Židovská tematika ako súčasť medzikultúrneho dialógu
Pred troma rokmi obohatil našu literárnu scénu nové periodikum Stredoeurópske pohľady , časopis pre jazyk, literatúru, kultúru a média. Publikujú v ňom slovenskí, českí, maďarskí a poľskí literárni vedci, ktorí predstavujú osobností a aktuálne témy svojich národných literatúr a zároveň prinášajú zaujímavé pohľady na zložitý systém vzájomných vzťahov a ich presah do multikultúrnych aspektov prítomných v prezentovaných umeleckých dielach. Každé číslo časopisu je zároveň tematicky zamerané na niektorú špecifickú literárnu či multikultúrnu tému. V novom čísle časopisu (2/2021) sa takouto témou stali osudy židovskej menšiny v našom stredoeurópskom priestore. Pätnásť textov od slovenských, českých a maďarských autorov prináša tematicky rôznorodé pohľady na diela autorov, pre ktorých sa táto téma stala ťažiskom ich umeleckej či pamäťovej výpovede.
Pri prehľade publikovaných textov najskôr uvediem tie diela, ktoré sú spojené s mojou osobnou čitateľskou skúsenosťou. Na prvom mieste je to novela Juraja Špitzera Biele oblaky. O jej filmovej podobe a širšom pohľade na Špitzerovu židovskú identitu píše Štefan Timko v štúdii Novela Juraja Špitzera Biele oblaky a jej filmová podoba. Práve Biele oblaky v ich knižnej podobe bolo prvé dielo, ktoré mi Špitzer venoval po mojom príchode na do Bratislavy na vysokú školu v roku 1965. Bol jeho najosobnejší literárny text, v ktorom výraznejšie a bez záťaže dobovou ideológiou (na rozdiel od novely Patrím k vám) pretavil vlastnú partizánsku skúsenosť do sugestívnej príbehovej podoby. Navyše tragický koniec Aničky Steinerovej, príbehovej Zuzanky, sa odohral na mieste, s ktorým bolo spojené moje detstvo pod Vtáčnikom. Š. Timko oprávnene radí filmovú podobu novely českého režiséra Ladislava Helgehok rovnako tematicky i filmovo objavnému dielu Stanislava Barabáša Pieseň o sivom holubovi.
Za rovnaký osobný dotyk s dielom i autorom môžem označiť štúdiu Moniky Adamickej Antisemitizmus v básnickej a dramatickej tvorbe Milana Richtera. S jeho poetickým, prekladateľským a v ostatných rokoch i dramatickým dielom som v kontakte už štyri desaťročia, poznal som Ricterove básnické texty reflektujúce skúsenosť jeho rodičov a príbuzných s holokaustom, ktorý v podobe povojnového antisemitizmu má v jeho osobnej skúsenosti aj takúto básnickú podobu: „Herr Richter!“ oslovia ťa./ Alebo: „Ty hajzel!“/ Mali vás všetkých splynovať“. /Nehraj sa nám tu na pánaboha...“ V rozmanitých básnických podobách sa Richter vracia k holokaustu, aj pre neho je jeho symbolom Osvienčin-Auschwitz. Krátka báseň Korene vo vetre bolo preložené do viac ako tridsiatich jazykov, pôvodný slovenský text zaznel aj na našom spoločnom literárnom podujatí v Izraeli, v kibuci Kfar Masaryk, kde koncom deväťdesiatych rokov uplynulého storočia ešte žili českí a slovenskí vysťahovalci a viacerí z nich prežili deportácie do nemeckých vyhladzovacích táborov. V štúdii M. Adamická, zrejme ako prvá literárna vedkyňa, venuje kritickú pozornosť aj Richterovej dramatickej tvorbe, jeho divadelným hrám inšpirovaných životných osudom Franza Kafku. V hre Z Fafkovho Pekloraja sa Richter zameral na spoločenskú atmosféru doby, v ktorej Kafka žil, v hre Kafkov druhý život autor svojmu hrdinovi, s odkazom na faustovský mýtus, predĺžil život, usadil ho v Argentíne ako úspešného obchodníka a po jeho návrate do Európy, už zasiahnutej „morom fašizmu“ ho jeho židovský pôvod dostane do Terezína, aby tu aj reálne prežil to, čo Kafka v symbolickej podobe stvárnil vo svojom literárnom diele. Obe hry vydal Richter aj knižne pod názvom Kafka a Kafka. Absolvoval som spolu s členmi nášho klubu inscenované čítanie Z Kafkovho pekloraja v Divadle J. Palárika v Trnave, Kafkov druhý život predstavil v autorskom čítaní Richter na Medzinárodnom knižnom veľtrhu v Prahe v roku 2008.
Českí literárni vedci Miloš Zelenka a Erik Gilk sa vracajú k dvom výrazným postavám českej literatúry – Ladislavovi Fuksovi a Josefovi Škvoreckému, ktorí sa už v šesťdesiatych rokoch uplynulého storočia zaoberali témou židovského osudu. Z dlhodobého odborného záujmu i osobných stretnutí s autorom vychádza štúdia Miloša Zelenku Ladislav Fuks a jeho variace pro temnou strunu: Židovská tematika jako metafora všelidského utrpení. Práve v 60. rokoch svojimi prvými dielami, románom Pan Theodor Mudstock a poviedkovou knihou Mí čenovlasí bratři úspešne i prekvapivo vstúpil do literatúry neznámy autor a „ s vysokou mírou estetické stylizace zachytil protektorátní atmosféru apokalyptickej bezmocnosti demonstrovanou na židovském osudu v moderní historii“, presne v úvode štúdie definuje Fuksov prínos nielen do českej, ale i európskej literatúry, ktorý sa ešte zvýraznil v románoch Variace pro temnou strunu a Spalovač mrtvol. Skvelá Zelenkova štúdia mi sprítomnila vlastné čitanie Fuksových románov v čase mojich vysokoškolských štúdii. Rovnako to môžem konštatovať o čítaní diel Josefa Škvoreckého, predovšetkým jeho románu Zbabělci, novely Legenda Emöke a rovnako i knihy poviedok Sedmiramenný svícen (mám ju stále po ruke v knižnici v súbore kníh na tému holokaustu). Erik Glik v štúdii Škvoreckého Sedmiramenný svícen jako Artikulace nemožnosti pochopit zkušenost šoa prináša aj širší literárny portrét autora, pre ktorého je Škvorecký„bez nadsázky jedním z nejvýznamnejších českých prozaiků poválečného období“. Z obsiahlej Gilkovej štúdie uvediem aspoň, že poviedkový súbor je zostavený z dvoch aj textovo odlišných pásiem a „ centrální Příběh pro Rebekku konfrontuje pronásledované Židy s osudy českého národa a podáva pestrou paletu typických postoju Čechů k nacistickému režimu: od přímeho a nebezpečného odporu a nenávisti ke kolaborantum přes bezděčnou podporu systému až k příme kolaboraci“.
Číslo prináša aj dva príspevky od maďarských autorov. Text Tamása Kovácsa Typická história jednej maďarsko-židovskej rodiny – Rodina Vázsolyiho mapuje percentuálne sa zvyšujúci podiel Židov, hlásiacich sa k Maďarom, ich postupnú integráciu do maďarskej spoločnosti, čoho príkladom bola aj rodina Vázsonyiho. Vilmos bol prvý, ktorý sa uplatnil v politike, jeho syn János sa dopracoval do funkcie ministra spravodlivosti (1917-18). Tretia generácia už takú šancu nemala a Jánosov syn v roku 1956 emigroval a svoje vzdelanie mohol uplatniť až v Paríži. Príspevok Andrása Lénarta „Milá“ tvár holokaustu. Denník a fotografie dr.Endre Szántóa z pracovného tábora z roku 1940, má dokumentárny charakter . Autor konštatuje, že život a utrpenie v pracovných táboroch je dobre spracované z obdobia holokaustu, ale už menej poznáme fotografie z tohto prostredia. Maďarskí Židia aj vonkajšími znakmi sa chceli podobať typickým Maďarom, o čom svedčí aj fotka, na ktorej dvaja chlapci prichádzajú do Osvienčimu, ale obidvaja skončili v plynovej komore. Dvaja bratia, Endre a Ervin Szántóovci zobrali so sebou aj fotoaparát do pracovného tábora v Sedmohradsku (Erdély). Popritom Endre písal aj denník, takže ten spolu s fotografiami vykresľuje, v akých podmienkach pracovali v tábore Židia. Lénártov príspevok je doplnený množstvom dokumentárne cenných fotografii spojených s holokaustom maďarských Židov. V maďarčine je aj recenzia Magdalény Hrbáček Osudy židovských žien v súčasnej slovenskej próze. Prináša stručný pohľad na román Denisy Fulmekovej Konvália, o zakázanej láske Židovky V. Reiszovej a básnika R. Dilonga, knihu literatúry faktu Veroniky Homolovej Tóthovej Mengeleho dievča a dielo Andrey Coddingtonovej Židovka, ktorej hlavná hrdinka nosí v sebe traumu židovského dievčaťa, ktorá po emigrácii do USA vedie úspešný život. S Fulmekovou Konváliou sa práve v preklade M. Hrbáček mali možno zoznámiť aj maďarskí čitatelia. Úspešný román našej kolegyne bol aj predmetom odbornej klubovej diskusie, zaznamenanej aj na stránke KNS.
Už len uvediem, že nové Stredoeurópske pohľady prinášajú ďalšie literárne štúdie, texty literatúry faktu, recenzie, úryvky z diel na tému židovského osudu autorov Lenky Tkáč-Zabákovej, Alexeja Mikuláška, M. Nestera – A. Kozmárovej, Matúša Béreša, Sylvie Hreškovej, T. Žilku, Vladimíra Kolára a Antona Baláža. Editorkami čísla 2/2021 sú Sylvia Hrešková a Magdaléna Hrbáček. Aby som mohol priblížiť príspevky maďarských autorov, o stručné anotácie som požiadal kolegu Tibora Žilku (v rubrike Rozhľady nájdete jeho text Židovský pôvod Pavla Straussa). Editorky ďalších čísiel Stredoeurópskych pohľadov by mohli zvážiť doplnenie príspevkov maďarských autorov krátkou slovenskou anotáciou.
Anton Baláž