KassovicovaRozhovor - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Rozhovor s Juditou Kaššovicovou

Absolventka štúdia matematiky a zemepisu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského Judita Kaššovicová sa do sveta literatúry naplno zapojila na začiatku deväťdesiatych rokov uplynulého storočia. Vtedy sa stala redaktorkou časopisu Tvorba T – časopisu s neprehliadnuteľným odkazom na Lukáčovu Tvorbu zrušenú po februári 1948 a nástupe komunistov k moci, ktorým rovnako ako pri Smrekovom Eláne prekážalo nemarxistické a netriedne (nie materialistické, ale duchovné  vnímanie umenia a umeleckej tvorby). Po zrušení redakcie Tvorby T na Palisádach sa stala spoluzakladateľkou Spoločnosti pre Tvorbu T. Rovnako výrazný literárny impulz pre Juditu Kaššovicovú znamenalo jej rozhodnutie založiť knižné vydavateľstvo Judita, pôvodne ako súčasť Spoločnosti priateľov poézie. Vzniklo v roku 1997 a pod značkou Judita je doteraz prítomné na slovenskom knižnom trhu.

A tak som sa rozhovor s jeho majiteľkou a v súčasnosti aj autorkou ôsmych vydaných básnických zbierok a viacerých multimediálnych projektov spojených s jej živým účinkovaním na hudobnej scéne rozhodol otvoriť otázkou o okolnostiach vzniku tohto vydavateľstva, dokonca s viacerými edíciami a výberom titulov (V.R. Gogár, B. Mihalkovič, B. Kováč, R. Müller, Rilkeho poézia, pamäti Jely Krčméry-Vrteľovej), ktoré by robili česť aj renomovanému vydavateľstvu. Aké boli teda začiatky a hlavne existencia vydavateľstva v čase, keď malé súkromné vydavateľstvá žili a prežívali „vo svete úverov/ a úverových sadzieb“ – ako si to po rokoch konštatovala v jednej básni v zbierke Som len kvet.

Tak, začnem od chvíle, keď sme v redakcii zostali ja a Bohuš Kováč. Pokračovali sme v rozbehnutom časopise, Julko Vanovič si dal prestávku vo vedení Tvorby T, lebo veď okolnosti boli náročné a oprávnene chcel oddych, ale prišiel nás aspoň občas navštíviť. On bol ten, ktorý ma do Tvorby T prijal a predtým ešte publikoval v časopise niekoľko z mojich prvých básní. Bolo to obdobie prvej polovice 90-tych rokov a celá spoločenská atmosféra tej doby sa ako cez sito pasírovala, mlela, miešala, znovu vytvárala pre nové, nepoznané, hľadané, očakávané i neočakávané, často v rozhovoroch priamo v redakcii i na stránkach Tvorby T. Rozšíril sa okruh autorov Tvorby T, viedli sa debaty, rozvíjali názory, vynárali sa ďalší a ďalší zaujímaví ľudia, niektorí dnes už spoločensky aj literárne veľmi známi publikovali v Tvorbe T svoje prvotiny (P.Rankov, D. Pastirčák, R. Hauzer...), iní sa vďaka Tvorbe T vrátili späť do literárneho sveta.  No súčasne rástol tlak na redakciu z rôznych strán. A tak, keď po zrušení redakčných priestorov v roku 1996 neboli poskytnuté redakcii žiadne náhradné priestory, rozhodli sme sa s Belom Riečanom založiť Spoločnosť pre Tvorbu T. Zostali mi priateľstvá, spriaznenosť, presahujúca náhodné, či podmienené stretnutia. Keď som sa potom v roku 1997 stretla v Liptovskom Mikuláši s Dušanom Laučíkom, ktorý práve zanechával miesto v mikulášskej tlačiarni, kde bol obchodným riaditeľom (tlačiareň Telem tlačila Tvorbu T), dostala som od neho darček - kolibríčí, vlastnoručne vyrobený Havránok Ivana Laučíka s otázkou, či nemám nejaký text, ktorý by sa dal takto v kolibríčej väzbe vydať. Ja som si predstavu takejto knižočky "niesla v hlave" pre zbierku práve pripravených básní. Prizvali sme výtvarníčku Ingrid Zámečníkovú. S Ingridkou nás tiež spojila Tvorba T a Igor Rumanský, ktorý Ingrid poslal do redakcie. Od prvého stretnutia sme sa stali priateľky a ešte veľa rokov, vlastne stále sa naše cesty prelínajú. Výsledkom spolupráce tejto trojice ( Dušan Laučík, Ingrid Zámečníková a ja) bola moja básnická zbierka Z KNIHY RÚT, dostala titul Najkrajšia kniha roka a po nej vyšlo dvadsať dalších titulov zväčša autorom z okruhu pre mňa už bývalej Tvorby T. Takto vyšli aj prvé básnické zbierky Ľubky Mihálikovaj, a práve s ňou sme sa rozhodli kvôli predaju knižiek v kníhkupectvách založiť občianske združenie Spoločnosť priateľov poézie, ktorému Ľubka poskytla sídlo v Modre.
 
Venovala som sa "pôvodnej" profesii, teda učila som matematiku a zemepis na základných školách, čo mi umožňovalo ponímať vydávanie knižiek ako hobby. Finančná stránka sa týkala len polygrafických nákladov a ilustrácií a tú si zabezpečili autori, alebo granty. Zmena mojej rodinnej situácie v roku 2002 ukončila z časových dôvodov vydávanie kníh iným autorom. Synovia už boli stredoškoláci. Prišiel Šamorín, slnko, bulharská babička, noví priatelia a hudba :-))) Tak zostala Ľubke Mihálikovej Spoločnosť priateľov poézie v Modre a mne Šamorínske verše pod značkou Judita :-)))  A to už je iná kapitola.

Súčasne so vstupom do literárneho sveta si v roku 1993 publikovala prvá básnickú zbierku Adresy stromov. Aká bola tvoja cesta od matematiky k poézie?

Prvá bola poézia, matematika bola nevyhnutnosť.  Bol "socík" a ja som mala svoj duchovný zážitok a aj duchovný zážitok z poézie. Myslím, že to mi bránilo ísť študovať  literatúru alebo žurnalistiku. Mala som rada výtvarné umenie, zamerala som sa po vzore mojej sesternice Janky Krivošovej na architektúru, kde ma našťastie nezobrali. V zozname študijných odborov, ktoré robia dodatočné prijímacie skúšky bola aprobácia matematika - zemepis na Prírodovedeckej fakulte UK. Vnútorne som milovala povolanie učiteľa, všímala som si každý krok svojich učiteliek a učiteľov a mala som šťastie na triedneho profesora, matematika na gymnáziu v Brezne. On učil aj mlčaním, bol to vzácny človek.
Keď ma prijali na štúdium, moja sesternica Janka Krivošová sa opýtala, či viem, čo ma čaká. Ale dostala som aj inú radu - drž sa zubami, nechtami, aj ja som tak urobila, povedala mi dcéra maminej priateľky. Pripadalo mi to také zábavné, že vždy, keď hrozil problém, spomienka na jej slová ma rozosmiala a išlo sa ďalej. Musím priznať, že matematika je krásna ako poézia.
Zbierky Z knihy Rút, Škovránok a Básne Máriovi sú identifikovateľné nielen navonok: ide o tzv. kolibríčie vydania s rovnakou príťažlivou väzbou a ilustráciami Ingrid Zámečníkovej, ale charakteristické pre ne je to, že mnohé básne sú venované konkrétnym osobám, čo kritik a náš klubový kolega Miro Brück vníma ako tvoju „výsostne intímnu výpoveď, založenú na úprimnosti a emotívnej presvedčivosti“. V „kolibríčej“ zbierke Básne Máriovi tak nájdeme, okrem básní venovaných priateľke Erike Blumgrund a Pavlovi Mešťanovi, aj báseň venovanú Jurajovi Turtevovi. Uzatvára zbierku a čítame v nej aj verše: "Otváram skrinky/v tvojom byte/ poháre, šálky/ a biele víno nedopité/ústa prvej lásky máš/..." Zbierka vyšla v roku 2002 a báseň venovaná Jurajovi Turtevovi je adresovaná nielen „najkonkrétnejšej“ osobe tvojho súčasného života, zároveň i uznávanej osobnosti slovenskej bluesovej scény, skladateľovi, spevákovi a vedúcej osobnosti blues-funkovej skupiny Bluesweiser. Ako sa zrodilo vaše spolužitie, ktoré prerástlo do dnešnej umeleckej symbiózy?

Práve je to 15 rokov, čo sme v Hlave XXII robili prvý spoločný poeticko-hudobný večer z poézie autorov, ktorým vyšli básnické zbierky pod značkou Judita. Blízko môjho vtedajšieho bytu, na Bazovej ulici som už chvíľu obchádzala kaviareň s názvom "Literárna a hudobná...". Myšlienka literárno-hudobného večera dozrela, keď ma pozval kolega z rovnako blízkej školy na kávu. Vybrali sme si Hlavu XXII. Peter Bódy, ktorý s majiteľom budovy prevádzkoval tento priestor, mi bol známy a tak som ho oslovila. Myšlienkou bol nadšený, rozhodol sa uskutočniť tento zámer čo najskôr a tak ma o pár dní zoznámil s Jurajom, ktorý tam pravidelne každý pondelok hrával blues. Juraj okamžite rozumel mojej predstave a pripravil s kapelou veľmi príjemný hudobný sprievod. Večierok to bol milý, stretnutia radostné a mne sa veľmi zapáčilo vzájomné a živé spojenie blues s poéziou. Samozrejme, intuitívne hneď v prvej chvíli bolo zjavné, že to nebude len taká náhoda. Druhé spoločné podujatie malo názov "Slovo čisté" a bolo uvedením knihy Jely Krčméry-Vrteľovej "Preletím ponad život", ktorá vyšla tiež pod značkou Judita, v spojení s poéziou jej otca, Štefana Krčméryho. Jelkine spomienky vtedy čítala mladučká Lucia Ditteová a Krčméryho Slovo čisté František Kovár, jemne vymyslené blues všetko krásne spájalo i podčiarkovalo osobitosti.

V rokoch 2005 – 2008 vychádza dvojjazyčný „šamorínsky“ triptych, básnické zbierky Šamorínske verše/Somorjai versek, Rok v Šamoríne/ Egy év Somorjan a Krajina ticha Csölosztö/A csend világa Csöloszotö. Súčasťou zbierok, ktoré zaujmú už svojou premyslenou a precíznou grafickou úpravou, ilustráciami a fotografiami krajiny, sú i zhudobnené básne na CD nosičoch. Hudbu, hudobné aranžmán a celé technická stránka realizácie sú dielom Juraja Turteva a ďalších hudobníkov (Miloš Železňák, Andor Buják, Tomáš Kytnar, Ádam Bornemissza...). Šamorínskemu triptychu sa podrobne kriticky venoval Radoslav Matejov, označil ho za „ náladové, pocitové a úvahové a spomienkové miniatúry – zvnútornené momenty v čase, s neobyčajnou atmosférou ľúbostnej, rodinnej a prírodnej vľúdnosti. Jednoduchá, folková básnická reč zachytáva prosté veci a okolie, autorka ich kladie vedľa predstáv a tak sa reč zavlní obrazmi a pointami“. Konštatoval tiež, že „v recitačno-hudobnej realizácii našli tieto prostriedky svojskú džezovú škálu radosti aj zádumčivosti...“ Citovaná džezová škála je zasa autorským prínosom Juraja Turteva. Ako ty, už aj z odstupu času, vnímaš svoje Šamorínske verše – od ich autorského zrodu, iste rôznych peripetií vzniku ich reprezentačnej knižnej podoby až po ich prijatie dvojjazyčným šamorínskym publikom? A podotázka: priebeh procesu autorského preladenie od rodných takmer nebotyčných hôr i švanterovských hôľ k južnej „rovine stola“ ako túto krajinu nazval básnik Vojtech Kondrót.

