Romboid12022 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Romboid predsa vyšiel
 
Po rozhodnutí príslušnej komisie Fondu na podporu umenia neposkytnúť dotácie na rok 2022 literárnym časopisom Romboid, Dotyky a Literárny týždenník vznikli v kultúrnej obci oprávnené obavy o ich ďalšiu existenciu. Dokonca v Prahe vychádzajúci magazín Svetového združenia Slovákov žijúcich v zahraničí priniesol v prvom tohtoročnom čísle túto informáciu pod titulkom Zánik tradičných literárnych periodík? A v súvislosti so zamietnutím dotácie pre Romboid cituje slová jeho šéfredaktora Igora Hochela, že „súčasnú situáciu už rieši nový predseda AOSS Peter Juščák. Ten má v pláne podať odvolanie Rade FPÚ. V prípade, že bude neúspešné, sa pokúsia vydať v tomto roku aspoň štyri čísla, ktoré budú financované z iných zdrojov“. A podarilo sa: prvé tohtoročné číslo Romboidu som už koncom minulého týždňa našiel vo svojej poštovej schránke.
Po dlhom úvode stručný pohľad na obsah nového čísla Romboidu. Prináša prózy Petra Juščáka, Eleny Hidvéghyovej-Yung, Petra Máčaja, Miroslavy Košťálovej a Milana Zelinku, básne Tibora Kočíka, rozsiahlejšie príspevok Ladislava Volka Poľské inšpirácie Martina Slivku, ktorý predniesol na odbornej konferencie Martin Slivka – muž, ktorý sadil stromy v bratislavskom kine Lumiere v decembri 2020, ďalej úryvok z románu japonského básnika a prozaika Takaši Hiradeho Mačací hosť v preklade Evy Luky a dva preklady Ivana Jackanina z ukrajinskej a poľskej prózy. Nechýba ani bohatá recenzná rubrika: reflexia Gabriely Rakúsovej o knihe Laca Keratu Na okraji mojej hory aj jej pohľad na knihu rozhovorov Jána Štrassera s psychológom Jozef Haštom, ktorá vyšla pod názvom Slovo blázon nepoužívam, ďalej recenzný názor Igora Hochela na básnickú zbierku Nóry Ružičkovej Súčasnosť a Zlaty Matlákovej na poéziu Ruženy Šípkovej v zbierke Moje srdce hrá na rozladených bicích (názov zbierky evokuje autorkinu profesiu hudobnej publicistiky) a Marta Žilková si prečítala knihu Karol Horák – Roman Polák: Hovory o divadle, ktorá vyšla ešte v roku 2000, ale prináša viacrozmerný i viacžánrový pohľad na tieto dve výrazné osobnosti slovenskej divadelnej kultúry.
Osobitne chcem spomenúť spomienkový text prozaika a dramatika Jána Brezinu Dušan Mitana – filatelista a dobrý človek, ku ktorému autora podnietilo práve stretnutie nášho klubu, kde sa ho nemenovaný básnik opýta či osobne pozná Dušana Mitanu a po jeho kladnej odpovedi mu položil ďalšiu otázku: „Aký je to človek?“ Nemenovaný básnik že nevie Mitanovi prísť na chuť, pripadá mu nepríjemný, ba až arogantný. Brezina na to reagoval, že jemu sa Mitana zdá ako pohodový človek. A takého nám ho v nasledujúcom rozprávaní o stretnutiach s Dušanom Mitanom v jeho byte pri fľaške vína predstavuje. Sú to odľahčené, ale cenné spomienky, približuje v nich nielen Dušana Mitanu, ale aj normalizačné obdobie v slovenskej literatúre, ktoré najmä v 70. rokoch malo osobitne negatívny vplyv na formovanie novej literárnej generácie, ku ktorej patril aj Ján Brezina. Pekný, a pre mňa osobne, ako Dušanovho spolužiaka z vysokej školy a viacročného spolubývajúceho je prekvapujúci jeho portrét zasväteného filatelistu. Celý text považujem za objavný a dávam ho do pozornosti budúcim Mitanovým životopiscom.
Ak sa, často oprávnene hovorí, že súčasná literatúra akoby stratila kontakt s realitou, ktorá nás obklopuje, čo je tiež jeden z dôvodov jej nízkeho spoločenského dosahu (tým, že sme sa ho zväčša dobrovoľne zriekli, zároveň sme rovnako dobrovoľne pôvodnú tvorbu celkom spoločenský znevýznamnili), potom pokusom a príkladom k návratu takejto funkcie národnej literatúry je poviedka Petra Jučšáka Smädné vody, ktorá otvára prvé tohtoročné číslo Romboidu. Známy prípad dnes blahoslavenej Anky Kolesárovej, ktorá radšej volila smrť ako stratu panenstva, o ktorú ju chcel pripraviť mladý sovietsky osloboditeľ, si autor zvolil za príbehové východisko rozprávačsky zložito komponovaného textu, v ktorom je mladá gymnazistka Lea konfrontovaná s tými duchovnými, ktorí v jej pastoračnom centre adorujú hrdinský čin Anky jej redukovaním na uchovania si panenskej čistoty aj za cenu najvyššej obete, no zároveň na spovedi kladú jej potenciálnych nasledovníčkach nečisté otázky smerujúce k ich dievčenskej intimite. Posledná veta Juščákovej poviedky znie: „ Lea svoj zošit s príbehom svätice zatvorila a usúdila, že sa už k nemu nemusí vracať“. Čitatelia poviedky by sa ale k tej falošnej svätosti, ktorá má dnes aj výrazný a často negatívny spoločenský dosah, vracať mali.
Anton Baláž
Návrat na obsah