KarolHorak75 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Karol Horák jubiluje
Dramatik, prozaik, dramaturg, režisér, literárny vedec, teatrológ a vysokoškolský pedagóg Karol Horák (13. 9. 1943) je jedným z mála slovenských divadelných dramatikov, ktorého hry sa neinscenujú len na jednej divadelnej scéne. Pravidelne sa uvádzajú v profesionálnych i amatérskych divadlách po celom Slovensku. Má však aj svoje materské – autorské divadlo. Od roku 1968 je ním Študentské divadlo Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika Prešov, s ktorým je zviazaná jeho raná dramatická a režijná tvorba. Divadelné práce, ktoré pod jeho vedením dodnes vznikajú, sú laboratóriom nielen pre neho, ale i pre študentov a kolegov z Prešovskej univerzity. Študentské divadlo je miestom, kde si overujú nové postupy či skúmajú funkčnosť starých.
„Narodí sa dieťa. Dáme mu cukor,
   budeme sa snažiť, aby bolo
   vždy človekom. Aby sa ľudia
   nemuseli za neho hanbiť. Aby
   malo srdce. Aby neodmietlo
tých druhých, keď budú naň
odkázaní. Nech sa ten cukor
v ňom rozpustí na dobro...“
(televízny scenár Cukor, 1981 – 1982)
Prvé miesto v uvádzaní jeho hier malo pomerne dlhú dobu Slovenské komorné divadlo Martin – hrou Medzivojnový muž debutoval na profesionálnom javisku. V martinskom divadle sa začala aj jeho dlhoročná spolupráca s jedným z najvýznamnejších slovenských režisérov – Romanom Polákom, ktorého môžeme považovať i za jeho „dvorného“ režiséra. Uviedol najviac z jeho historických či súčasných hier - Medzivojnový muž (SKD Martin, 1984), Skaza futbalu v meste K. (Divadlo Jonáša Záborského Prešov, 1985), Apokalypsa podľa Janka (Kráľa) (SKD Martin, 1994, naštudovaná ako Divný Janko), Nebo, peklo, Kocúrkovo (Slovenské národné divadlo – Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava Bratislava, 1995), Nové pokúšanie Antona (Študentské divadlo FF UPJŠ Prešov, 1995), „... príď kráľovstvo Tvoje...“ (SKD Martin, 1996) a Prorok Štúr a jeho tiene alebo Zjavenie, obetovanie a nanebovstúpenie proroka Ľudovíta a jeho učeníkov (Činohra SND Bratislava, 2015). Okrem R. Poláka, hry Karola Horáka na profesionálnych javiskách Štátneho divadla Košice, Divadla Alexandra Duchnoviča Prešov, Divadla Andreja Bagara Nitra, Divadla Jozefa Gregora Tajovského Zvolen a Poetického súboru Novej scény Bratislava režijne naštudovali ďalší významní slovenskí režiséri – Matúš Oľha, Martin Kákoš, Rastislav Ballek, Peter Scherhaufer, Jozef Pražmári a Michal Babiak. Patria k nim i ukrajinský režisér Valentín Kozmenko-Delinde a poľský režisér Henryk Rozen. Posledný z menovaných je súčasťou bohatých divadelných a kultúrnych vzťahov K. Horáka s poľskou kultúrou. Vďaka intenzívnej a neustále sa rozširujúcej spolupráci s osobnosťami poľského divadla a divadlami, mu v roku 2013 prezident Poľskej republiky Bronislaw Komorowski udelil Rád za mimoriadny prínos pri rozvoji poľsko-slovenskej kultúrnej spolupráce, najmä za propagáciu poľského divadla v rámci festivalu vysokoškolských divadiel, jeho alternatívnych a experimentálnych foriem.
Karol Horák aj absolventom Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity a od roku 1965 na nej pôsobí ako vysokoškolský pedagóg. Prednáša predmety z literárnych a divadelných odborov. Od roku 1967 aktívne pracoval ako interpret, scenárista, režisér a umelecký vedúci Divadla poézie FF UPJŠ Prešov. O spôsoboch zdivadelňovania prozaického či poetického slova, jeho sémantického obohacovania o nelingvistické prostriedky sa môžeme veľa dozvedieť práve z práce s týmto súborom. V scenároch, ktorých základom bola poézia, ako aj v jadre dramatických textov stáli literárne texty, alebo vznikali na spôsob divadelných dielní a improvizácií. Inšpiráciou pri hľadaní „inej“ sémantiky slova, ako sám často hovorí, mu bolo chudobné divadlo poľského režiséra, experimentátora v oblasti paradivadelných prejavov a divadelného antropológa Jerzy Grotowského, divadlo Tadeusza Kantora a biomechanické princípy velikána ruskej moderny - režiséra Vsevoloda Emilieviča Mejerchoľda. Poznatky o ich práci obohatil o osobnú skúsenosť so športom a jeho fyzickými cvičeniami a rozšíril o vlastnú predstavu divadla poézie, ktoré má dynamicky interpretovať obraznosť poézie až do podoby scénickej metafory, t. j. všetkými prostriedkami. V divadelnej práci s vysokoškolákmi a v práci v oblasti umeleckého prednesu sa začala jeho experimentátorská cesta v divadelno-inscenačnej i dramatickej rovine.

K. Horák je však nielen úspešným a plodným divadelným, ale aj rozhlasovým, filmových a televíznym dramatikom. Ostatným dramatickým umeniam sa síce nevenuje dominantne, sú však s divadlom často úzko prepojené. Osobitosť jeho rukopisu sa ukazuje aj vo vývine literárnej tvorby, ktorý nebol priamočiary a ľahký. Keď v roku 1968 odovzdal rukopis knihy siedmich experimentálnych próz Medzivojnový muž (Šantenie, Účet z préterita, Hmat, Sluch, Čuch, Chuť, Zrak) do vydavateľstva Slovenský spisovateľ, napriek pozitívnym odborným posudkom bolo jej vydanie v dôsledku zmenenej spoločenskej situácie pozastavené. Veľká časť pôvodných textov Medzivojnového muža sa stratila, niektoré sa našli až po desaťročiach a nie úplné. Próza Ucho bola od názvom Medzivojnový muž publikovaná v súbore próz s názvom Medzivojnový muž až v roku 2013 spolu s ďalšími tromi Horákovými prózami z raného obdobia jeho prozaickej tvorby: Účet z préternita, Kurz cudzieho jazyka a Zánik dialektu. Vydanie je rekonštrukciou prvotiny. Kurz cudzieho jazyka bol publikovaný po úprave do menej experimentálnej podoby v roku 1974 v próze s názvom Dve prózy, druhou prózou bol text Priblíženie. Jazykom Medzivojnového muža i ďalších próz Horák nielenže nadväzuje, ale aj rozvíja experimentátorské podnety 60. rokov 20. storočia.
K. Horák však má za sebou aj veľký rad teatrologických a literárnovedných prác. Prvé teatrologické práce sú späté so snahou aj metodologicky podchytiť prácu so študentským divadlom, prvé literárnovedné práce súvisia s jednou z najvýraznejších osobností slovenskej literatúry pre deti a mládež 20. storočia – Jozefa Horáka, ktorý bol jeho strýkom.
Vo svojom literárnovednom uvažovaní sa K. Horák venuje predovšetkým problematike jazyka, téme a výrazovým prostriedkom prozaického diela. Ide o monografie venované tvorbe a osobnosti prozaika Jozefa Horáka: Prolegomena k téme Jozef Horák (1976), Prozaické dielo Jozefa Horáka (1987), Významové a výrazové dominanty prózy Jozefa Horáka (1992), Vzopätie (1994), Významové a výrazové dominanty prózy Jozefa Horáka (1994), Medzi sujetom a tézou (1999), Od tézy k sujetu (2003) a Historická próza Jozefa Horáka (2004).
V začiatkoch sa v tejto oblasti zaoberal aj problematikou umeleckého prednesu, ide o skriptá Recitátor a prednes (1973) a Teória a prax spisovnej výslovnosti (1973, 1974). Naplno v nich zúročil poznatky z práce so Študentským divadlom a s umeleckým prednesom.
Pragmaticko-estetické a teatrologické jadro Horákovej estetiky študentského autorského divadla tvoria práce „V“ ako Válek (1971), Slovo, gesto, pohyb, tvar (1979) a Slovo, priestor, obraz, tvar (1981); zachytil v nich aj jednotlivé typy javiskových metafor, s ktorými ich interpreti pracovali v každej inscenácii. K. Horák veľmi podrobne zaznamenáva režijno-dramaturgické rozbory niekoľkých inscenácií, ktoré vznikli v Študentskom divadle pod jeho scenáristickým a režijným vedením. Každá analýza zároveň predstavuje istý typ rekonštrukcie inscenácie, aj s graficko-slovným záznamom. V publikácii Slovo, gesto, pohyb, tvar ide o inscenácie Fragmenty (1974), Živý nábytok (1975) a Tip-top biotop (1976) a v publikácii Slovo, priestor, obraz, tvar o inscenácie Pahorok (1966), Démon II. (1968), „V ako Válek“ (1970) a Vila Tereza (1979).
V oboch publikáciách sa tiež venuje sumarizácii základných tematických, výrazových a dramatugicko-režijných východísk svojej práce v divadle, ktoré nájdeme v teoretickej podobe aj v jeho neskorších prácach.
K. Horák je tiež spolueditorom a spoluautorom viacerých zborníkov, ktoré sa zaoberajú problematikou alternatívneho, vysokoškolského a autorského divadla. Zborníky sú výsledkom výskumu alternatívneho divadla na Slovensku, ktorému sa K. Horák v posledných rokoch s výskumným tímom svojich spolupracovníkov intenzívne venuje. Vytvoril ho zo svojich študentov, doktorandov a neskôr už aj kolegov na Prešovskej univerzite. Sú nimi Miron Pukan, Peter Himič, Adela Mitrová, Eva Kušnírová, Dana Gálová, Diana Laciaková a i. Vo svojich štúdiách, či už v súvislosti s výskumnými projektami K. Horáka alebo mimo nich, reflektujú okrem vlastného podielu na autorskej poetike „horákovského“ východoslovenského divadla i dejiny divadla v regióne východného Slovenska, či už tradičného alebo alternatívneho. Niektoré z ich vedeckých aktivít sa zameriavajú aj na dejiny a teóriu rozhlasového umenia, divadelných inscenácií a dramatických textov pre deti atď. Ide o zborníky Kontexty alternatívneho divadla I. (2003), Kontexty alternatívneho divadla II. (2006), Kontexty alternatívneho divadla IV. (2011) a Kontexty alternatívneho divadla V.
V roku 2009 K. Horák zúročil doterajšie výsledky svojho vlastného výskumu na poli alternatívneho divadla. Vydal monografiu Metamorfózy alternatívneho divadla, v ktorej sa komplexne venuje problematike alternatívneho divadla na Slovensku v kapitolách s názvami Konštanty a premeny divadla alternatívneho typu na Slovensku, Fenomén kreativity a fragmentarizácia, Impulzy, stimul a modifikátory tvorby divadla alternatívneho typu, Prolegomena k téme premien jazyka súčasnej slovenskej drámy, Pohyb ako súčasť poetiky alternatívneho divadla a V meandroch dramaturgie. Jeho nazeranie na tému alternatívneho divadla však vychádza zo širších kultúrno-spoločenských súvislostí a z analýzy situácie v alternatívnom divadle v Európe, s hlbším pohľadom do Poľska a Čiech. Pri teoretickom uchopení problematiky alternatívneho divadla vychádza okrem slovenského a českého kontextu najmä z poľského, francúzskeho a nemeckého teritória. Neobišiel ani svoju vlastnú skúsenosť s prácou v alternatívnom prostredí Študentského divadla v pohľade do dramaturgickej činnosti. V monografii je osobitne cennou kapitola, v ktorej sa venuje problematike fragmentarizácie, ktorú vníma ako dôležitý výrazový prostriedok i slovenského alternatívneho divadla prinajmenšom od 60. rokov 20. storočia.
Za svoju tvorbu dostal rad ocenení. Jedno z posledných získal vďaka intenzívnej a neustále rozširujúcej sa spolupráci s osobnosťami poľského divadla a divadlami. V roku 2013 mu bol prezident Poľskej republiky Bronislaw Komorowski udelil Rád za mimoriadny prínos pri rozvoji poľsko-slovenskej kultúrnej spolupráce, najmä za propagáciu poľského divadla v rámci festivalu vysokoškolských divadiel, jeho alternatívnych a experimentálnych foriem. V 2014 mu prezident Ivan Gašparovič udelil Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj.
***
Karol Horák ako dramatik je vždy tým, s ktorým vkročí do javiskového priestoru divadlo. Pri jeho osobnosti nie je dôležité, či kráčal a stále kráča po ceste divadla, keďže jeho veľmi významným koreňom je literatúra a literárna veda. Do dramatiky v slovenských profesionálnych i neprofesionálnych divadiel – i vďaka tejto paradigme – priniesol poetiku, ktorá je neprehliahnuteľná a nenahraditeľná. Experimentátorstvo v jeho myslení je mu prirodzené, a vďaka tomu je tvorba Karola Horáka – či už pre divadlo, film, rozhlas, televíziu, alebo literárna či teoretická literárnovedná a teatrologická práca – vždy laboratóriom.
Labyrinty výskumov však vždy vedú k vzniku ďalších serióznych laboratórií. A jeho mysleniu vďačíme aj za etablovanie sa nových a kvalitných literárnych a divadelných vedcov.
Dagmar Inštitorisová
„HLADA.  Ako je tam u nás?
FABO.    Mŕtvo. Všetci ťa preklínajú. (Fabo dvíha jednu zo sestriných ihlíc.)
HLADA.   Mňa?
REPÁŇ.    Celý raj je ako jalová žena. Na jar plná nádeje, no koncom mája všetko zdochne.
FABO.     Zvíťazil si nad trávou!
REPÁŇ.   Les je porazený!
FABO.    A zem to poriadne zlízla.
HLADA.   Obsypal som celý kraj peniazmi. Dostali odškodné.
Všetci pokryli domy škridľou a eternitom. A začo? Za čipok spálenej zeme.
REPÁŇ. (dvíha ďalšiu ihlicu zo zeme). Všetko je spálené...
HLADA. (cúvol k ohrade, Repáň s Fabom stoja výhražne pre ním). Tak tam urobme cvičáky, strelnice, moje pokusné priestory. Zamestnám fúru ľudí. (Tajuplne.) Chlapci, mám nové plány. Urobím pokus.
FABO. (zarazene). Netrep! (Dvíha proti nemu ihlicu. Potom si to rozmyslí.) Vlastne dobre. Pokus. Ty sám. (Dá mu ihlicu. Repáň urobí to isté.)
Hlada. (dvíha ihlice pred seba, trasie sa). Čo je s matkou?
(Dlho nikto neodpovedá.)
REPÁŇ.   Zmizla. Cez cvičenie zmizla.
FABO.    Iní vravia, že ju ľudia z dediny hodili do močidla a zahádzali kameňom. (Dlhá pauza a nehybnosť.) No?
HLADA. (plače, dvíha ihlice, po chvíli si ich prudko vrazí do uší a s krikom padá na zem; Fabo s Repáňom odídu, ohrada padá, pochováva pred sebou hladu.)
(divadelná hra Medzivojnový muž, 1990)
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky