Simon80 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Ladislav Šimon „80“
 
Ladislava Šimona som začal registrovať v druhej polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia v časopise Slovenské pohľady, kde sa presadzoval najmä ako germanista. Z jeho prekladovej dielne sa tam dokonca objavil Martin Heidegger. Neskôr sa k filozofickej esejistike tohto autora vrátil prekladom jeho stále inšpiratívnej, kľúčovej reflexie „... básnicky býva človek...“ v časopise Romboid, 2007, č. 8. Roku 2011 mu vyšiel aj prekladový výber z poézie Friedricha Hölderlina Polovica života, ktorú Heidegger filozoficky interpretoval predovšetkým.

Ladislav Šimon je popredným, veľmi produktívnym prekladateľom najmä z literatúry písanej po nemecky. Prekladá prózu, esejistiku, dramatickú literatúru; k prekladom poézie sa dostával postupne, zrejme na to spočiatku nemal dosť príležitostí. Musel si počkať na vydavateľstvo Studňa, kde pre svoje projekty našiel porozumenie, a kde v jeho prekladoch vybavených doslovmi vyšiel impozantný rad básnikov: Enzensberger, Hofmannsthal, spomínaný Hölderlin, Goethe a Heine. V prekladoch využíva svoju germanistickú kompetenciu – poznanie nemeckého jazyka a literatúry a kultúry, z ktorej prekladá. Podobne ako iní prekladatelia poézie jeho generácie i prekladatelia o generáciu mladší je stúpencom modernizujúceho prekladu. Novým spôsobom predstavil básnikov, ktorých pred ním prekladali iní. O jeho prekladoch sa píše, ale predsa si len v kontexte slovenského básnického prekladu žiadajú zhodnotenie. Už teraz je zreteľné, že Šimonov prínos je evidentný. Vážnejší záujemcovia o poéziu ich nemôžu obísť.
 
Ladislav Šimon je aj literárny vedec a kritik, zaoberá sa i otázkami umeleckého prekladu. Ako germanista s prehľadom reaguje na aktuálne udalosti v literatúre písanej po nemecky; v slovenskej kultúre tak plní tradičné poslanie znalca inonárodnej literatúry, ktoré mladší akademici zo svojich povinností vynechávajú. Napísal a píše aj reflexie o slovenskej literatúre.

V neposlednom rade sa prezentuje ako básnik, autor textov piesní, rozhlasový dramatik a aforista a epigramatik. Básnickej tvorbe sa venuje kontinuitne. Prvá zbierka Dýchanie mu vyšla v roku 1965, zatiaľ posledná Oblúky v roku 2016. Jeho poézia, ako som napísal v recenzii tejto knihy, sa zakladá na civilnom výraze, ktorého charakter sa nemení ani v básňach napísaných viazaným veršom, na výrazovej triezvosti, vecnosti, invenčnosti a lyrickej naratívnosti. Dokladom toho sú aj verše jeho výberu Divadlo jedného herca. Sto básní z roku 1998, pri ktorých sa pristavím. Nájdeme tam rad dobrých básní. Výber charakterizuje námetová a tematická rozličnosť. Vyniká báseň o Brezne Naše mesto s využitím príbehov z historickej pamäti mesta. Pozoruhodná je napríklad báseň Óda na nohy s viacerakým neoavantgardným zvýznamňovaním motívu nôh, umožňujúcim komplexnejšie uchopenie reality. Tematickým scivilnením klasického lyrického útvaru zaujme Futbalový sonet. Medzi vrcholky básní z ciest patrí Weimarská fantázia, dosahujúca umeleckú úroveň, hutnosť a účinnosť Beniakových poetistických cestopisných básní. Do básní sa dostáva autorovo banskobystrické rodisko (mesto i predkovia), breznianske prostredie, kde bol autor stredoškolským profesorom, pôsobenie na prešovskej filozofickej fakulte, cesty do zahraničia, súvisiace najmä so Šimonovou germanistickou profesijnou orientáciou, záujem o divadlo. Jeho básne sú často situačnými správami s reflexívnym rozmerom.
Keďže s Prešovom, kde autor pôsobil od roku 1968, sú spojené aj roky môjho vysokoškolského a ašpirantského štúdia, rád som bol básňam venovaným osobnostiam pôsobiacim na tamojšej filozofickej fakulte – Stanislavovi Rakúsovi, Albínovi Baginovi, Karolovi Horákovi a Ľudovítovi Novákovi. V básni Póly venovanej Stanislavovi Rakúsovi autor, vychádzajúci z výstižnej žánrovej charakteristiky Rakúsovej prózy ako oscilácie medzi baladou a groteskou, vníma ako pohyb medzi týmito pólmi aj našu ľudskú situáciu. Ako osobitne vydarenú prijímam minimalistickú báseň – epitaf napísanú po predčasnom odchode literárneho vedca, kritika, pedagóga a nášho priateľa Albína Bagina.  

15. 1. 1982

Albín Bagin odchádza do legendy
taký nekonečne dobrý
svätec literárnej kritiky
len zázraky sa nekonajú

V knižnej edícii Fragmentu nedávno vyšla korešpondencia Albín  Bagin – Ivan Kadlečík Poste restante, v ktorej sa v Baginových listoch objavuje aj meno Ladislav Šimon. V liste Kadlečíkovi z októbra 1968 Bagin píše: „Od 1. augusta prednáša na germanistike nemeckú literatúru náš priateľ Laco Šimon; znamená to značné posilnenie katedry (...). Šimon býva naďalej v Brezne a na tri dni v týždni prichádza do Prešova“ (s. 67 – 68). V liste z 18. mája 1969 Bagin blahoželá Kadlečíkovi k jednému z čísel časopisu Matičné čítanie, kde bol šéfredaktorom: „Inak – musím zablahoželať k 10. číslu , ktoré bolo výborné, doposiaľ asi najlepšie. Podobný názor vyslovil Laco Šimon“ (s. 94). V júli 1970 Bagin Kadlečíkovi píše, že Laco Šimon mu dal na „zlektorovanie“ novú zbierku (s. 125). Šlo, pravdaže, o súkromnú oponentúru. Baginove zmienky dosvedčujú, že tento rešpektovaný kritik a literárny vedec bral Ladislava Šimona vážne.
Tieto poznámky môžem uzavrieť vetou, že Šimonovu literárnu viacdomovosť vnímam ako prirodzenú a produktívnu.  
Milý Laco Šimon, želám Ti zdravie a veľa síl do ďalších tvorivých projektov.
Ján Zambor
(Prednesené na stretnutí KNS dňa 30. 5. 2018)
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky