Tomasovic Kuzma - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Keď dozrie čas

Štefan Kuzma (1952, Biely Kostol), autor, ktorý žije v Trnave, nás v poslednom období príjemne prekvapil viacerými zaujímavými literárnymi dielami. Osem básnických zbierok a štyri romány určite stoja za povšimnutie. Nielen preto, že niektoré jeho diela sa priamo dotýkajú Trnavy, ale predovšetkým pre ich vnútorný odkaz, literárne kvalitný štýl a v neposlednej miere pre schopnosť odkrývať bytostné prúdy života. Prezentácia Kuzmových tohtoročných básní a románu Strom na konci ulice sa koncom novembra uskutočnila v štúdiu Divadla Jána Palárika v Trnave.

Ponuka kníh je dnes oveľa väčšia ako naša schopnosť všetky ich prečítať. V množstve sa tak prirodzene snažím vybrať to najlepšie. Sledujem dianie v literatúre, nechám si poradiť priateľmi i literárnou kritikou, no často sa spolieham aj na intuíciu. V prípade Štefana Kuzmu to bolo ešte úplne inak. Do rúk sa mi pred rokmi dostal román Stratený boh, ktorého dej sa odohráva v Trnave a podobne ako starobylé mesto otvára príbehy medzi nebom a zemou, dobrom a zlom takým spôsobom, že ma oslovil. Siahol som preto aj po ďalších Kuzmových knihách. Pretože nielen obsah, ale i rytmus, akým ich ponúka verejnosti, je pozoruhodný. Zhruba šesťdesiat rokov v tichosti a potom prišli zbierky básní i romány jeden za druhým. Zdá sa, že dlhé mlčanie pomáha človeku nielen zvážiť a vybrúsiť slová, ale myslením postupne odkryté nalieha podeliť sa i s ostatnými. Keď dozrel čas, postupne vychádzali básnické zbierky Mlčanie nepokoja, Prienik do ticha, Blázniví anjeli, Posúvanie hrany či Krehká bublina. Nechýbajú v nich motívy obzretia sa za detstvom a dospievaním, hlavne v zbierke Blázniví anjeli (Spomienky na detstvo, Skryté v podvedomí, Sen pred prvou kávou...). Verše sú po formálnej stránke usporiadané vo voľnom rýme, poznačené vnútorným rytmom rozprávania s prenikajúcou melódiou života. Ten plynie a posúva sa, pričom pohyb je našou mysľou vnímaný vďaka času. S ním a posunom porozumenia sa vyrovnáva autor v zbierke Posúvanie hrany. Na ňu nadväzuje Krehká bublina, ktorou za posunutou hranou času zachytáva krehkosť života. Tento rok prichádza Štefan Kuzma opäť s trojicou básnických zbierok: prelet, do zbla a tvár (ne)videného. Prvá je napísaná v štýle haiku a pri jej čítaní sa predo mnou vynáral motív sťahovavých vtákov. Pri svojom prelete, či už z teplých krajín smerom k nám alebo naspäť, vtáci neplytvajú štebotom. Nechávajú sa niesť neviditeľným kompasom v sebe. Haiku disponuje podobnou úsporou slov v poézii, kompasom v každom z nás. To najnevyhnutnejšie pre odkrytie vnútornej harmónie žitia je práve ticho. Ticho ako motív očistenia od nánosov omylov a osobných predstáv, ako priestor pre vznik slova i nádeje.
"v očistnom tichu
čísi hlas vyspevoval
vianočné piesne!" (láska, str. 51)
Prelet je nielen názvom zbierky, ale aj symbolom ľudského života. Od rastu a plnosti energie v lete života, cez jeseň spojenú so zberom úrody poznania, až po prekonanie zimy zdanlivého konca k jarnej nádeji. Tak sa dá v krátkosti zhrnúť celá zbierka. No Kuzma nadväzuje. Tam, kde sa končí jedna zbierka, obdobie jari, začína sa druhá zbierka do zbla. Naznačujú to hneď úvodné verše:
"sálavé teplo
duša čistého ohňa
večná jar srdca" (str. 3)
Slová autora vo všetkých troch tohtoročných zbierkach prekračujú vrchný obal. Povrch, formálne vyjadrenia, akokoľvek dobré či pútavé, sú v nich druhoradé. Vstupuje na jemné územie vnútorného bytia, kde dokáže odkryť a naznačiť i tvár (ne)videného. Autor ide do poslednej strofy, do konečnej štipky slova až na dno, do zbla. Nenecháva nič pre seba, pretože porozumel, že všetko mu bolo darované. Delí sa o navrstvené, nažité a v protismere toku času poukazuje na stopy, ktoré v ňom zanechal.
Bez hluku a zbytočných slov presvetľuje prežité, pretože "vyberač daní neklope" (do zbla) a zúčtovanie nosíme v sebe. Tak ako akordy večnosti, ktoré sme v náhlení za niečím lepším a krajším prehlušili podsúvanými povinnosťami a nutnosťami pragmatickej doby. Štefan Kuzma tieto akordy odkrýva v nás ("v duši hrám na strunách") a ponúka nám krúžiť spolu s holubmi "...nad námestím, nad sochou nahej ženy..." (struny). Ten nápev nám je známy, veď jeho tóny harmonizujú s citom vychádzajúcim z každého z nás. Struny, na ktorých autor hrá, sú i naše často zabudnuté struny, ktorých tóny nás tiahnu do výšky, "... kde redol vzduch hustli predstavy..." (výšky) a prinášajú otázky, "na ktoré sa mi ťažko hľadala odpoveď lebo som sa vyhýbal pravde..." (výšky).

Štefan Kuzma svojím dielom potvrdzuje, že nájsť rovnováhu bytia je možné: "všetko je uskutočniteľné, dosiahnuteľné, dovolené, splniteľné, všetko je ako má byť" (súbeh).

Nepredkladá únik pred realitou, naopak, vo svojej tvorbe nezakrýva ťažkosti, blúdenia ani omyly, hranice ani obmedzenia. Výstižne mapuje a popisuje súčasnú spoločenskú situáciu, v ktorej sa nachádzame. Už po prvých vetách jeho románu Strom na konci ulice sú nám kontúry deja, súvislostí i prostredie akosi príliš podvedomé. Nie, nejde o román, ktorý sme už niekde čítali. Ide o spoločnosť, vzťahy a pomery, v ktorých žijeme. Tie sú však nielen dôsledkom správania tých hore, ale sme v nich zapletení aj my, svojím presvedčením, správaním a konaním. Román je nielen zrkadlom politických a spoločenských pomerov, ale aj myšlienkových a duchovných. Je o viere našej doby. Nie o deklarovanej viere alebo tej, ktorú by sme chceli mať, ale o viere, ktorú praktizujeme v reálnom živote. O tom, čomu sme podriadili svoje myslenie a konanie. Niet jednoznačne dobrých a zlých. O to bolestnejšie pociťujeme nespravodlivosť a podvody. Pomsta, krajná hranica života bez viery, nie je očistná, ale je rakovinou, na ktorú umiera i hlavný hrdina románu Elo. Rakovinou, ktorá nemá počiatok v rozhodnutí pomstiť sa, ale začína oveľa skôr. V momente, keď sa človek stratil. Najprv v sebe, potom vo svete a v ošiali rýchleho zbohatnutia. Nakoniec v osídlach moci. Pri čítaní knihy nám je akosi úplne samozrejmé, že celé dianie je v réžii podnikateľov, predsedu ústavného súdu, prokurátorov a ministrov. Také samozrejmé, až je to skutočné. Strom na konci ulice vypovedá o našej ulici, o našej spoločnosti. A pokiaľ si to nevšimneme, pokiaľ s tým nič neurobíme, zmizne aj strom, aj my. Nejde však o strom ako taký. Strom je symbolom, ktorý našu kultúru sprevádza od počiatkov. Tam, kde sú prvoradé záujmy materiálne, sebecké a súkromné, kde ide iba o peniaze, prestáva hrať život svoju rolu. Tam miznú nielen stromy, ale i ľudia do zabudnutia.

Tak ako vo svojich básňach vstupuje Štefan Kuzma do vnútra nášho bytia, aj jeho román tne do živého, otvára oči pre porozumenie vlastnému bytiu. Otvára oči, niekedy cez bolesť či tvrdé pomenovanie reality, avšak nie preto, aby sme rezignovali, ale aby sme sa ju každý na vlastnej ulici pokúsili meniť. Na začiatok stačí mať úctu k stromu, ku kultúre a k ľuďom, ktorí ešte žijú.
Pavol Tomašovič
Vyšlo: NOVINKY Z RADNICE, Život a kultúra Trnavy, december 2015

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky