Lichnerova70 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

2021
Naša jubilantka Rút Lichnerová

Prozaický svet Rút Lichnerovej sa formoval v oravskom prostredí Dolného Kubína, kde vyrastala a v Banskej Štiavnici, kam prišla v roku 1975, rok po skončení štúdia slovenčiny a estetiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Príbehovú podobu dala tomuto svetu predovšetkým v knihách Rieka, príbeh bielej, tyrkysovej a ružovej a Šahíziho tabía. Kým Rieka je nesená vizuálnosťou, expresivitou a zmyslovosťou, napája sa z prírodných mýtov (s odkazom na Švantnera i Margitu Figuli), Šahíziho tabía sa sústreďuje na galériu zväčša tajomných, bizarných postáv, prečnievajúcich v prostredí v ktorom žijú.
Tým prostredím je Banská Štiavnica v čase, keď sem Rút v polovici sedemdesiatych rokov uplynulého storočia prišla pracovať do miestneho kultúrneho strediska a našla toto známe historické mesto, ktorým „kráčali dejiny“ v jeho najzanedbanejšej podobe. Ako novinár, ktorý vtedy do B. Štiavnice viackrát zavítal, môžem tento jej dojem potvrdiť. Rovnako i to, ako Štiavničania pasívne prijali svoj údel odstrčeného mesta, ktorý im vnútil komunistický režim, alergický na všetko, čo nesúviselo s jeho revolučnou históriou. A Banská Štiavnica, slobodné kráľovské a banské multikultúrne mesto  s ňou „nesúvisela“. Rút so svojou odbojnou povahou, patrila k tým občanom mesta, ktorí tento údel neprijali, natrvalo sa Štiavnici usadila, založila si rodinu s architektom Mariánom Lichnerom a v pozícii kultúrnej aktivistky  kunsthistoričky a teoretičky výtvarného umenia svojimi početnými odbornými štúdiami a od roku 1991 ako vedúca Galérie Jozefa Kollára, prispela k zmene pohľadu na historické a výtvarné hodnoty, spojené najmä s jej baníckou históriou a umelcami, ktorí v nej pôsobili. Politické zmeny po roku 1990 umožnili kultúrnym aktivistom, formujúcej sa občianskej spoločnosti a novému primátorovi mesta Ing. Arch. Mariánovi Lichnerovi dostať mesto Banskú Štiavnicu čoskoro do európskeho povedomia a v roku 1993 ju UNESCO zapísalo do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva. V tých rokoch som v rámci svetového básnického festivalu Capalest často každé leto prichádza do Banskej Štiavnice a Rút mne i básnikom, ktorí prichádzali na festival robila zasvätenú sprievodkyňu zázračne ožívajúcim a do sládkovičovskej „peknoty“ rastúcim mestom.

Ale vrátim sa k literatúre. Najvýraznejšiu prozaickú podobu historickej Banskej Štiavnice nájdeme v jej románe Anna Regina: odohráva sa v 18. storočí, je príbehom slávneho kráľovského kartografa Samuela Mikovíniho a jeho manželky, ktorá svojou slobodomyseľnosťou a nekonvenčnosťou dráždi dobovú spoločnosť. Pre príbehovú sugestívnosť, presah do súčasnosti a čitateľskú príťažlivosť považujem Annu Reginu za umelecky najvyzretejšie dielo Rút Lichnerovej. Oveľa presnejšie som o románe referoval na našom klube po jeho vyjdení (vydala ho v roku 2006 naša kolegyňa Kveta Dašková vo svojom vydavateľstve Q 111) a navrhol som dielo aj na výročnú cenu KNS. Nevyšlo to, Rút ale pokračovala vo svojej literárnej tvorbe, v roku 2015 sme na klube predstavili jej román Hostina. Vladimír Petrík, ktorý kriticky a s empatiou dlhodobo sledoval Lichnerovej prozaickú tvorbu o Hostine povedal, že je obrazom súčasnosti s presahmi do blízkej i vzdialenejšej, viaže sa na Oravu, ale svojou výpoveďou a nastolenými otázkami má výrazný „nadregionálny“ dosah  -- rovnako ako Oravčan Ján Johanides, ktorý mal výrazný literárny i ľudský vplyv na budovanie literárneho sveta Rút Lichnerovej.
 
Autorka to potvrdila na klubovom stretnutí v roku 2017, po vyjdení jej novej knihy Hlbiny bezpečia. Dozvedeli sme sa z nej, že ďalším autorom, ktorý formoval jej vzťah k literatúre a utvrdzoval ju v jej morálnych postojoch bol predovšetkým Ivan Kadlečík. „Mám rada texty, s ktorými môžem vnútorne komunikovať“, vyznáva sa v knihe autorka a túto vnútornú komunikáciu nachádza aj u ďalších slovenských prozaikov, a čo je v slovenskej literatúre dosť vzácne, našla ju aj u kritikov, okrem Vladimíra Petríka u Etely Farkašovej či Michaely Jurovskej. Kritika porozumením, najmä v čase „zmätenia jazykov prózy“ postmodernou je čoraz vzácnejšie. Uvediem ešte o jubilantke, že do jej neveľmi rozsiahlej prozaickej tvorby patrí aj jej prvá poviedková knižka V Kremenisku z roku 1989, novela Slepá rybka, v ktorej rovnako ako v Rieke hrá výraznú úlohu príroda ako určujúci faktor identity a je rovnako spojená s autorkiným detstvom.
 
Keď sme na klubovom stretnutí v roku 2017 diskutovali o knihe Hlbiny bezpečia, ktorá je súborom autorkiných tematických i žánrovo rôznorodých textov o hľadaní zmyslu umeleckej tvorby a nových návratov do detstva, Ivan Kamenec v úvodnej reflexii povedal:  „ K jej textom sa možno – a vari aj treba – opätovne vracať, stále v nich hľadať a objavovať myšlienkové podnety, stotožniť sa s autorkinými pohľadmi či hodnoteniami, alebo s nimi aj polemizovať. Nemožno ich však ignorovať“.
 
Našej jubilantke a dlhoročnej kolegyni v Klube nezávislých spisovateľov môžem spolu s gratuláciou k jej sedemdesiatke (nar. 12. 1. 1951 v Martine) hádam za všetkých členov sľúbiť: Nie, milá Rút, určite nebudeme ignorovať a prehliadať žiadne nové dielo, ktorým obohatíš súčasnú slovenskú literatúru.
Anton Baláž
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky