Linberger - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Nora Baráthová: O Štefanovi Linbergerovi
(prednesené na Zborovom dni Cirkevného zboru ECAV v Kežmarku, pri príležitosti 125. výročia posvätenia Nového evanjelického kostola a 310. výročia popravy J. Kraya, M. Lányho a S. Toporcera, Kežmarok, 24. august 2019)

V roku 1870 umrel kežmarský farár Dávid Kuntz. Súbeh na jeho miesto vyhral koncom roka Š. Linberger (1825 Šoproň–1902 Kežmarok). Pochádzal z rodiny obchodníka, ktorý vlastnil železiarstvo. Študoval na lýceu v Šoproni a teológiu na nemeckých univerzitách v Tübingene, Jene a Halle. V jeho živote sa strieda učiteľské povolanie s kňazským: najprv učil na gymnáziu v Šoproni, potom  na ev. kolégiu v Prešove, za tým pôsobil ako kňaz v Dobšinej, odtiaľ prešiel za riaditeľa učiteľského ústavu v Oberschützen, až napokon r. 1871 nastúpil za evanjelického kňaza do Kežmarku.
 
Štefan Linberger, pôsobiaci v Kežmarku v rokoch 1871 – 1902, sa stal dušou stavby nového evanjelického kostola.  Drevený artikulárny kostol chátral a začal byť nebezpečný predovšetkým po statickej stránke. Prvý spis, ktorý sa zaoberá stavbou kostola, je žiadosť farára Dávida Kuntza z roku 1867, adresovaná ústrednému predstavenstvu podporného Spolku Gustáva Adolfa. List uvádza, že kežmarskí evanjelici zozbierali na stavbu nového kostola už 25 tisíc zlatých. Dokonca predložil aj stavebné plány, nevieme však, ako vyzerali. Pravdepodobne však cirkevníkov neveľmi zaujali, alebo boli veľmi podobné s inými cirkevnými stavbami, pretože delegácia kežmarskej cirkvi navštívila v roku 1870 pôvodom dánskeho stavebného inžiniera Teofila Hansena, v tej dobe hlavného krajinského architekta a profesora architektúry na Akadémii vied a umení vo Viedni, a ten jej v roku 1871 daroval svoje vlastné projekty. Odhad výdavkov na mohutnú stavbu kostola predpokladal sumu 80 tisíc zlatých, avšak bez vnútorného zariadenia. Kežmarská cirkev sa obrátila na Evanjelický spolok základiny Gustáva Adolfa so žiadosťou o podporu. Vtedy už mala 48 tisíc zlatých.
 
Slávnostný výkop na pozemku, ktorý mesto Kežmarok darovalo evanjelickej cirkvi, sa konal po bohoslužbách 9. júna 1872 – vykonal ho cirkevný inšpektor Hugo Payer, kurátori a presbyter. Na druhý deň sa začalo s kopaním základov. Práce na stavbe kostola riadil miestny staviteľ Viktor Lazary. Pozemok a časť stavebného materiálu dostala cirkev zadarmo od mesta a ďalšiu časť materiálu za zníženú cenu.
Práce pokračovali veľmi rýchlo. Farár Linberger v októbri 1872 napísal, že základy kostola sú už hotové, ba postavil sa aj prvý sokel. Dňa 28. mája 1873 bol položený základný kameň, do neho vložili zakladajúcu listinu. Žiaľ, dnes už nevieme, na ktorom mieste sa základný kameň v stavbe kostola nachádza, ale pri renovácii vstupného schodišťa v roku 2012 sa odhalil rok ukončenia stavby 1894.
V jeseni roku 1873 bol kostol z dvoch tretín hotový. Farár Linberger nebol však až taký optimista ako ostatní cirkevníci a opäť sa obrátil so žiadosťou o financie na Spolok Gustáva Adolfa. Zbor vydával viaceré výzvy s prosbou o finančnú pomoc. Uhorský panovník František Jozef daroval tisíc zlatých. V septembri 1873 vycestoval Linberger kvôli zbierke do Nemecka. Nemecký cisár prispel tristo toliarmi.  
 
Obavy Linbergera boli opodstatnené. Zistilo sa, že stavba si oproti plánu vyžiada sumu vyššiu až o 40 ticíc zlatých, pritom sa prestavalo už 72 tisíc zlatých! V roku 1875 sa stavebné práce zastavili na niekoľko rokov. Obnovili sa nakrátko zrejme v roku 1879, lebo v auguste 1880 už bol kostol pod strechou, kupola a kostol boli pokryté pozinkovaným plechom. Jediné, čo sa urobilo, v máji 1887 boli vysadené okolo nového kostola lipy, ktoré darovala blízka obec Ľubica.
Peniaze na dokončenie kostola sa hľadali po celej strednej Európe, pre tento účel vydal Štefan Linberger v roku 1892 knižku o drevenom kostole po nemecky i maďarsky A késmárki ev. fatemplom etb. leirása a viacerí veriaci si už dopredu kúpou zaisťovali čo najlepšie miesta v laviciach. Podľa záznamov z roku 1892 sa na kostole preinvestovalo okolo 99 tisíc zlatých, ale ani to nestačilo. Začala ďalšia zbierka, ktorá priniesla 13 tisíc zlatých, i to bolo ešte málo. Bolo treba urobiť už aj opravu škôd, ktoré vznikli zastavením stavebných prác. Cirkev si peniaze aj požičala, dlžoby splácala ešte aj na začiatku 20. storočia.
 
V roku 1893 sa práce obnovili a začali aj s prípravou vnútorného zariadenia. Objavili sa spory ohľadom lavíc, dokonca aj miestny týždenník Karpathen-Post uverejňoval články o vhodnosti resp. nevhodnosti dĺžky lavíc, medzi ktorými mala byť len malá ulička a pod. V tom istom roku boli vydané zlosovateľné podielové listy Základiny stavby kostola v hodnote 10 forintov. Predplácali sa aj miesta – dokonca ešte aj v roku 1917 (v tomto roku sa platilo za miesto 36 korún) a mená majiteľov miest na tabuľkách sa zachovali do súčasnosti – pričom ľavý rad od vchodu tvorili muži, pravý ženy. Sklárske, kamenárske, maliarske práce ako aj organ sa začali robiť až v roku 1893. Zistili sa aj chyby – museli sa pridať schody na organový chór, oblúk oltárneho priestoru nezapadal do pôvodného umiestnenia, tak sa musel urobiť zdvojený. V roku 1894 sa dostavala veža, umiestnili do nej zvony, ukončili sa okná a maľovka a ako posledná sa dobudovala sakristia.
 
Kostol bol vysvätený v prvú adventnú nedeľu dňa 2. decembra 1894 v rámci slávnostných bohoslužieb. Pozvánka s vyobrazením nového kostola bola vytlačená v reči maďarskej a nemeckej.
Cirkevníci a mnohí kňazi z okolia sa najprv zhromaždili v drevenom kostole, kde sa konala krátka rozlúčková bohoslužba, v sprievode sa prešlo pred nový kostol, spevokol spieval po maďarsky (!). Hrad prepevný a za hlaholu zvonov biskup Pavol Zelenka zvonku kostol vysvätil. Za zvukov organu a zvonov všetci vchádzali do kostola. Prítomní boli aj zástupcovia Spolku Gustáva Adolfa, biskup Pavol Zelenka, senior Potiského dištriktu Július Székely, zo známych farárov historik Samuel Weber zo Spišskej Belej. Prišli aj zástupcovia rímskokatolíckej cirkvi a židovskej náboženskej obce.
 
Farár Linberger – od roku 1891 senior VI. slobodných kráľovských miest – bol aj inak činný: položil základy Diakonie (1892, uvádza sa aj 1895), zaviedol misijné bohoslužby, obnovil samostatnosť ev. a. v. cirkevného zboru v Rakúsoch, postaral sa o záchranu epitafov kežmarských martýrov na cintoríne.
Napísal viacero prác náboženského charakteru v reči nemeckej a maďarskej, najväčšou prácou sú dejiny evanjelia v Uhorsku – Die Geschichte des Evangeliums in Ungarn (Budapest 1880). V Kežmarku v roku 1882 vydal po nemecky Stručné dejiny Ev. a. v. seniorátu VI. slobodných kráľovských miest. Bol nositeľom rytierskeho rádu cisára Františka Jozefa.
Linberger aj so svojou druhou manželkou Rizou Bayer je pochovaný na kežmarskom cintoríne. Pochoval ho biskup Andrej Dianiška a zástupca farára Eugen Binder.
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky