Stepita - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Za Jánom Štepitom
Z Oravy prišla pred niekoľkými dňami smutná správa, že v žilinskej nemocnici 8. júna 2017 zomrel náš dlhoročný člen Ján Štepita.
Oravská Trstená, liptovská Pribylina i náš Klub nezávislých spisovateľov sa tak lúčia s dlhoročným pedagógom, významným kultúrnym pracovníkom, rodákom i horlivým členom, spisovateľom, ktorého bibliografia sa rokmi rozčlenila do celého radu žánrových i subžánrových zložiek. Kto by si myslel, že so svojimi dvoma knihami – Poviedky neskorého leta a Muž s drozdom na pleci – je iba oneskoreným debutantom, náramne by sa mýlil. Ján Štepita, štyridsaťdva rokov pôsobiaci ako profesor i riaditeľ trstenského gymnázia, sa dávno stal plnohodnotným spisovateľom. Veľa rokov sa realizoval v časopisoch, v košickom, banskobystrickom i bratislavskom rozhlase i v televízii. Ak vynecháme jeho autorské začiatky, môžeme spomenúť vysielané i publikované poviedky, dvadsaťštyri rozhlasových hier z rokov 1980 až 2008, niekoľko televíznych inscenácií i dve uverejnené drámy. A za zmienku určite stojí desať cien, ktorí získal predovšetkým za rozhlasové hry.
Bol autorom vzdelaným, sčítaným, rozhľadeným po svetovej tvorbe.
Záležalo mu na komunikatívnosti, niekedy sa nedržal čechovovskej stručnosti a stúpal si potom do svedomia, že má ďaleko k nadhľadu svojho milovaného Antona Pavloviča. Nebál sa zapojiť do textovej hry javy čarodejné, rozprávkové, zázračné i mystické, inšpirované predovšetkým
Liptovom a Oravou. Bystrý pozorovateľ vecí viditeľných i neviditeľných mal v hlave vždy bohatú zásobu detailov, predmetných vecí a dejov z prírody i zo života okolo seba.

Charakterizoval ho záujem o mnohé ľudské i spoločenské javy. Problematika školská, komunálna, politická, rodinná, dedinská, vidiecka i malomestská, dokumentárna i faktografická, prírodná i bezdomovecká.
Priťahovali ho traumy i absurdity ľudského života, vciťoval sa aj do reakcií
a správania zvierat a pokúšal sa zachytiť, ako vnímajú ľudské a rodinné vzťahy. Býval humorný, výsmešný, ale aj ostro satirický k pažravosti
„nenasýtených, ovplyvňujúcich život piatich miliónov“ Mrzia ho stratené ľudské príležitosti, krivdy spôsobené ľuďom, ktorí stáli za skutočnú lásku. Oravsko-liptovský spisovateľ viacero originálnych postáv ľudí starých, chudobných i znevažovaných dnešnými svalovcami a tupcami. Prenikol do ich psychiky a vyniesol na literárne svetlo objavy, ktoré sa mu darili preto, lebo ako máloktorý z dnešných autorov žil s obyčajnými ľuďmi a spolu s nimi sa delil o zášť k mocným a gorilám, ktoré nikdy nepochopia, že
„slobodne vnímať svet vlastnými očami nie je porušením zákona.“

Smrť Janka Štepitu bolestivo zasiahla jeho priateľov a priaznivcov
v Klube nezávislých spisovateľov. Ak nám v poslednom čase chýbala
jeho prítomnosť na našich zasadnutiach, teraz nám zostáva iba jeho literárny odkaz, ktorý je však veľavravný. Je si čo sprítomňovať, na čo spomínať a s čím sa v mysli zaoberať. Ako téma zo školského a pedagogického prostredia, ktoré dlhé roky zažíval, dala vzniknúť aj jeho „sebazbeletrizovanej“ postave profesora Štipáka. Ako mu čo vyšlo
so svojráznymi typmi z roľníckeho a religiózneho prostredia rodnej Pribyliny, pri čom sa veľmi nepsychologizovalo, ale ľudské duše sa tam hodne „vylievali“.

Jeho duša bola k ľuďom otvorená. Rád som sa s ním stretával v jeho Trstenej, kde ma ako niekdajšieho porotcu na Hviezdoslavom Kubíne získal aj do Dilongovej Trstenej. Vidím ho ako vedúceho tejto recitačnej prehliadky stáť dôstojne pred publikom a otvárať súťaž. Profesor Ján Štepita, ktorého si Trstená a Orava mali za čo vážiť. Nezabudnuteľný a nepostrádateľný. Viac rokov som sa s ním stretával v spisovateľskej Timrave v Hornom Smokovci. Chodili sme spolu do kostola i na hríby. Janko vždy vstával zavčasu, absolvoval pešiu túru do Starého Smokovca a nazad a doniesol mi fľašu mlieka. Rád chodieval preto, aby si upevnil zdravie.

Pred troma rokmi uprosil moju manželku aby s ním išla z Timravy do Tatranskej Lomnice. Keď spomenula vlak, povedal: Nie, iba pešo
Prešiel trasu, ktorá preňho už nebola jednoduchá, ale on si ju vytýčil, nemienil nastúpiť do tatranského vlaku na niektorej zastávke. a mojej žene
ďakoval, že ho vždy poslúchla.

Lúčim sa s tebou, drahý priateľ, najmä za nás zostarnutých, ktorých čaká posledná cesta. Prídeme ňou za tebou s nádejou na večné nebeské
spolužitie.

Vzdávame česť tvojej nehynúcej pamiatke.
Ján Beňo





Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky