Maliti_Rozhovor - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Gajto Gazdanov: Večer u Claire
Vydavateľstvo Europa, Bratislava 2017
Preklad Eva Maliti Fraňová
 
Vydávanie ruskej emigrantskej literatúry bolo na Slovensku, ba v celom tzv. východnom bloku do pádu komunizmu prísne zakázané. A nebol to len Solženicyn či Nabokov, ale rovnako i autori, ktorých mená a diela, okrem niekoľkých rusistov širšia, ani literárna verejnosť nepoznala. Kým diela Solženicyna a Nabokova sa čoskoro po roku 1990 dostali v pohotových prekladoch na slovenský knižný trh, ďalší autori, rovnako tematicky objavní a literárne podnetní, nemali také „vydavateľské šťastie“ v prudko nastupujúcej trhovej ekonomike. Jedným z ich bol i Gajto Gazdanov, ktorý patril k prvej ruskej emigrantskej vlne, koncom dvadsiatych rokov uplynulého storočia sa usadil v Paríži, kde v roku 1929 vyšiel jeho knižný debut, románová novela Večer u Claire. Slovenský čitateľ má teraz prvýkrát možnosť zoznámiť s dielom autora početných prozaických diel, ktorý patrí k výrazným postavám nielen emigrantskej, ale celej ruskej klasiky 20. storočia.

Prekladateľka románu Eva Maliti Fraňová, prozaička a autorka viacerých divadelných hier, sa už niekoľko desaťročí venuje prekladaniu z ruskej a osetskej literatúry, ako literárna vedkyňa sa venuje ruskej symbolistickej próze, osobitne dielu Andreja Belého. Jej preklad románu Peterburg patrí k prekladateľským vrcholom z ruskej klasickej literatúry. Popri ruskej sú významné i preklady z osetskej literatúry, ktoré zrealizovala: Nartský epos, poetická zbierka Osetská lýra Kostu Chetägkatyho (Chetagurova), antológia osetskej prózy Veže rozprávajú. Osetské korene má i Gajto Gazdanov, čo bol pre Evu Maliti Fraňovú dozaista výrazný impulz k prekladu Večera u Claire. Viac o jeho autorovi i širšom pohľade na ruskú emigrantskú literatúru som sa preto porozprával s prekladateľkou a našou klubovou kolegyňou.
  • V zasvätenom doslove ku knihe uvádzaš, že preklad bol na vydanie pripravený už v roku 1990 vo Vydavateľstve Tatran, čo sa vzhľadom na náhlu zmenu vydavateľského prostredia nepodarilo. Môžem ale predpokladať, že Gazdanovo dielo si poznala už pred rokom 1989. Oslovilo ťa, že jeho rodičia boli Oseti, hoci on už vyrastal v ruskom prostredí, alebo ťa zaujal umeleckou kvalitou a všeobecne oceňovaným novátorstvom jeho románového diela?
V prvom rade sa chcem poďakovať za Tvoje zaujímavé, naozaj spisovateľské otázky a s veľkým potešením odpovedám: Ku Gajtovi Gazdanovovi a jeho Večeru u Claire som sa dostala ešte pred r. 1989. Známi v Severnom Osetsku ma upozornili, že v Paríži pôsobil istý emigrantský spisovateľ, ktorý bol pôvodom ich krajan (hoci poruštený, vyrastal v Peterburgu a Kyjeve a v ďalších ruských mestách, kam zaviedlo jeho rodičov otcovo povolanie), a zároveň autor vynikajúcich diel. V tom čase v Rusku Gazdanova málokto poznal, myslím, spomedzi literárnych historikov, no a pre ruských čitateľov bol úplné tabu, nikto netušil, že niekto taký v cudzine písal ruskú literatúru a že kvality jeho tvorby uznával dokonca vedúci sovietsky spisovateľ Maxim Gorkij. Ani moji známi o ňom nevedeli nič podrobnejšie. Veď knihy Gazdanovovej tvorby v nových vydaniach sa v Moskve zjavili až v polovici 90. rokov. Keď som potom v r. 1987 pri výskume v Slovanskej knižnici v Prahe začala po spisovateľovi pátrať, ukázalo sa, že uchovávajú výtlačok prvého parížskeho vydania Večera u Claire z r. 1929, ktorý som si skopírovala. Následne som dielo prečítala a nadchla sa preň, chcela som ho čím skôr dostať medzi našich čitateľov. Pani redaktorke Lehutovej v Tatrane sa titul pozdával a vyzeralo to, že v dohľadnej dobe dôjde k slovenskému vydaniu knihy. Ale v nových pomeroch na dosť dlhé obdobie sovietska a ruská literatúra stratila svoju príťažlivosť a vydavateľské plány sa za pochodu menili... A neskôr, napriek tomu, že čitatelia znovu začali žiadať knižky ruských autorov, sa mi nedarilo objaviť vydavateľa, ktorý by chcel dielo vydať. Nakoniec môj tip zaujal šéfredaktora Martina Plcha z vydavateľstva Europa, ktoré tradične poskytuje priestor vydaniam ruskej literatúry.   
  • Slovenské vydanie Večera u Claire je popri vkusnej a pôsobivej obálke uvedené aj týmto citátom z Vladimíra Nabokova: „ Kniha spomedzi najmilších, čo v rôznych obdobiach ulahodili duši“. Poznáš aj Nabokovov emigrantský osud i jeho rovnako novátorskú tvorbu, čím ho podľa teba oslovilo práve toto dielo?
E.M. Citát je reálny, vybrala som ho z Nabokovovej autobiografickej poviedky Dym – z jeho ranej tvorby. Večer u Claire vymenováva medzi svojimi najmilšími knihami, čo v rôznych obdobiach ulahodili duši... Jeho záujem o knižku generačného súbežca nebol náhodný, oboch ich v 30. rokoch, keď ešte Nabokov písal po rusky (pod pseudonymom Sirin), ruská emigrantská kritika vyhlásila za najtalentovanejších autorov z generácie mladých. V r. 1937 sa takto vyslovil aj uznávaný spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny Ivan Bunin. Potom sa ale ich cesty rozišli a skončilo aj súperenie, keďže od r. 1938 Nabokov nenapísal po rusky už ani jedno dielo.

