Uherik_1maj - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Vecnost
Anton Uherík
Ani koronavírus lásku nezničí

Dnes je 1. máj. Ten máj, ten lásky čas. A v týchto pohnutých časoch, ktoré celému svetu priniesol koronavírus, dostal som sa aj ja, 90 ročný starec, do dobrovoľnej karantény. Aby som sa schoval pred týmto parazitom a zachránil si život. Veď aj starci chcú ešte žiť, aj ja sa smrti bojím.
Ale táto karanténa vytvára vhodné podmienky na to, aby človek uvažoval o všeličom a zaspomínal si aj na časy minulé, napr. roky päťdesiate, keď som mal 22 rokov.
Hovorí sa, že koronavírus nám berie okrem iného aj slobodu. Živé medziľudské vzťahy museli ustúpiť krutým preventívnym opatreniam, ktoré nás zahnali do izolácie. Aj totalitný systém nám vzal slobodu a izoloval nás od celého sveta. A predsa, ani koronavírus ani totalita nemôžu zvíťaziť nad zákonmi prírody. Ľudská bytosť, ktorá je súčasťou prírody, v svojej podstate sa správa a koná podľa zákonov prírody, tie sú základom jej bytia. To je v človeku geneticky dané. A aj preto som nazval človeka ľudským géniom, pretože  v ňom je ten zázračný potenciál vytvárať ľudskú kultúru a civilizáciu. Spoločenské systémy s rôznymi ideológiami vznikajú a zanikajú, ale ľudská podstata zostáva rovnaká a nemenná. Aj múdry K. Marx si myslel, že spoločenský systém dokáže zmeniť človeka, formovať ho podľa predstáv predstaviteľov daného spoločenského systému. Aj jeho definícia ľudskej osobnosti znie, že ona je súhrnom spoločenských vzťahov. A tu sa strašne mýlil.  Podcenil genetickú determináciu ľudského správania sa a konania. Z čoho vyplýva, že na zmenu človeka je spoločenský režim prikrátky.
Pri zdokumentovaní toho, čo tu hovorím, musím tiež dôrazne povedať, že nehovorím iba o mojom názore, ale o vedeckom poznaní zázračnej to ľudskej bytosti, o človeku, ktorý je zakotvený predovšetkým v prírode a riadi sa jej zákonitosťami.
Písal sa rok 1952,  čas krutej komunistickej totality, ktorá brala ľuďom slobodu a uzatvorila ich do izolácie.
Bol 1. máj 1952. Na pravom brehu Dunaja ľudia sa veselili medzi množstvom stánkov s jedlom, pitím a inými vecami. Na nikom z nich nebolo vidieť, že je prigniavený režimom. Správali sa normálne, prirodzene a ľudsky. A medzi nimi som sa aj ja všetečne pohyboval  spolu s fešným dievčaťom, ktoré ma zaujalo už pred pol rokom na tanečnej zábave, ktorá sa konala v študentskom internáte známom ako Lafranconi. Bola to poslucháčka 1. ročníka Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského, odbor matematika a deskriptívna geometria. Už tu sa začal vytvárať ten normálny a prirodzený vzťah o akom hovoríme, ak máme na mysli lásku medzi mužom a ženou.
Na tejto prvomájovej veselici sme obidvaja pobudli dlho do večera, ba do noci. Už bola totálna tma a my sme sa odvážili ešte ísť do Sadu Janka Kráľa. V ňom sme sa prechádzali, ale aj posedávali na lavičkách. Nič nám nevadilo, ani tma, ani izolácia od ľudí.  Boli sme v úplne inom svete, mimo komunistickej totality. Boli sme zrastení s prírodou.  Rozhovor nechýbal, ani opatrné dotyky rúk. Do tvári, ani do očí sme si nevideli, bola tma.
V parku na strane bližšej k Petržalke, prechádzali sme po vyvýšenom chodníčku a zastavili sa pri mohutnom strome. V objatí sme sa po prvýkrát pobozkali. Väčšieho šťastia nebolo na tejto Zemi. A začala sa veľká láska. Keď bola už hlboká noc, museli sme sa pobrať domov. A akože inak, iba tak, že moju budúcu manželku som vyprevadil, samozrejme peši, až na Lafranconi, kde bývala.
Chodili sme spolu dva roky a v roku 1954 sme sa zobrali. Narodila sa nám dcéra, ktorá má teraz neuveriteľných 65 rokov a jej dcéra, teda vnučka, má 39 rokov. V manželstve sme žili 53 rokov, až do smrti Irmušky (tak sa manželka volala) v roku 2007. Pokým žila, každý rok na 1. mája sme chodili do Sadu Janka Kráľa, na to isté miesto, kde sme sa prvýkrát pobozkali, a bozk sme zopakovali. Bolo to tých dlhých 53 rokov. Aj dnes, keď som už sám a starý, pokračujem v tejto tradícii. Každý rok na 1.mája idem na toto pamätné miesto.

Dá sa teda povedať, že ani komunizmus nezvíťazil nad človekom a ani koronavírus nezvíťazí a nezmení jeho podstatu. A to všetko vďaka tej zázračnej prírode, ktorá stvorila  človeka, ktorý s ňou je bytostne spätý. A všetky tie neistoty a problémy v našom každodennom živote, či už v minulosti, ale aj tie, ktoré prináša koronavírus, považujme preto za súčasť nášho bytia. Oni totiž vôbec neovplyvnia natrvalo beh nášho života a našu podstatu, ani lásku medzi ľuďmi.
V tejto súvislosti budem parafrázovať múdre slová stredovekého nemeckého mystika Angela Silesiusa, ktorý povedal: „ Aj keď neviem kto som, odkiaľ som prišiel, kam sa po smrti poberiem a v v akom to vlastne vesmíre žijem, cítim počudovanie nad tým, ako mi všetky tieto neistoty nevadia v tom, aby som bol šťastný.“ Uvádzam to preto, že neplatilo to iba pre Silesiusa, ale platí to rovnakou mierou  pre každého z nás.
A život ide ďalej.
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky