MacuoBaso - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Macuo Bašó v preklade Jána Zambora

Keď jogín Jógananda slávneho autora Paramahansu Jógánandu šiel na dlhej púti krajinou, uvidel pri istej príležitosti, ako svätci prichádzajú do svätyne, v ktorej nebolo nič iné, len jeden okrúhly kameň – a tomu sa klaňali. Pravdepodobne ich úctu ku kameňu v tom čase považoval za pochybnú. Keď sa však vracal naspäť, prerodený, plný svetla, poznania a precítenia, poklonil sa tomu istému kameňu aj on. Možno sa iba domnievať, že rozpoznal v okrúhlom kameni symboliku úplnosti vesmíru a to, že aj tento predmet uctievania je jeho stavebným kameňom, a ak je Boh všade, je aj v tomto kameni a hmota môže existovať iba v dôsledku usporiadania sveta a jeho zákonov, ktoré umožňujú existenciu prvkov usporiadaných do rôznych foriem živej a neživej hmoty. A teda aj do kameňa v spomenutej svätyni.
 
A tak ako je kameň stavebnou jednotkou hmotného vesmíru, možno bez prílišného hyperbolizovania uviesť, že haiku je jeden zo stavebných kameňov toho, čo v nespočetnom množstve definícii vyjadruje fenomén modernej poézie.
 
Zároveň však platí aj múdrosť čínskeho mnícha Eiheia Dogena (1200 – 1253), autora slávneho diela Shobogenzo (Pokladnica pravého oka Dharmy), ktorá znie: „Celý mesiac a celá obloha sa odráža v jedinej kvapke rosy zachytenej na tráve.“ Tento výrok je rovnako ako každé opodstatnené haiku (a rovnako aj každý zenový kóan) pripomenutím toho, že pre pripraveného je v každej kvapke vody – alebo v každom zrnku piesku – úplne všetko, a pre nepripraveného v nich na večné veky nebude nič.
 
Ponúknuť nové teoretické pohľady na haiku Macua Bašóa po tom, ako sa mu tri a pol storočia venujú japonisti, literárni teoretici a veľké množstvo autorov a čitateľov poézie v celosvetovom meradle, je úloha prakticky nesplniteľná. Osobitne náročná je v prípade, keď autor prebásnenia Ján Zambor do výberu doplní precízny doslov, ktorý má charakter koncíznej štúdie.
 
Čohosi rámcového sa však, okrem vlastného ponúknutia, ako čítať niektoré haiku Macua Bašóa, dotknúť treba, pričom, pravda, stručnosť miniatúr vyvoláva podistým pocit, že aj im venované úvahy by mali byť svojím rozsahom podľa možnosti proporčné.
 
Výber obsahuje cca 220 chronologicky usporiadaných trojverší, čo predstavuje viac ako pätinu celej Bašóvej legendárnej haiku tvorby. Autor sa narodil ako Macuo Kinsaku v roku 1644 v meste Ueno v rodine chudobného samuraja. Do dvadsiateho druhého roku básnikovho života to vyzeralo tak, že bude nasledovať kariéru svojho otca. Potom sa však venuje štúdiu kaligrafie, filozofie, japonskej klasickej literatúry a čínskej poézie a stáva sa potulným básnikom. Neskôr prijme umelecké meno Bašó – banánovník, podnikne z hľadiska svojej tvorby významné púte po Japonsku – a za života stihne napísať sedem hlavných básnických zbierok ovplyvnených taoizmom a zen budhizmom.
 
Na tomto mieste sa žiada sa uviesť, že dnešná podoba haiku sa vyvíjala prakticky od 8. storočia do polovice 17. storočia. Cez tanku, rengu (alebo tzv. radenú báseň) a hokku. Termín haiku je ešte mladší. Vznikol až koncom 19. storočia.
 
Bašó z radenej básne prebral hovorový jazyk, práve ním hľadá a nachádza básnický okamih a potešenie z výnimočnej chvíle. Jeho haiku sa spravidla člení na dve časti. Na časové alebo priestorové ukotvenie do časti roka, dňa alebo situácie v prírode a na časť činnú, ktorá s prvou časťou tvorí istý, nezriedka prekvapivý kontrast a zároveň tvorivo finalizuje a sprostredkúva poetický moment celej 17-slabičnej konštrukcie. Pre Bašóov poetický výsledok je dôležitý osobný zážitok, pocit jednoty so všetkými vecami, jedinečnosť chvíle, zmyslová konkrétnosť a zmysel pre detail, univerzálna empatia, sympatia a súcit so všetkými bytosťami, juxtapozičná kompozícia, konotačná paralelickosť javov vo svete, v ktorom neexistuje rovnakosť, iba podobnosť, usúvzťažnenie sa s bytím prírody a jej symbolikou, v ktorej osobitnú úlohu hrajú kvety, ďalej melanchólia, prijatie aj menej príjemných a zdanlivo nepoetických javov, rozvážna nepripútanosť k hmote, nadobudnutá múdrosť a zo širšieho pohľadu (aj ako podmienka jeho tvorivej metódy) ponor do najhlbšej existenciálnej podstaty.
 
Ján Zambor pri sprostredkovaní Bašóových haiku slovenskému čitateľovi využil svoje znalosti španielčiny, ruštiny a češtiny (preštudovali preklady autora do týchto jazykov), ako aj jazykovú a odbornú spoluprácu nášho znalca japonského jazyka a reálií Františka Pauloviča.
 
Na tomto mieste ponúkam čítanie siedmich bašóovsko-zamborovských haiku (takých, ktorým sa poznámkový aparát ani sprievodné texty osobitne nevenujú) mojimi vlastnými očami. Som si pri tom plne vedomý aj rizika možnej nadinterpretácie, ktoré je prítomné prakticky pri každom tvorivom čítaní poetických miniatúr, osobitne však pri čítaní zenových textov.
 
Haiku »Mesiac vie kadiaľ: / „Vydaj sa touto cestou!“/ K prístrešiu pre pútnikov« (s. 9)
 
čítam tak, že hoci neviem, kam vedie, cesta sa sama uloží pod nohy. V Sallingerovom Seymour an Introduction, Seymour – ako starší brat rozprávača – radí, keď ako chlapci hrajú vo večernom New Yorku guľky a už je zle vidno a rozprávač nevie nájsť guľku, ktorú kamsi hodil, aby ďalšiu hodil rovnako, tá doletí presne tam, kde aj prvá, a tak ju nájde. Hovorí mu tiež, že nevie preto dobre trafiť, lebo príliš mieri. Je to ako osvedčená rada, že pri streľbe z luku netreba priveľmi mieriť, ale treba nechať šíp, nech si sám vyberie presný cieľ. Čiže to mystické „preostrenie“ nie na cieľ, ale kamsi hlboko do seba, pretože cesta vedie práve tadiaľ.
 
Haiku Stará sakura / celá v kvete V spomienkach / na prežitý čas“ (s. 9) čítam ako úctu k tomu, čo bolo, k prežitému a k dosiahnutému. Nič sa nezabúda, pretože príbeh si projektujeme v prítomnosti. Lenže teraz je stále. Aj s japonskou estetikou wabi sabi, ktorá je o kráse nepravidelnosti (príroda je vždy nepravidelná, neexistujú v prírode dve rovnaké vločky ani zrnká piesku, ani presná symetria), je o kráse starých používaných vecí, ktoré do seba naberajú tajomnú mystiku svojej histórie a príznačnú skromnosť.
 
Ako ale čítať haiku „Kuká kukučka / Svet už nepotrebuje / básnikov haikai“ (s. 14)? Čo sa vlastne kukučke nezdá? 17-slabičné nekonečno? Alebo naznačuje, že svet nepotrebuje básnickú reflexiu? Básnické vyjadrenie môže mať nespočetné množstvo podôb. Môže mať podobu príbehu o vzkriesení Lazara, ktorý občas rozprávajú kňazi na pohreboch a pomáhajú tak pozostalým snívať sen o tom, že žiaden ľudský odchod nikdy nie je definitívny. Môže mať podobu snívania básnika Jána Buzássyho, pre ktorého je poézia „iným vyjadrením túžby byť milovaný“. A môže mať podobu sna, ktorý sníva slovenská autorka s rozprávkovým menom Ružena Šípková, trpiaca schizofréniou, ktorej som raz na súťaži autorov s mentálnym postihnutím a s psychickým ochorením udelil špeciálnu cenu predsedu poroty za báseň s názvom Moja mama, do ktorej nasnívala tieto verše: „...keď nemám silu sadiť do snov kríže / a ťažko dýcham / s klbkom svetla v pľúcach / mama pevne vraví / neboj sa smrti po nej je pokoj... Dá sa to vypovedať inak ako poéziou?
 
Haiku „Aké nevšedné! / Na trs trávy bez vône / si sadol motýľ“ (s. 17) čítam tak, že všetko sa raz dočká toho, čo ho neminie. Aj motýľ si oddýchne na obyčajnej tráve a tráva sa dočká svojej opodstatňujúcej chvíle. Pretože „nič nie je pre nič“, čo znamená o. i. aj to, že veci nižšie tu nie sú len pre veci vyššie, ale aj to, že nič tu nie je len tak, a teda zbytočne. Zároveň to zenovo znamená v obrátenej vete aj to, že všetko je tu pre všetko a súčasne nič tu nie je pre iné nič. Trošku ťažšie na precítenie, ale zen je už raz taký.
 
Pri haiku „Roľnícke dieťa / prestalo čistiť ryžu / hľadí na mesiac“ (s. 36) cítim najmä údiv nad tým, čo všetko sa dá vypovedať sedemnástimi slabikami. Dieťa vykonávajúce prácu vo večernom alebo nočnom čase, súcit, ktorý sa presnejšie ako slovami vyjadrí očami a ušami. Prepojenie tých, ktorým je svetlo, hoci sprostredkované, nádejou. Zamyslenie využívajúce logiku zastaveného času, trvajúceho celú večnosť, a predsa v okamihu pominuteľného. S odtlačkom všetkého a súčasne ničoho, hoci má podobu pars pro toto čohosi konkrétneho, z opakujúceho sa okruhu dňa, roka prírody a súčasne z jedného uzavretého okruhu ľudského života. Pri uvedomení si vecí, ktoré nás súčasne presahujú a súčasne spájajú do jedného nedeliteľného celku a privádzajú do vcítenia a súzvuku, v ktorom všetko túži po dokonalosti a byť aspoň na chvíľu bližšie k majstrovi, ktorý iba rozdáva, čo možno považovať za jeden zo zmyslov života živých vecí. Byť stále na vyššej úrovni vnímania a cítenia v rozsahu svojich možností. Všetky iné prístupy sú slepou uličkou. A v neposlednom rade mystérium zvláštneho dotyku, ktorý prichádza zenovo zvnútra, hoci sa zdá, že ide o vonkajší podnet. Moment, ktorý mení svoje okolie, aj prijímateľa, keď sú v konjunkcii, alebo sa stretnú veci, ktoré sa stretnúť majú...
 
Haiku „V polnočnom mraze / budem spať v požičaných / šatách strašiaka (s. 39) čítam tak, že pocit nočného chladu možno prečkať v nedôstojnom zovňajšku, ktorý sa na púti človeku ponúkne. Nemusí to byť však iba za iných okolností nepoužiteľný odev. A je prítomnosť v koži básnika čímsi iným, dôstojnejším? V čase, keď je nadovšetko uctievaný hmotný majetok, vysoká spoločenská funkcia, moc a vplyv? Aj do básne sa možno aspoň na chvíľu bezpečne ukryť, ak náš spoločný univerzálny svet práve potrebuje viac vylepšení, rozdávania a spravodlivosti, než koľko v sebe človek dokáže objaviť. Aby sa v takto napísanej básni dalo oddýchnuť a následne sa pustiť do toho, čo má byť presnívané a vykonané v inej básni, alebo aj mimo nej.
 
Haiku „Jeseň odchádza / Tobolka gaštana už / roztvára ruky“ (s. 80) čítam ako naozajstné aj metaforické objatie otvorenou tobolkou gaštana a prijatie jesennej chvíle. Akoby v nej synesteticky bolo počuť japonskú múdrosť ichi go, ichi e (jedna chvíľa, jedno stretnutie) – ktorá je o najprítomnejšej neopakujúcej sa prítomnosti. Nebýva to len stretnutie s človekom, ale aj s každým momentom. Každá chvíľa je vzácna, výnimočná a krehká, lebo žiadna taká už nebude. Iba podobná a súčasne podobná príležitosť na prežitie jedinečného momentu. Je zbytočné tráviť čas čakaním. Čas sa míňa a veci sa neopakujú. A každá chvíľa ponúka svoje správne precítenie a prežitie konkrétneho nám darovaného okamihu.
 
Ostatné haiku, ale aj tie mnou prečítané, si môže prečítať každý sám a inak. Pretože jednou z vlastností dobrej poézie je celá škála možností, ktoré sa núkajú prijímateľovi na precítenie, ochutnanie, premyslenie, alebo hoci vyskúšanie si, čo by prečítal v jednotlivých veršoch on sám. Môžem recenzovanú knihu iba každému milovníkovi poézie odporúčať na čítanie a prízvukovať, že to bude príjemné a estetické dobrodružstvo myslenia, pretože Ján Zambor zostavil výber Bašóových haiku nielen citlivo, ale aj s využitím svojej bohatej skúsenosti a teoretickej znalosti o tvarovaní kvalitného verša, sylabicky presne a tónicky variabilne, čo ešte viac umocňuje poetický a estetický zážitok.
 
ERIK ONDREJIČKA
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky