Tvorba 4/2018
S miernym časovým skĺzom, čo je pri štvrťročníku celkom prípustné, vyšlo ostatné minuloročné číslo Revue pre literatúru a kultúru TVORBA. Úspešne sa tak zavŕšil XXVIII. ročník jej obnoveného vydávania. Odvtedy je ústrednou postavou časopisu uznávaný literárny vedec a nekompromisný kritik Július Vanovič. Po krátkom zdravotnom oddychu opäť vedie Tvorbu ako jej šéfredaktor. Súčasnou redaktorkou je Doc. PhDr. Eva Tkáčiková, CSc. Do tohto nového čísla preložila z češtiny kázeň Jána Kollára na 4. adventnú nedeľu O vzdelanosti a pripojila k nej jej literárnovednú interpretáciu.
Obsahovým ťažiskom čísla je pripomenutie 120. výročia narodenia básnika Jána Smreka. K básňam z jeho debutovej zbierky Odsúdený k večitej žízni pridala redakcia štúdiu Bohuša Kováča z roku 1962 Barokový symbolizmus Smrekovho debutu a básne, ktoré vznikli v čase jeho vynúteného tvorivého odmlčania po uchopení moci komunistami 25. februára 1948. Z emblematickej a jasnozrivej básne Február 1948, ktorú Smrek napísal len štyri dni po tomto pre spoločnosť a slobodu jednotlivca tragickom dátume, stačí odcitovať úvodné verše, aby bol jasný dôvod dlhoročného vyradenia básnika z „priazne“ nastupujúceho režimu.
Február 1948
Tak sa stalo./ Revolúcia nekrvavá./ Netiekla nikde krv, len z môjho srdca./ Preto tak nepevne mi sedí hlava./ A moja myšlienka je tápajúca...
Februárovú i ďalšie pripojené básne z rokov 1952 – 1953 (V úžase, Kalich, Poslúcham, píšem, Povrieslom opásaný a ďalšie) sprevádza komentár a Postskriptum Júliusa Vanoviča. Z rozsiahleho komentára zacitujem aspoň pár viet ozrejmujúcich vznik týchto básní: „ Je to akoby básnický denník – tvoril takmer denne – písanie ako samoliečba, ktorou sa udržujeme pri živote. Denník básnika – človeka odstrčeného, zabudnutého a znemožneného, človeka zdeseného rozkladom hodnôt a falošne, triedne chápanej ľudskosti, zdeseného otrockou poníženosťou kolegov spisovateľov, ochotných písať lži a spievať pokrytecké chvály za sluhovský peniaz...“ A z Postskripta Vanovičov polemický nesúhlas s editorom doslovu k prvému vydaniu týchto básní v zbierke Proti noci, kde tento editor (nie je uvedený a tak ani ja neuvediem jeho meno) napísal: „ Hádam nie je nadsadené presvedčenie, že to, čo znamená tvorba Dominika Tatarku pre obdobie normalizácie, znamená tvorba Jána Smreka pre obdobie stalinizmu.“ A Vanovič: „ Nadsadené? A ešte ako. Z literárneho hľadiska blud, z občianskeho a mravného klamstvo. Ján Smrek nemal s komunizmom nikdy nič spoločné, naopak... A čítajte Tatarkove povojnové reportáže v Pravde... čítajte jeho texty o brigádach socialistickej práce, čítajte jeho patetické uslzené nekrológy S ľudstvom dnes hovoríte, súdruh Stalin...“ Postskriptum rovnako polemicky a argumentačne pravdivo pokračuje, ale škoda z neho len niečo odcitovať, treba si ho v Tvorbe prečítať celé. A na dotvrdenie svojich argumentov pripojil Vanovič Smrekovu „indiánsku“ rozprávku Veľký náčelník Vrčiaci Vlk tasí tomahavk za pracovný elán Text Smrek napísal vo februári 1946 a je rekciou na článok Daňa Okáliho O generálnu líniu v umení, ktorý vyšiel v Novom slove a je útokom na „neangažovanosť“ spisovateľov za šťastné komunistické zajtrajšky.
Z obsahu nového čísla Tvorby uvediem aspoň básne E. M. Rilkeho v preklade Rastislava Horníka, rozsiahlu vedeckú štúdiu Pavla Koprdu Proglas ako filozofická rozprava, Odvrátenú tvár postmoderny Otakara A. Fundu, tradične vtipné Aforizmy o manželstve Rasťa Piška (Mal rád samotu. Preto sa oženil s poslankyňou Národnej rady) či malú úvahu E. Tkáčikovej o Fedekovom prebásnení Kollárovej Slávy dcéry. Náš klub opäť zastupuje Ivan Čičmanec dvoma krátkymi prózičkami a tiež menšou, zato štylisticky brilantnou a myšlienkovo (ako vždy) podnetnou úvahou o poetike básnika Janka Kráľa. O novej knihe Jána Beňa Timotej a pradedo píše Ladislav Šimon a Beňo sa v rozsiahlej recenzii vracia k Levočským povestiam Jána Milčáka. Obe diela boli aj predmetom reflexií na stretnutiach Klubu nezávislých spisovateľov.
Anton Baláž