OctavioPaza - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Octavio Paz: Každodenný oheň
Kordíky, Skalná ruža 2017
Preklad Ján Zambor

Do reprezentačnej edície Poézia vydavateľstva Skalná ruža, ktorá doteraz priniesla aj preklady poézie Walta Whitmana, Czeslava Milosza a Jamesa Wrighta pribudol preklad  poézie ďalšieho veľkého svetového autora, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, mexického básnika a esejistu Octavia Paza. Pre rozsiahly výber z jeho poézie sa Ján Zambor rozhodol preto, lebo mnohí znalci, korí sa zaoberajú latinskoamerickou literatúrou pokladajú Octavia Paza „za jedného z najvplyvnejších básnikov 20. storočia.“ Zamborov rozsiahly preklad, ktorý čerpá hlavne z výberu jeho diela, ktoré vyšlo v roku 1989 pod názvom Každodenný oheň (El fuego de cada día) to v plnej miere potvrdzuje.

S básnickým dielom O. Paza sa mohli slovenskí čitatelia zoznámiť už v roku 1972 vo výbere jeho poézie, ktorý vyšiel v preklade Jána Stacha v jazykovej spolupráci s Vladimírom Olerínym pod názvom Kde končí láska, známy hispanista Oleríny uverejnil aj preklady Pazových básnických próz a štyroch esejí v Revue svetovej literatúry: Tam v jazykovej spolupráci s Olerínym publikoval v roku 1991 aj svoje prvé preklady z Pazovej básnickej tvorby aj Zambor. Preklad jednej jeho básne zaradil aj do výberu z poézie španielskeho autora Jogre Manriqua Slohy na otcovu smrť a iné španielske elégie z roku 2010 a teraz jeho prekladateľský záujem o Pazovo lyrické dielo vyvrcholil publikovaním tohto rozsiahleho výberu. Sústredil sa na jeho tvorbu zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia, publikovanú v básnických zbierkach Návrat a Strom vnútri. Tu čitateľsky osobitne upúta rozsiahla lyrická báseň – básnické pásmo Sanildefonské nokturno. Má výrazné autobiografické ladenie, predstavuje osobné i básnické zúčtovanie s jeho mladíckym príklonom ku komunistickým a anarchistickým myšlienkam, skúseností z občianskej vojny v Španielsku, ktorá vypukla práve v čase, keď sa na základe pozvania básnika Pabla Nerudu (ovplyvnený jeho tvorbou a názormi) zúčastnil vo Valencii na kongrese antifašistických spisovateľov. Je to jeho osobné stretnutie s „dejinami“ v ich skutočnej podobe.

           Idey sa rozplývajú,
                                          zostanú prízraky:
            pravda prežitého a pretrpeného.
           Zostane niečo ako chuť prázdna:
                                                                 čas
           -- spoločné besnenie –
                                                 čas   
          -- spoločné zabudnutie –
                                                 nakoniec premenené
             na pamäť a jej vtelenie.
 
Zambor pri interpretácii Sanildefonského nokturna uvádza, že Paz svojim „nemilosrdným deziluzívnym poznaním a krutou reflexiou dejín“ pripomenie slovenskému čitateľovi zbierky Miroslava Válka Nepokoj a Milovanie v husej koži.
 
Pazova poézie, rovnako ako i jeho eseje, sa nesýti len jeho bohatými životnými skúsenosťami (roku 1943 na desať rokov opúšťa Mexiko, študuje na amerických univerzitách, žije v Paríži, kde sa stáva spolupracovníkom Andrého Bretona, od roku 1952 odchádza do diplomatických služieb do Japonska, potom do Indie, cestuje po svete ako hosťujúci profesor na prestížnych univerzitých), rovnako čerpá z dôverného poznania anglických píšúcich básnikov Eliota, Pounda, Stevensa, vo Francúzsku ho osobitne upúta Mallarmé a surrealisti, stane sa obdivovateľom japonského haiku, čínskej kaligrafie, vyrovnáva sa vo svojej poézii s budhizmom ( „Budha ma umrieť nenaučil/ Povedal nám, že tváre sa rozplynú/ a mená sú prázdny zvuk. / Pri umieraní však máme tvár,/ umierame s menom.../“, nájdeme verše v Prípravnom cvičení, ďalšej veľkej kľúčovej básni v Pazovej poézii.
           Popri výbornom, čitateľsky sugestívnom preklade tvarovo a žánrovo mnohotvárnej a mnohovrstevnej Pazovej Pazovej, napájajúcej sa z indiánskej mytológie, moderných básnických smerom 20. storočia, plodnej tvorivej komunikácie medzi Západom a Východom, tak ako ju poznal a hlboko precítil počas diplomatických pobytov v Japonsku a Indii, spolu nadviazaním na dedičstvo španielskych básnikov, Zambor pod názvom Pazovo hľadanie básnickej modernosti prináša v knihe aj mimoriadne erudovaný odborný pohľad na jeho životné osudy bytostne prepojené s jeho básnickými inšpiráciami pretavenými do vlastnej tvorby aj v podobe osobitne cenených esejí. Pripomenulo mi to Zamborov rovnako mimoriadne erudovaný, informačne nasýtený a inšpirujúco pôsobiaci doslov ku Knihe ruskej poézie z roku 2011. Zároveň som presvedčený, že Zamborove preklady v tejto knihe ( potvrdené aj odbornou posudzovateľkou rukopisu hispanistkou Renátou Bojničanovou) sú rovnako príkladne a „dômyselné“ akým bol jeho preklad básní Svätého Jána z Kríža Živý plameň lásky, vznik ktorého som mal možnosť sledovať počas nášho spoločného pobytu v budmerickom kaštieli.
 
Pri čítaní poézie Octavia Paza v Zamborovom preklade závidím slovenským básnikom aký zdroj inšpirácie im touto knihou ponúkol. A iniciátora edície Poézia Juraja Kunika chválim, že Skalná ruža pokračuje v budovaní „tvorivých mostov“ s tvorbou svetových básnikov.  
 
Anton Baláž

Epitaf pre jedného básnika

Chcel spievať, spievať,
aby zabudol
na svoj pravý život lží
a spomínal
na svoj lživý život právd.


Hmatať
Moje ruky
rozhŕňajú závesy tvojej bytosti
obliekajú ťa do inej nahoty
objavujú telá tvojho tela
Moje ruky
vynachádzajú iné telo v tvojom tele    

( Z knihy O. Paza Každodenný oheň)
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky