Knihyvrodine - KNS

Klub nezávislých spisovateľov

Laurinská 2, 815 08 Bratislava

Podujatia z verejných

zdrojov podporil Fond

na podporu umenia

Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Literatúra rodinnej pamäti a snov

Pod názvom Knihy v mojej rodine sa 31. 8. 2017 v Letnej čitárni U červeného raka v Bratislave uskutočnilo podujatie venované literárnej a prekladateľskej tvorbe Tamary Archlebovej, jej matke Oľge Gály Lörinczovej a jej bývalému manželovi Vladimírovi Archlebovi. Okrem Tamary Archlebovej sa publiku predstavila aj speváčka Katka Feldeková s klavírnym sprievodom Richarda Šimurku. Podvečerné podujatie moderoval Ivan Kamanec. Náš klubový kolega a známy historik predniesol aj úvodné slovo.

Štyri knihy, o ktorých budeme dnes hovoriť sú síce žánrovo i svojim obsahom odlišné, no sú prepojené niekoľkými subjektívnych i objektívnych faktormi.Vari najdôležitejší z nich, ako to avizuje sám názov dnešnej akcie je skutočnosť, že ich dve autorky a jeden autor boli v najužšom príbuzenskom, resp. rodinnom vzťahu.

Knihy sú síce tematicky rozdielne, no pri ich poznávaní pozornejší čitateľ spozoruje, lepšie povedané vycíti ich priamu či nepriamu súvislosť. Akýmsi spojovacím ohnivkom je medzi nimi Tamara Archlebová, ktorá je na jednej strane poznamenaná zážitkami svojej matky Oľgy Galyovej v čase holokaustu (dokumentárno-spomienková beletria Nemý vták) a tragickým osudom židovskej komunity vôbec. Na druhej strane Tamara vo svojej poézii (Mliečna dráha ) z rokov 1971 – 2004, ako by vytvorila čiastočný zrkadlový obraz veršom exmanžela Vladimíra Archleba, (Račiansky výber) . Uverejnené básne oboch tvorcov, ktoré do značnej miery vznikali v rovnakom čase, v rovnakom spoločenskom či politickom prostredí, v náznakoch alebo až prekvapujúco otvorene odhaľujú ich vzájomné osobné alebo širšie celospoločenské problémy, s ktorými sa museli vyrovnávať. Je v nich skepsa, pesimizmus, prvky autentického alebo predstieraného cynizmu, irónia i sebairónia. sklamanie i nádej, trpké precitnutie, vytriezvenie z nádejí či chvíľkových snových ilúzii. Táto stránka je permanentne prítomná aj v netradičnej alebo kurióznej „freudovskej“ knihe Tamary Archlebovej Ako Ruth odišla od Jazera a iné sny.

Nie som literárnym teoretikom, ale iba zaujatým čitateľom a v tomto prípade aj historikom, ktorý vidí v krásnej j literatúre – nielen v próze, v dráme, ale aj v poézii, potenciálny prameň pre vlastný historiografický výskum. Možno je to prejav mojej profesionálnej deformácie. Vychádzam totiž z predpokladu a tiež vlastného štúdia, že aj umelecké literárne dielo je pre dejepisca originálny, zväčša ťažko nahraditeľný zdroj k výskumu. Prejavuje sa to hlavne pri štúdiu a interpretácii takzvaných malých dejín, pri spoznávaní a pochopení každodenného života jednotlivca, jeho pocitov, nádejí, sklamaní, nenápadných hrdinstiev, ľahostajnosti, no aj až príliš často opakujúcich sa morálnych zlyhaní a neraz otvorených svinstiev. Vo všetkých knihách, o ktorých dnes hovoríme, tieto zjavy, zobrazované v špecifickej umeleckej podobe pri ich trochu pozornejšom čítaní, nachádzame. Žiaľ, tento prameň ako historici často podceňujeme, zanedbávame alebo ignorujeme a tým sami seba ochudobňujeme,, najmä pokiaľ sa zaoberáme modernými dejinami, spoliehajúc sa len na tradičné archívne, trochu suché či odľudštené úradné materiály

Práve z tohto dôvodu ma z kníh, o ktorých dnes hovoríme, najviac zaujala dokumentárna próza Oľgy Galyovej Nemý vták, vychádzajúca z osobných zážitkov a skúseností autorky. Dej knihy, okrem niektorých retrospektívnych spomienok, sa odohráva jednak na území južného Slovenska (v Lučenci), ktoré bolo na základe prvej Viedenskej arbitráže v novembri roku 1938 okupované horthyovským Maďarskom, jednak a hlavne na území vojnového slovenského štátu pred vypuknutím Slovenského národného povstania, počas jeho trvania a po jeho vojenskom potlačení. Hrdinka románu Magda (autorka) je konfrontovaná ako židovské dievča či mladá žena s prebiehajúcimi, pre ňu zväčša tragickými udalosťami, ktoré čitateľovi sprostredkúva umeleckou formou, s prípustnou mierou umeleckej licencie (celé je to ako román , príhody by sa hodili aj do hororového románu.) Tieto pasáže diela sú najprínosnejšie a najautentickejšie, lebo majú, takpovediac „ľudskú tvár“, nemajú čierno-bielu optiku pri zobrazovaní záchrancov prenasledovaných, bežných odbojárov, partizánov a povstaleckých vojakov no aj nemeckých, resp. maďarských vojakov. Aj keď podobný druh literatúry nemôžeme pokladať za nejakú náhradu učebnice dejepisu, v texte sa niekoľko viac alebo menej vážnych faktografických, chronologických a terminologických chýb či nepresností. Možno, že rukopis knihy pred uverejnením mal lektorovať aj historik. Nejde tu o nejakú malichernú požiadavku, ale o fakt, aby zbytočné omyly a nepresnosti nespochybnili dokumentárnu pravdivosť knihy ako celku.

Zážitky matky vo väčšej či menšej miere ovplyvnili pri hľadaní, uvedomovaní si a nachádzaní vlastnej židovskej identity texty Tamary Archlebovej v oboch jej knihách (náš osud/je smutne krvavý/sprevádza ho/ odveký dym a pach/a neustály/strach strach strach/. Vari ešte viac sa to vyskytuje v knihe snov, kde autorka prežíva stretnutia so súvercami v cudzine, ktorí nevedia o jej pôvode a sama sa so znepokojením pýta matky: Prečo si mi to zatajila? Je tu prítomný faktor generačne prenosného zážitku z holokaustu a z jeho tráum, ktorý sa netýka iba obetí, ale celej spoločnosti Zle spávam, lebo znova prežívam minulosť (prítomnosť i budúcnosť. V „snovej knihe“ sa často opakujú katastrofické motívy konca sveta – Bolo to ako vHitschkockovi

S veršami Vladimíra Archleba (Račiansky výber) je Tamara Archlebová spojená niekde spoločnými pocitmi prednovembrovej i ponovembrovej spoločenskej a politickej reality. ´´Uzkosť: A cítiš sa zavretý/aj keď si už na slobode / A bojíš sa /aj keď sa už/nemáš čoho báť /A máš pocit . že si sledovaný/, aj keď prišiel / povel zhora:/ prestať sledovať. Tamaru s Racheľom (populárna prezývka Vladimíra Archleba) spájajú v ich veršoch už vyššie spomenuté pocity. Dokonca Archleb akoby v jednej básni anticipoval Tamarine snové pocity čo sa nedá vidieť vo sne, hoci hlavnou črtou jeho veršov je pesimizmus, bezmocnosť: Je to smutný život v tejto krajine, keď idem po ulici a stretnem fízla , hľadanie samého seba Rád by som vedel, kam patrím do akej kategórie sa viem zaradiť pohŕdanie politikmi a napokon hlásenie sa k anarchizmu, čo asi najvernejšie odzrkadľuje pozíciu básnika: My Bakuninovi vnuci.

Archlebovej poézia disponuje silným myšlienkovým a emotívnym nábojom. Znova sú tu motívy židovstva , strachu o rodinu, smútok a osamelosť, motívy smrti irónia a sebairónia – všetko spoločné alebo aspoň príbuzné s Racheľom. s Archlebom

Aj tu je snový motív: Celú noc som tvorila básne , škoda, že len v duchu, nevládala som vstať, napísať ich, ale boli dobré.

Ivan Kamenec