Za Jozefom Marušiakom
Krátko po začiatku nového roka – 7. januára 2018 nás navždy opustil náš dlhoročný kolega, jeden zo zakladajúcich členov Klubu nezávislých spisovateľov, vydavateľský redaktor a prekladateľ Jozef Marušiak. Naposledy sa s ním rozlúčime v stredu 10. januára o 17. 00 hod. v bratislavskom krematóriu.
Po skončení štúdia pracoval Jozef Marušiak iba rok na Katedre slovenského jazyka a literatúry FFUK a smeroval do vydavateľstiev Tatran a Slovenský spisovateľ, kde sa mohol realizovať ako vzdelanec podieľajúci sa na výbere, skvalitňovaní a zušľachťovaní nových literárnych textov. Stal sa tiež na tri roky vedeckým ašpirantom Ústavu slovenskej literatúry SAV, aby si zvýšil svoju odbornú reputáciu, redaktorskú i vlastnú prekladateľskú a mohol obsiahnuť komplexnejšiu oblasť domácej i ruskej a poľskej literatúry, z ktorých najmä tá posledná sa stala jeho mnohoročnou doménou pri výbere a prekladaní pre slovenského čitateľa.
Preložil z ruštiny Iskandera, Kaverina, Katajeva a niekoľkých ďalších autorov, z desiatok poľských prozaikov spomeniem aspoň Kosidovského, Lesmiana, Dygata, Redlinského, Myslivského, Wojčika, Michnika, Kupusčinského a treba povedať, že v záujme veci prekladal aj odbornú literatúru z oblasti filozofie, estetiky a dejín literatúry. Impozantné množstvo a kvalita prekladov z poľštiny Jozefa Marušiaka nemá u nás páru. Jeho rozhľad po svete obohacovala aj redaktorská činnosť v Revue svetovej literatúry.
Pokiaľ ide o občianske a osobné postoje, rýchle sa vymanil z toho, čím poznačovala vysokoškolákov päťdesiatych rokov svojím dogmatizmom, jednostrannosťou, učením o triednom boji a násilným pretláčaním oficiózneho socialistického realizmu do umenia a literatúry. Nemali by sme zabudnúť, že Jozef Marušiak bol trestaný vrchnosťou pred rokom 1968 za to, že si smelo dovolil negovať portrét neobľúbeného Antonína Novotného a už začiatkom normalizačných rokov sedemdesiatych ešte oveľa drastickejšie za to, že verejne a nekompromisne vyslovoval svoj názor na vstup vojsk varšavskej zmluvy do Československa ako okupáciu. Preto mohol byť roky a roky iba obyčajným korektorom vydavateľstva, hoci v Slovenskom spisovateli sa dobre vedelo o jeho výnimočných redaktorských kvalitách.
Odchádzaš od nás, milý Jozef, týraný neúprosnou nemocou, pri ktorej zlyhanie jedného telesného orgánu nedovoľovalo liečbu iného. Vďaka ti za všetko, čím si obohatil literatúru, ktorá sa tvojím umom a pričinením dostala medzi slovenských čitateľov. Vďaka ti za náš Klub nezávislých spisovateľov, ktorého trvalý prínos do kultúry si pomáhal stavať. Na tvoje intelektuálne kvality, pracovitosť, prívetivosť a ľudskú bezprostrednosť sa nedá zabudnúť.
Ján Beňo
foto: TASR