Simon_Beno - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Medzigeneračný rozhovor
(Ján Beňo: Timotej a pradedo, vydavateľstvo Perfekt, Bratislava 2016)
Názov a grafické riešenie obálky knihy známeho a skúseného slovenského prozaika naznačujú, že sa autor znova obracia k detskému adresátovi . Kedysi bývalo dobrým zvykom, že bol uvedený aj vek, ktorému je tá či oná knižka určená. Keďže takýto údaj v prítomnej publikácii nenájdeme, zostáva na čitateľovi, kam si ju zaradí. Vekový rozdiel medzi oboma protagonistami príbehu je však známy – „pradedo“ Tomáš Lietavec oslavuje osemdesiatku a pravnuk Timko má akurát deväť rokov. Rozhovor medzi nimi je teda extrémne medzigeneračný a ako čitatelia sa pýtame, či si tí dvaja majú čo povedať. Hoci kniha obsahuje aj užitočné prírodné i historické reálie a plní tak aj informatívnu funkciu, má ďaleko od didaktického poúčania, všetko v nej vyplýva organicky z konštelácie, v ktorej sa účinkujúce osoby ocitajú.    
Príbeh, ktorý nám autor ponúka, je v podstate štandardný – rodičia počas prázdnin zveria starostlivosť o svojho syna predkovi, a ten sa ho usiluje zamestnať rozmanitým rozprávaním, ktoré potomok vcelku pozorne vníma. Táto východisková situácia je predsa len inovovaná tým, že dialóg akoby „preskočil“ jednu generáciu a  niet tu bežnej schémy vnuk / vnučka  – starý otec / stará mama.  Starí rodičia pre Timoteja vlastne neexistujú, čo je spôsobené najmä tým, že  „dedo“ už nežije.  Stvárnená situácia má jednak sociologický, jednak estetický dosah. Sociologický preto, že paralelne so zvyšovaním veku života sa podobné situácie pravdepodobne budú množiť a prarodičia prevezmú časť úloh starých rodičov, ktorí budú ešte v produktívnom veku. Je autorovou zásluhou, že na tento aspekt epickým spôsobom upozornil a verejnosť naň, takpovediac, „pripravil“.  
Z estetického hľadiska tu ide o konfrontáciu dvoch svetov, ktoré sú diametrálne odlišné, predsa  však záleží na tom, aby ich spolužitie bolo „plodné“ v tom zmysle, že sa navzájom obohacujú. Prirodzene tu hrá hlavnú úlohu starší člen tejto dvojice, ktorý celé dianie svojím spôsobom kreuje a usiluje sa o dobrý výsledok. Timotej mu v tom sekunduje a prezentuje „moderné“, teda dnešné myslenie na úrovni jeho veku, nejako hlbšie sa však neprofiluje.
Pradedo sa predovšetkým  spolieha na prírodu, ktorá metaforicky zastupuje aj prirodzenosť ako filozofickú i etickú kategóriu a autor tieto pasáže inscenuje navyše ako pozitívnu rezonanciu pravnuka. Rozhodujúca časť epizód knihy sa nielenže odohráva v „prírodnom“ prostredí záhrady, ale aj deklaruje pradedovo „žitie s prírodou“, čo je napokon charakteristické i pre celú Beňovu tvorbu. „Prírodné“ fakty a procesy, ktoré autor pertraktuje, sú pre jeho poslucháča  inštruktívne, ale na druhej strane manifestujú aj rozprávačove bohaté, pre pravnuka užitočné skúsenosti.
Druhý okruh prezentovaných motívov sa týka histórie. Keďže ide o zložité, pre mladého človeka vzdialené problémy, je pochopiteľná autorova a tým aj rozprávačova opatrnosť. Tu sa však prejavuje aj Beňova schopnosť podať zložité záležitosti spôsobom, ktorý je blízky dnešnému mladému človeku. Najviac sa mu to darí v epizóde o zámku (zrejme ide o Víglašský zámok); tu sa rozprávač vracia do obdobia konca 2. svetovej vojny a jeho výklad kotví azda aj v biografických skúsenostiach.
Autor sa rozhodol prerušiť tok spomínaného medzigeneračného dialógu  Timotejovou zdravotnou komplikáciou, keď ten odchádza do nemocnice na operáciu pruhu a pradedo sa rozhodne namiesto dialogického rozprávania použiť písomne fixovaný monológ, ktorý chce pravnukovi neskôr odovzdať. Jednotlivé príbehy tohto epického spomínania sa týkajú hlavne rozprávačovho syna a obdobia, keď syn bol približne v terajšom Timotejovom veku. V jednej z epizód sa spomína vynikajúci slovenský recitátor, ktorý žil a ako učiteľ pôsobil vo Vysokých Tatrách a pradedova rodina k nemu chodievala na zimné prázdniny. Autor ho nespomína menovite, ale určite to bol vzácny človek Jozef Mladoň, brat známeho herca Karola L. Zachara. Som rád, že sa „zmestil“ do tejto knižky.      
Timotej sa vracia z nemocnice a chystá sa na dovolenkovú cestu k moru. Pradedo mu napísané texty chce prepísať na počítači a pripraviť pravnukovi na čítanie. Očividne mu záleží na tom, aby táto písomná komunikácia splnila svoj cieľ.
Z hľadiska autorovej stratégie je pre mňa zaujímavé, ako autor portrétuje svojho protagonistu. Je to človek, ktorý sa sám problematizuje, keď zároveň bilancuje svoj život. Problematizovanie sa týka tak písania príbehov (rozprávač sa štylizuje ako „záhradník“, resp. „správca záhrady“, čo je na jednej strane určenie toho, čím sa zaoberá, ale na druhej strane majú tieto štylizácie existenciálny a metaforický rozmer a dotýkajú sa ľudského života a jeho poslania.
Pochybnosti o schopnosti „vyrozprávať“ všetko, čo má na srdci, sprevádzajú rozprávanie a viackrát sa reflektujú. Evokujú myšlienku, že celý život je zároveň zápasom o jeho interpretáciu. Z tohto hľadiska je knižka Timotej a pradedo výsostne osobnou výpoveďou. Je obdivuhodné, že sa to podarilo v knižke určenej pre deti. No je to – ako každá dobrá detská knižka – aj čítanie pre „dospelých“ a oddá sa nad ňou rozmýšľať.  
Obom protagonistom je prirodzene venovaný najväčší priestor. Ostatné postavy sa skôr spomínajú a iba zriedka epicky zasahujú. Timotejova mama je na študijnom pobyte v Amerike, jeho otec je zahltený zamestnaním ako väčšina jeho vrstovníkov a prababku autor pre istotu „odprace“ na liečenie. Iné postavy sa v tomto,  vlastne komornom príbehu sotva môžu aktivizovať. Jedinou výnimkou je pradedov syn a Timotejov starý otec; tam sa autor podujíma na rekonštrukciu niektorých stránok jeho života.
Názvy jednotlivých kapitol – V pradedovej záhrade, Malý architekt, Pod naj-naj mikroskopom, Tajomstvo zámku nad riekou, Prelietavá okaňa, Trampoty s osami, Stratená kniha, Výlet na Poľanu, Kravička Bocika a dobrodružstvo v Lomnickom sedle, Stretnutie s medvedicou, Pozorovateľ, Prekvapenie, Rozvrh hodín a Hnedá obálka časovo a priestorovo ohraničujú rozprávanie a ako akýsi „vedľajší produkt“ je cítiť aj napätie medzi hlavným mestom a vidiekom.
Kniha je ilustrovaná vhodnými fotografiami z archívu vydavateľstva, ale aj autora a od niektorých iných, menovite uvedených predstaviteľov fotografie.
Čo dodať na koniec? Želáme tejto knihe veľa premýšľajúcich čitateľov, schopných vnímať jej kvality.
Ladislav Šimon
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky