TVORBA 3/2018
Osmičkovým jubileám sú v novej Revue pre literatúru a kultúru – v treťom tohtoročnom čísle Tvorby venované dva ťažiskové texty: Vanovičov pohľad na osobnosť Tomáša Garrigue Masaryka a Čičmancova reflexia o pamätnom roku 1968.
Pod názvom TGM publikoval Július Vanovič krátke, vtedy nejubilejné zamyslenie, „len malé poznámky k veľkej, neľahkej téme“ v roku 1990 v Kultúrnom živote. Teraz, pri storočnici vzniku spoločného štátu, ktorého jedným z jeho veľkých osnovateľov bol popri MRŠ práve Masaryk, sa k tejto zložitej osobnosti našich spoločných dejín vrátil. Ak v roku 1990 veril, že začína doba návratov k trvalým hodnotám, „najmä k tým základným, bez ktorých sa stavba novej nádejnej demokracie nepostaví“, tak v roku 2018 vníma túto vieru ako nenaplnený sen. „Ani českí ani slovenskí ponovembroví prezidenti neoživili, novými obsahmi nenapĺňali duchovný a mravný program vytyčovaný prvým prezidentom...“. Zároveň Vanovič konštatuje, že nemieni Masaryka mýtizovať, v mnohom bol aj omylný (v osudnom čechoslovakizme, umenšovaní zásluh M. R. Štefánika, v osudnom forsírovaní Beneša za svojho nástupcu, v pochybovaní o schopnostiach slovenského človeka), zároveň pomáhal vytvoriť štát, „ktorý vyslobodil Slovákov z dlhoročnej maďarizácie a zachránil od blížiacej sa pomalej smrti. Nielen tých štyristopäťdesiat posledných mohykánov schádzajúcich sa na augustových slávnostiach v Martine – ani slovenského národa by už možno nebolo. Aj tu historici nepovedali posledné slovo“.
Svoje „slovo“ k roku 1968 do novej Tvorby prináša pod názvom Stále živé mikróby boľševizmu Ivan Čičmanec. Podobne ako v eseji k Timravinmu jubileu, aj v tomto texte ide o prenikavý, v mnohom myšlienkovo objavný pohľad na pokus „zdemokratizovať a poľudštiť našu spoločnosť“, svedkom ktorého bol aj on. Po jeho zmarení, ba až zdemolovaní pod kolesami ruských tankov v osudovej augustovej noci, „keď už nikto v nič neveril a všetko sa vlieklo s akousi perverznou zotrvačnosťou“ sa Ivan Čičmanec, rovnako ako tisícky Čechov a Slovákov, rozhodol pre emigráciu. Aj z nového domova, z Nórska, pozorne a s porozumením sledoval vývoj na znormalizovanom Slovensku, osobitne v oblasti kultúry, v ktorej sa komunistickému režimu celkom nepodarilo znovunastoliť pomery z 50. rokov a do roku 1989 vyšli v slovenských vydavateľstvách diela trvalej literárnej hodnoty. Nebezpečenstvom dneška, ktoré môže ovplyvniť naše budúce duchovné i národné smerovanie, je práve bacil boľševizmu, ktorý k nám dnes prichádza z putinovského Ruska.
V Tvorbe 3/2018 sa predstavila aj naša klubová kolegyňa Dana Podracká novým cyklom básní. Aspoň pár veršov z básne Eros z mušle. „Láva sa nepýta na popol, nasleduje oheň / Nastal čas tuhnutia, / v ktorom treba nadobudnúť tvar / Vynoriť sa s kockami soli na perách / Dokončiť fresku...“ A aspoň názov – pre našu originálnu poetku a hĺbavú esejistku – príznačnej básne Emauzský hostinec v mojej hlave.
Július Vanovič do nového čísla zaradil aj štúdiu profesora parížskej Sorbonny Xaviera Galmicheho Disonantní Holan, doplnenú ukážkami z jeho básnickej tvorby; pohľad Petra Gažíka na vzťah náboženstva a modernej doby v myslení evanjelického teológa Samuela Štefana Osuského aj výberom z jeho bohatého diela: popri Osuského pohľade na prezidenta T. G. Masaryka je to stále aktuálny text Filozofia boľševizmu, fašizmu a hitlerizmu z roku 1937. A spomeňme, popri ďalších podnetných textoch, úvahách a recenziách aj Vanovičov hold v auguste zosnulému vedcovi-matematikovi, obetavému pedagógovi prof. Beloslavovi Riečanovi. V nekrológu Vanovič uvádza, že „nech je nezmazateľne zapísané, že práve on sa v roku 1996, keď sa Tranoscius za svojho neblahého vedenia Tvorby vzdal a zlikvidoval po štyridsiatich rokoch mnou obnovenú redakciu: on sa pamätnou vetou: „Tvorba nesmie zahynúť!“. To sa podarilo, a dnes sa môžeme tešiť z nového čísla Tvorby.
(ab)
