Podracka_Hrobon - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Mystický básnik Samo Bohdan Hroboň

Na Oskára Čepana, ktorý predstavil Hroboňovu tvorbu začiatkom 70. rokov dvadsiateho storočia nadviazali vydavateľské počiny Vlastimila Kovalčíka, Edmunda Hlebu a najnovšie Janka Zambora dielom Samo Bohdan Hroboň Prosbopej slovenského chorľavca žobráka, ktoré vyšlo v LIC roku 2020. Kniha po prvý raz prináša úplný text rovnomennej básne, dokončenej roku 1874. Báseň má všetky atribúty proglasovskej básne a v duchovnom zmysle je Hroboň dedičným nasledovníkom sv. Konštantína a jeho Proglasu.  Považujem vydanie Prosbopeja za kultúrny počin, svedčiaci o tom, že kultúrna pamäť je nástrojom utvárania budúcnosti. Nielen literárnej.
Hroboň bol mystický básnik. Čo to znamená? Znamená to, že nedovolil svojmu egu vytlačiť Boha z miesta, ktoré mu prináleží.
Stotožňujem sa s názorom Janka Zambora, že knihu možno prirovnať ku galérii jedného obrazu. Týmto obrazom je pre mňa známa Rubľovova ikona Sv. Trojice, ktorá sa Hroboňovským spôsobom rozprestiera v jeho básni. Ba priam z nej presvitá. Teologická premisa, podľa ktorej traja sú jeden a jeden sú traja, teda jedna persona sú tri osoby, znamená aj persona ako per sonare – súznenie medzi nimi. Ide o mystický stav bytia, keď sa dokážeme vcítiť do prítomnosti Troch a ocitnúť sa v trojičnom vzťahu.
Dosiahnuť tento stupeň premeny znamená vystúpiť z duality, ako to urobil aj Hroboň. V básni sa obracia na Sv. Ducha, ktorého nazýva Praduch Lkania, na Praotca Syna, Svätoducha, prameň všetkých bytostí a prakameň, a na Matku, jedinú Sväticu, ktorú prosí: Pripusť si k srdcu plač prenešťastníka... buďže mi Otcom i matkou i Bohom!
Do onoho per – sonare zahrnul Hroboň aj nás. Prijal status žobráka a ponoril sa do trojičného prúdenia. Husličky, na ktorých hrá, symbolizujú ono súznenie, ktoré sa rozlieha ku všetkým, ktorí počujú. Husle majú štyri struny. Mysticky to znamená 3 + 1, čo znamená ocitnúť sa v trojičnom prúdení, za svätým stolom.  

Ľudia Boží, ľudia! nechže vás prebudia
husličky biedneho žobráka chorého...
Ak vás neprebudia žiaľostrún stenania...
nechže vás prebudia srdca nariekania
a plač kajúceho
hriešnika starého...
Muž, ktorý plače

Vnútorný život Boha je Tajomstvo. Odkedy sa Hroboň ocitol v trojičnom prúdení, plače. Muž, ktorý plače, to sa považovalo skôr za prejav slabosti ako sily. Muži neplačú. Ešte som nepočula tak srdcervúco plakať takmer 54-ročného muža, pre ktorého sa plač stal darom. Hroboňov plač nič neskrýva, naopak, ponúka úplné sebaodhalenie. Tak sa približuje k Bohu. V chate pod Grúňom, len s papierom na kolene plače a prosí o našu premenu.
Ak vás nezbudili struny Kollárove,
ak vás nezbratali volania Štúrove:
nechže vás rozčujnia plače žobrákove,
slzy brata vášho – otcovské stenania
a pramatky Slávy žiaľne nariekania
zo živého hrobu:
Dedič slavian-bohov,
kňazocárskych stolov,
chlebom plaču žije,
sĺz horúcich soľou...
Pozýva nás do trojičného toku. Podľa slovanského zvyku z čias Veľkej Moravy sa vítalo chlebom a soľou. Pre Hroboňa sa plač stáva synonymom chleba a slzy soľou. Sám sa stáva chlebom a soľou. Pamäť jeho plaču tak siaha až k Svarogovi, slovanskému bohu Slnka a ohňa, ktorého neskôr vystriedal na tróne jeho syn Svarožič.
Hroboňov plač má biblický aj modlitebný význam. V biblickom zmysle je jeho lkanie metaforou krstu. Krstí slzami. Stáva sa mužom zostupu do našich podstát, aby uskutočňoval krst v trojičnom toku, rovnako ako Ján Krstiteľ krstil v rieke. Z mystického pohľadu sa Hroboň stáva slovenským Jánom Krstiteľom. Svojím plačom krstí Slovákov, v širšom zmysle Slovanov.
Zdvihla sa v ňom tisícročná voda, aby krstil očami a ústami, aby krstil  slzami. Vo svojom okolí narážal na to isté, na čo narážali proroci. Ľudia mu po smrti najbližších pomáhali prežiť, pokúšali sa mu porozumieť, ale nechápali ho. V duchu hesla: Doma nikto nie je prorokom.
Modlitebný aspekt Prosbopeja je adoráciou slovenčiny. Nielen ako štvrtého liturgického jazyka, ale aj jazyka literárneho, jazyka metafory, pretože metafora je spôsob ako komunikovať s Bohom. Jazyk tak povýšil na najintímnejší nástroj zrkadlenia človeka a kozmického Krista.

Artikulárny dom
Hroboň – hriešnik hľadá chrám, aby sa v ňom modlil, spovedal a prosil; hľadá Boží dom, pradom. V inej svojej básni, Dom, situuje Večný dom pod Tatrami, kde „od vekov Pán Boh býval“ a mal meno Božič. V básnikovom vizionárstve Boh blúdi po svete a hľadá dom pre seba a svojho syna. Hroboň mu nestavia chrám z cédrového dreva ako Šalamún, aby Boha presťahoval zo stanu, kde prebýval od čias Mojžiša, na Chrámový pahorok. Hroboňova architektúra je zo slov. A aby bol Dom výnimočne vyzdobený, namiesto stĺpov, klenieb či fresiek, krášli ho slovnými novotvarmi.
Podľa tzv. Artikuly z 8. 10. 1681 si mohli evanjelici stavať chrámy iba na tzv. artikulárnych miestach v Uhorsku. Jedným z nich bola aj Liptovská stolica. Článok č. 25 stanovoval podmienky stavby: chrám musel byť postavený na okraji obce v priebehu jedného roka, musel byť zhotovený bez použitia kovových prvkov, nesmel mať vežu a vchod priamo z ulice.
Hroboňova architektúra je rovnakej proveniencie.
Janko Zambor sa podrobne zaoberá Hroboňovými novotvarmi, odkrýva ich významy a vytvoril aj Slovníček nezvyčajných výrazov. Spomeniem aspoň niektoré:
Bohotrojmirasť – rastena (flóra) Božej Trojice
Byst – ten, ktorý je, bol i bude
Hudbosúzvonija – súzvučná, harmonická hudba
Jedno-hár – horiaci jedným ohňom
Nebozemepeklasvet – svet neba, zeme a pekla, trojsvet
Nesmier – nesmierny počet alebo nekonečný všesvet
Ot – Syn – Duch – Otec, Syn, Duch
Rozčujniť – urobiť čujným, vnímavým, citlivým
Uzdrojený – napojený na zdroj
Verovať – uchovávať si vieru, veriť
Všadebytno – všadebytie
Všetrojmír – celý trojsvet

Keď Hroboň báseň písal, nemohol ani len tušiť, že jeho rodná dedina, Liptovská Sielnica, miesto jeho narodenia i smrti, bude v 70. rokoch minulého storočia po vybudovaní vodného diela Liptovská Mara, spolu s trinástimi ďalšími obcami, zatopená 360 miliónmi kubických metrov vody. Len z Veľkej Paludze bol artikulárny chrám prenesený do Svätého Kríža, kde je doteraz.  
Cena za skutočnú premenu je vysoká. V súvislosti s Hroboňovou smrťou vznikla aj hypotéza o možnom páde zo schodov veže. Mysticky ju vyvracia skutočnosť, že Hroboňov artikulárny chrám vežu nemal.
Srdce Hroboňovho romantického mesianizmu spočívalo vo viere, ako to uvádza aj Andrea Bokníková, že Slovanstvo je predurčené obrodiť univerzum aktivitou Ducha. Hroboňov pokus bol naplnený vrchovatou mierou. Vďaka zasvätenej interpretácii Janka Zambora sme sa ocitli v kozmickom toku, ktorý je tvorený životom, nie naopak. Vďaka za túto knihu.
Dana Podracká
Návrat na obsah