  • Parížske večery s Claire, ktoré predstavujú naplnenie túžby Nikolaja Sosedova, rozprávača príbehu po jej predtým nedostupnom a nepostihnuteľnom tele, tvoria rámec bohatého príbehu, ťažiskom ktorého je rodinný, študentský i spoločenský život v predrevolučnom Peterburgu, ktorého súčasťou je i gymnazistka z rodiny francúzskeho obchodníka – život, ktorý potom preruší a natrvalo vyvráti v roku 1917 z historických i kultúrnych koreňov februárová a najmä októbrová revolúcia. Rozprávač, rovnako ako jeho autor, sa ešte ako gymnazista prihlási do bielej armády a bojuje v občianskej vojne proti boľševikom. Myslím, že slovenského čitateľa osobitne upúta práve táto časť príbehu, autentický Gazdanovov pohľad na časť ruských dejín, zámerne skreslenú až sfalšovanú sovietskou komunistickou historiografiou. Mne sa zdalo, že oproti drsnosti Babeľovej Prvej jazdeckej či Piľňakovom Holom roku Gazdanov čiastočne „zmäkčuje“ pohľad na hrôzy občianskej vojny. Vracal sa k svojmu pôsobeniu u bielogvardejcom i v ďalších svojich knihách a v akej podobe?
Pre mňa bol pohľad autobiografickej postavy Nikolaja Sosedova na prelomové udalosti – zvláštny a osobitý. Mladík nie je spaľovaný vášnivou nenávisťou k nepriateľovi, oveľa dôležitejšia je preňho romantická túžba po Claire, ktorá ho vedie na jeho ceste (po tom, ako Claire získa, však o svoju lásku stráca záujem...). A v boľševikoch vidí predovšetkým nešťastníkov a chudákov, podriadených dobe a okolnostiam, a tiež náhode. Prvok náhody je tu dôležitý pri opisoch udalostí, bojových akcií, konania a motivácie jednotlivcov. Revolučné a vojnové dianie mladík (ako aj autor diela) vníma s odstupom, relativizuje si ho sám pre seba. Gazdanovova snaha o relativizáciu a objektívnosť dozaista súvisela s tým, že miloval svoju vlasť a navyše, veď on sa veľmi túžil vrátiť domov. Preto poslal svoju knihu Gorkému, ktorý ju chcel vydať v Sovietskom zväze. Mladému autorovi napísal, že spraví všetko pre to, aby sa mohol vrátiť, lenže k tomu už nedošlo – Gorkij v r. 1936 skonal. Ale aj tento moment platí len do istej miery. Je to postoj autora a je podľa mňa zámerný. Veď ak v knihe výklad dejinných udalostí podáva očami nezaujatého pozorovateľa (hoci priameho účastníka celej hrôzy...), čitateľ má priestor pre svoje vlastné hodnotenie, čo robí z čítania veľký intelektuálny zážitok. Áno, autor sa k téme občianskej vojny vracal aj v ďalších dielach, napríklad v románe Prízrak Alexandra Wolfa z r. 1947.

  • Čo všetko z jeho bohatého románového diela vyšlo po páde komunizmu v Rusku a ako súčasná kritika hodnotí jeho miesto nielen v kontexte emigrantskej, ale celej modernej ruskej literatúry? A čo z jeho kníh by mohlo rovnako ako Večer u Claire osloviť dnešného slovenského čitateľa – iste opäť v tvojom výbornom preklade?
E.M. Za posledných 20-25 rokov vyšli Gazdanovove diela v opakovaných vydaniach, existuje aj niekoľkozväzkové súborné vydanie. Čitateľsky žnú dnes úspech jeho romány: okrem Večera u Claire sú to Nočné cesty, Let, Prízrak Alexandra Wolfa, Pilgrimovia, Evelína a jej priatelia a ďalšie. Čo sa týka prekladu Gazdanovovho diela, veľmi rada sa k tomuto autorovi vrátim a niektorý román preložím, ak bude vydavateľský záujem. Najprv sa ale musím „popasovať“ s románom Strieborný holub Andreja Belého.
Kto pozná jej skvelý preklad Belého Petrohradu, môže oprávnene očakávať rovnako skvelý čitateľský zážitok aj pri čítaní prekladu románu Strieborný holub.

Pýtal sa Anton Baláž      

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky