Fotografia mladého francúzskeho učiteľa Samuela Patyho s tvárou romantika, iste idealistu s čistými myšlienkami, dojíma. Oči zastreté slnečnými okuliarmi, akoby pred realitou, vo viere, že sa nemožné dá uskutočniť. No nemožné, nech je hocako krásne, sa uskutočniť nedá a učiteľa v posledných zábleskoch jeho hasnúcej mysle, predtým, ako vydýchol naposledy, možno osvietilo vedomie tejto drsnej pravdy... V daných súvislostiach si treba priznať, že ani po najťažších dejinných skúsenostiach ľudstvo nedospelo k prekonaniu chaosu iracionálnosti silou rozumu... Francúzsko, uznávaný vzor európskej kultúry a vzdelanosti, sa ocitlo rovnými nohami v stredoveku, tam, kde na ulici môže ležať mŕtve telo s odrezanou hlavou... To telo patrilo učiteľovi, ktorý úprimne veril ideálom demokracie. Na francúzskych sociálnych sieťach beží kampaň, kde ľudia vyjadrujú spoluúčasť slovami: „Je suis enseignant“ – „Som učiteľ“. Ale 16. októbra, hneď po čine, bola na twitteri zverejnená fotografia zmasakrovanej obete, ku ktorej triumfujúci fanatik pridal titulok: „Macron, vládca neverných, popravil som jedného z tvojich psov, ktorý sa opovážil ponížiť Mohameda“.
Čo sa to vlastne udialo v mestečku Conflans-Sainte-Honorine pri Paríži? Začiatkom októbra na hodine slobody slova v miestnom gymnáziu stredoškolský profesor pripomenul udalosti spred niekoľkých rokov a študentom v rámci výučby ukazoval karikatúry proroka Mohameda z časopisu Charlie Hebdo. Mladých moslimov pri tom upozornil, že sa nemusia dívať a môžu vyjsť na chodbu. Po tomto sa na učiteľa sťažovali rodičia detí a jeden rodič, otec osemnásťročného Čečenca Abdullaha Anzorova, podal naňho žalobu. Tento mladík sa narodil v Moskve, no r. 2008 sa s rodičmi presťahoval do Francúzska, kde rodina žila so štatútom politických utečencov. No vráťme sa k učiteľovi, ktorého už 12. októbra vypočúvala polícia. Z vypočúvania vysvitlo, že syn rodiča, ktorý ho zažaloval, na hodine vôbec nebol, keďže ani nebol jeho žiakom a učiteľ následne podal žalobu za osočenie. O štyri dni bola nájdená už len jeho zohavená mŕtvola.
Desivá udalosť vyvoláva roje myšlienok, pochybností... Je zrejmé, že ak je aj džihád, svätá vojna moslimov,v Čečensku už minulosťou, neznamená to, že ideológia džihádu je vymazaná z hláv tamojších extrémistov. V priebehu 1. a 2. Čečenskej vojny na konci 20. a v prvej dekáde 21. stor. bolo vykonaných viacero rituálnych popráv s odrezaním hlavy, známy je prípad štyroch pracovníkov britskej firmy Granger Telekom, ktorí v tom čase v Čečensku pôsobili.
Človeku nevdojak napadnú ponaučenia z literatúry... Spomenieme si na smiešne naivný údiv mladého Candida z románu francúzskeho osvietenca Voltaira, ktorý verí, že žije v najlepšom svete, lebo ho tak učil jeho vychovávateľ, hoci navôkol sa vraždia barbarské kmene a chcú zavraždiť aj jeho. Alebo na Dostojevského Besov (Diablom posadnutých), kde temná „besnosť“ vyrastá v polemike nových ideológií smerujúcich k nihilizmu. Jeden spisovateľ vyzýva, aby ľudia neprestávali myslieť a druhý, aby nestrácali vieru.
Čo teda? Máme pred sebou povestný stret kultúry a prírody? A či civilizovanosti a barbarstva? Alebo do seba narazili neprekonateľné rozpory ideológií –politickej korektnosti liberalizmu, ktorá sa z rôznych dôvodov neraz utieka k nereálnym ilúziám a nekompromisného, nenávistného moslimského extrémizmu?V každom prípade dnes do hĺbky srdca súcitíme s ťažko skúšaným Francúzskom.
Eva Maliti Fraňová Text publikoval denník Pravda dňa 21. októbra 2020