je už čo povedať. A že tento príbeh mal dlhé pokračovanie, to je zásluha Dilonga, ktorý v období holokaustu vybavil osobne u prezidenta Tisa výnimku, aby ju neposlali ako židovku na hotovú smrť.
 
Kniha Konvália ma tak zaujala svojou autenticitou, že sa neviem od nej odpútať. Je to jedinečná literárna predloha na dokument o slovenskom slávnom básnikovi Rudolfovi Dilongovi.
 
Aj dnes sme svedkami neočakávaného príbehu, ktorý sa volá pandémia koronavírusu. Tento príbeh prebieha po celej zemeguli. Je to svetový príbeh, tak ako ním bola 2. svetová vojna, ktorú nespôsobil vírus, ale človek. To je na tomto to strašné. Chválabohu, sú a budú vždy aj príbehy o živote, nie smrti, o láske, nie o zlobe a utrpení. Ak by som si mal dnes zvoliť medzi vojnami, jednu z ktorých si dnes pripomíname, a vojnou s koronavírusom, tak by som si jednoznačne zvolil vojnu s koronavírusom. Kiež by raz budúce generácie spomínali nielen na víťazstvo nad fašizmom, ale aj nad všetkými chorobami zapríčinenými baktériami a vírusmi, vďaka ktorým, a to je ten paradox, človek a ľudstvo vôbec žije.
 
Napriek všetkému, čo som tu spomenul, môžem s istotou povedať, že život má aj krásne stránky, vie byť aj ľudský a láskyplný.
Nedajme si ho preto vziať, ale ani lásku.
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky