stano2018 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

V zomknutom tvare, ale aj postmoderne
Dalimír Stano: Láska je retro (Spišská Nová Ves, Vydavateľstvo Fama art, 2017);
Očistec / purgatorio (Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018)

S menom Dalimíra Stana sa vo všeobecných úvahách o súčasnej slovenskej poézii nestretávame veľmi často, no jeho lyrický hlas nie je zanedbateľný. V porovnaní s väčšinou svojich generačných druhov, dnešnými šesťdesiatnikmi, knižne debutoval pomerne neskoro, veď jeho prvotina Vaša Esencia vyšla až v roku 1997. Istý „sklz“ však pomerne rýchlo dobehol, pretože potom vydával knihy takmer v pravidelnom rytme. Teraz sa s krátkym časovým odstupom pripomenul dvomi dielami, ktoré predstavujú už jeho deviatu a desiatu básnickú zbierku.

Kniha veršov Láska je retro je výrazne monotematická, čo tak trochu naznačuje jej názov, resp. slovo láska v ňom. Konvenčne by sme túto poéziu mohli nazvať ľúbostnou lyrikou – a neboli by sme ďaleko od pravdy. Pod ľúbostnou lyrikou si však zväčša predstavujeme básne, v ktorých lyrický subjekt prežíva, resp. autor vyjadruje očarenie krásou ženy a najmä z lásky k nej, prípadne rozčarovanie, sklamanie, smútok, ak vzplanutie nie je opätované. Aj v Stanovej knihe nájdeme dostatok ľúbosti a radosti z nej, ako aj trápenia či utrpenia z úkladov lásky, avšak autor sa usiluje tieto tematické rámce tak trocha aj prekračovať. Napr. motívmi zlyhania lyrického subjektu ako partnera ženy (aj s pocitom previnenia), rozvinutím myšlienky, že tých žien v živote muža môže byť aj viac, že vzťah muža a ženy môže byť aj obmedzujúci či zväzujúci a podobne. V konečnom dôsledku však aj v tomto prípade muž vo vzťahu k žene túži po porozumení a harmónii a urputne ich hľadá. Takže v zásade by sa o tejto knihe veršov dalo povedať: Nič nového pod slnkom. Pravda s dôvetkom, že o láske dvoch pohlaví ťažko povedať niečo podstatne nové. Čo potom takto tematicky zameranú knihu môže „zachrániť“, čo z nej „urobí“ umelecky vydarenú výpoveď? Samozrejme, spôsob uchopenia témy, nápaditý a originálny výraz, obraznosť, metaforika, motivická bohatosť a pestrosť, osobitosť autorského štýlu. Nič z toho tejto knihe Dalimíra Stana nechýba.
 
Jednotlivé básne tu majú svoje názvy, každá z nich iste obstojí aj samostatne, ale vzhľadom na spomenuté tematické zameranie a celkovú kompozíciu knižky, pre ktorú je príznačná pravidelnosť, toto dielo vnímam ako básnický či lyrický cyklus. Myšlienku pravidelnosti a cyklu trocha rozviniem.
Predovšetkým treba zdôrazniť, že všetky básne v knižke sú sonety, ide však o tzv. asymterický sonet, teda taký, ktorý nedodržiava klasické strofické rozloženie veršov: 4 + 4 +3 +3, ani varianty 4 + 4 + 6, prípadne 8 + 3 + 3. Všetky Stanove básne majú dôsledne rovnakú strofickú štruktúru, skladajú sa zo štyroch trojverší a jedného dvojveršia. Zaujímavá, premyslená, ba až rafinovaná je rýmová štruktúra, ani neviem, či ju presne dokážem vyjadriť schémou, ale mohlo by to byť takto: ABB ABA CDD CDC EE. To znamená, že sa rýmuje prvý verš prvého trojveršia s prvým veršom druhého trojveršia, s ktorými sa zároveň rýmuje tretí verš druhého trojveršia, ďalej sa rýmujú druhý a tretí verš prvého trojveršia, s ktorými sa zároveň rýmuje druhý verš druhého trojveršia. Potom sa rýmuje prvý verš tretieho trojveršia s prvým veršom štvrtého trojveršia, s ktorými sa zároveň rýmuje tretí verš štvrtého trojveršia. Ďalej sa  rýmujú druhý a tretí verš tretieho trojveršia, s ktorými sa zároveň rýmuje druhý verš štvrtého trojveršia. Posledné dva verše už predstavujú združený rým. Tejto rýmovej schéme je autor dôsledné verný, hoci neviem či absolútne, presne som to nesledoval pri všetkých básňach. Nie každý rým je dokonalý, niekedy ide akoby len o jemný náznak zvukovej zhody, čo, domnievam sa, estetickému účinku veršov neuberá, naopak pridáva. Pravda, je možné, že niektoré tieto efekty menej skúsenému či menej pozornému čitateľovi môžu uniknúť. Dodržanou jednotnou sonetovou formou a rozložením rýmov sa však pravidelnosť nekončí. Autor básne rozdelil do štyroch častí, a každá z nich obsahuje rovnaký počet básní – 10. Na záver je potom ešte báseň – dôvetok Keď sa ponáhľaš, ktorá je akýmsi epilógom celého cyklu. Jednotlivé časti majú tieto názvy: Nevinná, Vinná, Divoká a Stratená. Aj ony pripomínajú hudobné dielo.
 
Venoval som sa tu skôr formálnym či tvarovým aspektom diela. To, že ide o poéziu kvalitnú, ktorá má v sebe napätie i harmóniu, je esteticky účinná, komunikatívna, pútavá demonštrujem uvedením básne Na jazyk (s. 45): „kým toto slovko použijem / prichádza mi už ako zvyk / rovno na jazyk // a práve preto tento rovnaký je / vždy keď ním povieš bohovi / že práve ako ty ho pije // už keď ma tebou pokúša / harpúna vyletela / z tvojho tela // do mojich očí v kraji vankúša / nahá a opatrne smelá / ach veni vidi venuša // keď kladieš na mňa ruky – otázky / ako som smel žiť bez lásky“.
 
Podotýkam ešte, že celkový estetický vzhľad knihy ako materiálneho artefaktu skvele dotvárajú náznakové, ale „čitateľné“ ilustrácie Zuzany Antalovej.
 
Kým v knihe Láska je retro Dalimír Stano napriek modernému slovu retro v jej názve, alebo možno v súlade s ním, tak trocha inklinuje ku klasickému básnickému prejavu, v druhej  zbierke, ktorú recenzujem, je iný. Zatiaľ čo prvé dielo je monotematické, i keď motivicky veľmi rôznorodé a pestré, zbierka Očistec / purgatorio je výrazne polytematická. Ide o knihu, ktorú nie je jednoduché interpretačne uchopiť, či už ako celok, alebo jednotlivo jej básne. Svedčí o tom aj doslov Dany Podrackej, ktorý má skôr charakter esejistických fragmentárnych poznámok, než analytických postupov. Ako taký je vzdaním holdu tejto poézii a vyslovením uznania jej autorovi, avšak čitateľovi veľmi nepomôže. Toto nie je kritika, iba konštatovanie.
 
Použil som slovo fragmentárny. Zvolil som ho celkom zámerne. Fragmentárnosť je totiž jedným zo základných atribútov postmoderny – postmoderné uvažovanie a postmoderná literatúra akoby rezignovali na možnosť uchopenia sveta a spoločnosti v ich celistvosti. O pojem postmoderny sa opieram preto, lebo informatívny text na zadnej strane väzby označuje poéziu tejto knihy ako postmodernú. Hoci o postmoderne sa spravidla hovorí v súvislosti s prózou, na nej sa ľahšie demonštruje, a poézia (aj tá slovenská) napokon už dávno dospela do vysokého stupňa abstrakcie a interpretačného rozptylu, v prípade zbierky Dalimíra Stana, domnievam sa, je toto slovo namieste.
 
Autor skutočne zachytáva a zaznamenáva fragmenty bytia a vedomia – aj, a predovšetkým toho vlastného, z útržkov sveta pripomínajúceho džbán rozbitý na tisíce malých kúskov, ktorý sa márne usilujeme pozliepať, vytvára svoje básne. Sú kvalitné preto, lebo je dobrý pozorovateľ, ale je i majiteľom schopnosti pomenovať aj všedné javy nevšedným jazykom, uchopiť ich prostredníctvom básnického obrazu. Je hravý i nápaditý, dokonale ovláda lyrickú skratku, využíva iróniu i sebairóniu. Jeho – akoby neucelená – poézia vystihuje dnešnú bláznivú postmodernú či už postpostmodernú alebo postfaktuálnu éru, v ktorej nie je ľahké orientovať sa, plnú rozporov, paradoxov, absurdity... Človek jedinec sa v nej stráca, prežíva pocit ohrozenia, existenciálnu úzkosť... Toto všetko zbierka Dalimíra Stana odráža – podľa mňa esteticky účinne. Spôsob písania je v nej prinajmenšom nevšedný, sám autor v básni Málo hovorí: „môj štýl nie je normálny“ (s. 30). Áno, jeho písanie, v ktorom je prítomné aj voľné radenie asociácií, akoby išlo o zapisovanie okamžitých nápadov, je tak trocha „uletené“, avšak táto mierna „uletenosť“ v tomto prípade lyrike svedčí. Napokon nejde zasa o čosi absolútne nové, autor využíva podnety svetovej i slovenskej spisby. Všetko, čo som tu dosiaľ povedal, sa dá dobre demonštrovať na básni Proglas (s. 101), ktorá sa mi veľmi páči. Časť z nej odcitujem: „tomuto festivalu sa venujeme dnes večer / zajtra ráno si pripomenieme svetový deň / bez tabaku a mäsa // stal sa zázrak / lekárka užasla / láska je mocná // v roku 1990 som to odovzdal panne márii // dnes na fejsbúku / mi nikto nerozumie nie nie nie! // na pomyselnú návštevu sa môžete vybrať na / www.nockostelu.cz  // máte možnosť stretnúť sa s kristom // stalo sa to skúsenosťou viery / ráno časovo pokročilo / na obľúbené mariánske miesto // ďakujem vám / najmä maminkám / na tv noe...
 
Je tu trocha rúhačského rebelantského gesta na spôsob amerických beatnikov, ktoré sprevádza našu lyriku už desaťročia, za hrsť bizarnosti, svojrázneho videnia (a pomenovania skutočnosti) – to všetko presvedčivo v umeleckom tvare odráža pocity lyrického subjektu. Živo si viem predstaviť, ako moji študenti – poslucháči odboru slovenský jazyk a literatúra – v rozpakoch nad básňou povedia, že tomu nerozumejú. Avšak pri poézii netreba vždy všetko presne vyložiť a už vôbec nie v intenciách doslovných významov, mnohé je aj pri čítaní vecou intuície a pociťovania. Vyžaduje si to recipienta, pre ktorého Stanislav Rakús vynašiel priliehavé označenie – múzický čitateľ.
 
No a aby som bol spravodlivý, musím ešte poznamenať, že Dalimír Stano vie byť aj veľmi nežným lyrikom, čoho dôkazom sú napr. básne Tieň a Piatok.

Obe básnické zbierky, ku ktorým som sa v krátkosti vyjadril, dokážu podľa mňa potešiť dušu „bežného“ čitateľa poézie i odborníka, ktorý ma tendenciu veci analyzovať.  
 
 
IGOR HOCHEL
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky