Turcany2 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Tvorca impozantného diela
Za Viliamom Turčánym

Uprostred jari obnovujúcej zdroje básnikov sa lúčime s významnou osobnosťou slovenskej básnickej kultúry Viliamom Turčánym, ktorý od nás v požehnanom veku 93 rokov v tichosti 10. mája odišiel.
 
Spájal v sebe praktika a teoretika, pôvodného básnika, prekladateľa poézie a literárneho vedca. Každá z týchto zložiek jeho tvorby je významná a stačila by na jeden produktívny život. Jeho život bol naplnený neúnavnou prácou na diele. Je impozantné. A dodajme, že súčasníkmi ťažko obsiahnuteľné.
 
Začínal ako trnavský gymnazista básňami a prekladmi poézie klasického strihu. Spolu s Vojtechom Mihálikom a Miroslavom Válkom bol generačne novým pokračovateľom katolíckej moderny. Ďalším významným básnikom jeho generácie je Milan Rúfus.
 
Ako pôvodný básnik debutoval roku 1957 zbierkou Jarky v kraji, po ktorej nasledoval rad ďalších kníh. S istými odchýlkami ostal verný zvrchovane zvládnutým rozličným tradičným strofickým útvarom. Disponuje však aj hravosťou, ako o tom svedčia vynachádzavé rýmy a rozličné slovné hry, osobitne prešmyčky a palindrómy. Nachádzame uňho autentické intímne básne. Dobre ho charakterizuje zbierka s mnohovýznamovým názvom Aj most som ja. Poézia je mu hľadanie spojív medzi svetom a domovom, medzi inonárodnými a domácimi básnikmi a medzi ľuďmi. Značná časť jeho tvorby má charakter metapoézie. Je básnikom vysokej poetickej kultúry, ktorej zdroje sú aj veľmi dávne, a vrúcneho ušľachtilého hlasu. Často si kladie za cieľ sprostredkovať objavenú krásu. V jeho posledných knihách sa mohla naplno prejaviť kresťanská spiritualita. Spätosťou s básnickou tradíciou má v slovenskej poézii osobité postavenie. Rozširuje jej register.
 
Na jeho tvorbe je pozoruhodné, že sa v nej vedel ubrániť pred dobovými ideologickými tlakmi. Platí to aj o jej literárnovednej súčasti. Nezabúdajme, že bol aj popredným slovenským literárnym vedcom, najmä poetológom a verzológom so širokým diachrónnym rozhľadom v slovenskej a inonárodnej poézii a autorom produktívnych komparatívnych štúdií. Knižne mu vyšli práce Na krásnú  záhradu Hollého Jána (1972), Petrarcov vavrín (1974), Rým v slovenskej poézii (1975), Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho (1976) a Cestami poézie I – II (2003). Monografia Rým v slovenskej poézii (1975) predstavuje v rámci slovenskej verzológie vývinový posun k modernému štruktúrnemu chápaniu rýmu, najmä vo väzbách na obraznosť, a k spojeniu historickej poetiky s interpretáciou.
 
V básnických prekladoch sa zameriaval najmä na románsku klasiku písanú pravidelným veršom, so zložitými strofickými útvarmi a s presným rýmom. Osobitne produktívna fáza jeho prekladania sa začala jeho spoluprácou s Jozefom Felixom, prebásnením veršových častí básnicko-prozaickej prvotiny Danteho Alighieriho Nový život (1958). Pokračovala prekladom monumentálnej Božskej komédie. Ich spoločný preklad Pekla s Felixovým komentárom vyšiel prvý raz roku 1964. Preklad  Očistca (1982) bol po 15. spev ich spoločným dielom, ostatok Turčány doprekladal sám a na základe Felixových poznámok spracoval komentár. Preklad Raja (1986), rovnako ako komentár a doslov, je dielom Turčányho. Náročnosť prekladu sa zakladala na forme tercín, na zohľadňovaní literárnovedného poznania diela a na zvolenej prekladovej koncepcii, usilujúcej sa v maximálne možnej miere o úplný preklad. Spolu s Felixom preložil aj antológiu starej provensálskej poézie.
 
Z talianskej poézie sám preložil výber z poézie sicílskej školy, zo stredovekej a renesančnej poézie, Petrarcovu lyriku, dva výbery z poézie Michelangela Buonarrotiho a básne do antológie talianskej ľúbostnej poézie.
 
Medzi jeho francúzskymi prekladmi figurujú Pierre de Ronsard a Sully Proudomme.
 
Preložil aj Vergiliove Bukoliky a vyšli mu i parafrázy Vergiliovho eposu Aeneas a Ovidiových Premien pre mládež. Prebásnil biblickú Veľpieseň. Prekladal Jána Hollého.   
 
Vytvoril základný preklad Proglasu a významne prispel k hlbšiemu poznaniu jeho poetiky a k jeho propagácii.
 
Spolu s Mihálikom dovŕšil v slovenskom kontexte tradíciu klasického sylabotonického verša s pravidelným rytmom a eufonicky presným rýmom a predviedol spôsob, ako sa vyrovnať s niektorými veršovými tvarmi antickej kvantitatívnej metriky. Jeho ambíciu predstaviť veľkú paletu veršových a strofických rôznotvarov možno porovnávať s Hviezdoslavým úsilím. Poznal poéziu 20. storočia, vrátane jej priekopníckych zjavov a prúdov, ako teoretik sa k nej aj vyjadroval, ale jeho mierky boli širšie ako toto storočie. Z jeho pôvodných a prekladových básní s rôznotvarmi pravidelného verša, strofy a lyrických útvarov, ale aj iných zložiek básnickej štruktúry, ako je rým a eufónia, by sa dala zostaviť inštruktívna poetologická príručka.
 
Zoznámil som sa s ním ešte ako Košičan najskôr v bratislavskom klube spisovateľov. Keď ma Ľubomír Feldek po vydaní Turčányho knihy 111 slovenských sonetov s neobyčajne dôkladnou štúdiou o tomto lyrickom útvare oslovil, aby som pre Kruh milovníkov poézie pripravil antológiu Voľný verš v slovenskej poézii, vnímal som to vzhľadom na Turčányho výkon ako veľkú výzvu. Bolo pre mňa zaväzujúce, že Turčány sledoval, čo publikujem. Daroval mi viaceré svoje knihy. Keď som v rámci Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry v priestoroch Literárneho fondu viedol ateliér básnického prekladu, bol jeho prvým hosťom. Stretli sme sa neraz osobne i na viacerých verejných vystúpeniach. Spolu s Ľubomírom Feldekom a Jánom Vilikovským ma ako účastníka prizval na verejnú diskusiu Legendy slovenského umeleckého prekladu. Na Pedagogickej fakulte UK sme vďaka pozvaniu Renáty Bojničanovej spolu hovorili o Proglase. V mojich literárnovedných knihách patrí k najcitovanejším autorom. Blízky mi je orientáciou na umenie básne, teda na poetiku poézie, jej spomínaným štruktúrnym chápaním a spojením poetiky a interpretácie. O jeho prekladoch Danteho Pekla a Proglasu mám samostatné štúdie. Napísal som o ňom obšírnejšie heslo do Slovníka slovenských prekladateľov umeleckej literatúry 20. storočia. Roky som ho stretával cestou na Filozofickú fakultu UK na Dunajskom nábreží, vždy sme niečo dôležité z poézie prebrali a na dôvažok mi zavše niečo zarecitoval (spomínam si na Rilkeho v Strmeňovom preklade a na Beniaka). Mal fenomenálnu pamäť.
 
Napriek kvantu práce, ktorá ho obsadzovala, neprestával byť prívetivým človekom a ústretovým kolegom, priateľom i radcom mladších. Z jeho tváre vystupovalo svetlo precítenej poézie.
Nezabudnuteľný priateľ Vilko, vďaka za všetko.
 
Česť Tvojej pamiatke.
Ján Zambor
Prednesené na rozlúčke s V. Turčánym v Suchej nad Parnou 14. mája 2021      
Návrat na obsah