Šamorínske verše začali vznikať práve básňou "Otváram skrinky...", ale to sme ešte vôbec netušili, čo vzniká. Juraj zhudobňoval prichádzajúce básne a ja som spoznávala prázdninový Šamorín, a aj naopak, z nových atmosfér vznikali nové básne... Po roku som začala učiť v Šamoríne, pretože sme opatrovali Jurajovu bulharskú babičku, spoznávala som muzikantský život, život v národnostne zmiešanom meste, nových ľudí, novú rodinu, nové "farby" života... Nevypovedateľné, jemné, hravé, ale aj hlboké a zároveň prchavé, nehmatateľné, všetko čo je v nás uchopiteľné len poéziou a hudbou, sa stalo poéziou a hudbou. Cítili sme, že ono to nie je ani naše, že to patrí sem, na toto miesto, nazvané Šamorín. 93 ročná bulharská babička povedala - vydajte to. Juraj obklopený vynikajúcimi hudobníkmi (Erich Boboš Procházka, Igor Ajdži Sabo, Maťko Zajko, Maťko Gašpar...) nahral pre Slovenský rozhlas Šamorínske verše - Modroblues. Prišlo naše spoločné rozhodnutie, preložiť básne do maďarčiny. Prichádzali správni ľudia, stávali sa súčasťou nášho života - Andor Buják, Kristián Buják, Bernadett Kiss - zakladajúci členovia slávnej kapely Ghymes, a mnohí ďalší, bez ktorých by nemohli uzrieť svetlo sveta tri krásne knihy. Otázkou bolo nájsť prostriedky. Vzdala som sa učiteľskej práce a zmobilizovala som všetku intuíciu, sily a možnosti, oslovila som priateľov, predstaviteľov mesta, podali sme granty. Mám pocit, že tak ako s matematikou - zubami, nechtami :-))) Lebo sme vedeli, že to, čo všetci práve žijeme a vytvárame cez "šamorínske verše", má iný, širší dosah a je to veľmi dôležité. Je veľmi dôležité ukázať rovnakosť v rozmanitosti, byť spätý s koreňmi, ale nechať rozkvitnúť nové kvety, pohladkať "zhudobneným" tichom a nechať sa pohladkať úsmevom, radosťou, pokojom. Šamorín, Bratislava, Praha, Budapešť, Košice, Poprad, Brno, Český Tešín, Nové Město na Morave, takmer 40 miest, kde odzneli dvojjazyčne v živých vystúpeniach s kapelou. Medzi nimi aj moja rodná Valaská, práve pokoj, ktorý krajanom vystúpenie prinieslo, spomínali ešte dlho. A to sme vystupovali s rockerom Koppányom Kovácsom a americkým perkusionistom Hearnom Gadboisom. Ticho má svoju šifru aj v dobre počuteľnom zvuku.
K podotázke - Švantner žil cez kopec, v Bystrej. Tie hory sú zapísané hlboko. Po skončení vysokej školy som si vybrala rovnako milovanú Bratislavu, zažitú od útleho detstva. Až priam fyzickú bolesť z odlúčenia od milovaného kraja bolo možné prekonať len poéziou. Tak vznikla prvá básnická zbierka "Adresy stromov". Každá druhá strana zbierky je čistá, bez textu, symbolicky pre ticho, voľný priestor, rozjímanie, dolina medzi horami. Nížina je však stôl prestretý, obrus slnkom vybielený, pohár vínom naplnený, veniec kvetov na ňom uvitý. Ako vták zlieta z vrchov a voľne krúži nad rovinou, uchvátený nekonečným priestorom, tak náš zrak pije dúškami vychádzanie i zapadanie slnka nad nížinou. Možno patetické, ale ja to cítim práve tak.

S Jeho Svätosťou 14. Dalajlámom si sa prvýkrát stretla v roku 2000 a opakovane 16. októbra 2016 v Bratislave. O druhom stretnutí si písala aj na našej stránke, rovnako aj o tom, čo ťa inšpirovalo k veršom „ Prišiel ku mne/ Dalajláma z Tibetu/ a nad hlavami viali/ modlitebné vlajky./ Hovoril mi:/ upokoj sa/ veď sme tu/ možno na to/ aby sme sa smiali./“ Sú zo zbierky Som len kvet, kde máš aj cyklus Obrázky z Nepálu, inšpirovaný cestou do Káthmandu v roku 2012. Z ďalších veršov tohto cyklu vyplýva, že aj tam si hľadala „krehký most“, ktorý spája budhizmus s inými duchovnými i náboženskými hnutiami. Našla si ho?

Ten most by sme mali hľadať všetci. Nielen medzi budhizmom a kresťanstvom, ale aj medzi všetkými ďalšími náboženstvami, rovnako aj most s tými, ktorí sa nehlásia k žiadnemu vierovyznaniu. Jeho Svätosť Dalajláma je autorom úžasnej knihy, ktorá vyšla aj v češtine pod názvom Cesta k opravdovému spříznění náboženských tradic. Meditácia, kontemplácia, rozjímanie - nevyhnutné predpoklady pre rozvíjanie nepodmienenej lásky a súcitu sú základné piliere nielen v kresťanstve a budhizme. To sú tie mosty, ktoré potrebujeme k "slušnému" životu, spolužitiu v rodinách, spoločenstvách, národoch... Napríklad odpúšťať svojim nepriateľom či považovať nepriateľov za svojich učiteľov - prvé je kresťanské, druhé budhistické - tak to je práca na celý život :-)))
Pod dvojjazyčným názvom Dokonalá modrá A tőkéletes kék ti práve vyšla deviata básnická a stihla si ju už aj predstaviť v Literárnej čajovni na Grosslingovej ulici v Bratislave, aj tu s hudobným sprievodom Juraja Turteva. To čo by sa dalo označiť za „modré stopy“ v tvojej poézii som našiel vo viacerých básňach zbierky Som len kvet. Takúto podobu má už vo vstupnej autorskej evokácii: „ Pierko a ruka boha/ ktorý stvoril svet. V závoji túžby jeho modré oko vyplakalo toto nebo./ A oddiel venovaný festivalu duchovnej tvorby Skalka 2011 je uvedený básňou A bola iba modrá s evokačnými veršami: „Naše vlasy sa prepletali... Naše myšlienky plávali... Dotýkali sme sa... A boh si spomenul...“ Je teda práve modrá emblematickým znakom tvojej poézie. A čo nám chceš ňou povedať, Juditka?          

           Pokoj a vnútorné ticho má pre mňa podobu modrej. Tým síce netvrdím, že v tichu, pokoji dokážem byť neprestajne. Ale čakám naň, pripravujem mu miesto. Keď sa zjaví, je to "dokonalá modrá". A chcem sa o ňu s Vami podeliť :-)))
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
           Okrem podujatí, na ktorých realizuješ svoju predstavu symbiózy básnického slova a bluesovej hudby, angažovaní na záchranu bratislavskej Cvernovky ako priestoru pre umeleckú realizáciu, sa už dlhšie podieľaš aj na záslužnom literárno-hudobnom projekte hravo pomenovanom  Loptoši a bábiky, bodliaky a fialky. Osobitne ma na ňom zaujalo, že jeho cieľom je predstaviť sa v mestách južného Slovenska, v zmiešanom jazykovom a kultúrnom prostredí. Povedz o tom niečo podrobnejšie. Podieľajú sa na ňom i členovia nášho klubu?

           "Loptoši a bábiky, bodliaky a fialky" - to sme si s Rút Lichnerovou vymysleli pred 10-timi rokmi, Rút mala čerstvú "Annu Reginu" a mne vyšli "Šamorínske verše". Aby nebola nuda, prizvali sme hudobníkov (Juraja Turteva a Miloša Železňáka) a pocestovali sme po najvýchodnejšom Slovensku - Prešov, Michalovce, Humenné, Sobrance a Medzilaborce. V Prešove sa k nám pridali Karol Horák a Stanislav Rakús, v Humennom Milan Zelinka. V roku 2015 sme sa k myšlienke tohto projektu vrátili, Rút vyšla "Hostina" a mne vyšla zbierka "Som len kvet". Rozhodli sme sa tento krát predstaviť svoju tvorbu na juhu Slovenska v mestách Želiezovce, Rožňava, Rimavská Sobota a Lučenec. Prizvali sme Mirka Brücka do Želiezoviec, Tomáša Straku (mladý básnik z Košíc) do Rožňavy a Rimavskej Soboty a Hanu Koškovú v Lučenci. V oboch projektoch išlo o živé stretnutie s poéziou a poetickou prózou (Rút Lichnerová) najmä pre žiakov a študentov základných a stredných škôl. Stretli sme dychtivé, kultivované publikum. Druhé, podvečerné vystúpenia patrili verejnosti. Škoda, že takéto projekty, cielené do oblastí mimo hlavných centier kultúrneho diania nie sú aj v programe nášho KNS. Loptoši a bábiky by sa ľahšie rozbehli po Slovensku cez projekt spisovateľskej organizácie, ako cez projekt jednotlivcov. No napriek tomu si myslím, že sme urobili peknú vec :-))) My sme v zmiešanom jazykovom prostredí podporili najmä slovenčinu, viem si však predstaviť aj náročnejší dvojjazyčný projekt, veď máme veľa dobrých prekladov v oboch smeroch. Tak, ako to robíme v Šamoríne :-)))

Na konci dlhého rozhovoru už len krátka otázka na čom pracuješ?

           Momentálne pripravujeme promo "Dokonalej modrej A tökéletes kék" v Bratislave a v Šamoríne a potom nás s Jurajom čaká projekt "Festival alikvotných spevov a zvukov - 3. ročník" v šamorínskej synagóge (At Home Gallery). Festival bude mať medzinárodné obsadenie a koná sa 8.- 9. septembra. Prípravy už začali :-)))
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky