kamenec_Balaz - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Dva slovenské osudy. Špitzer – Mach.  
Nad knihou Antona Baláža uvažuje historik Ivan Kamenec

Neprináleží mi hovoriť o najnovšej knihe A. Baláža z pozície literárneho teoretika, ale  moje poznámky vychádzajú z pohľadu čitateľa a historika. Oslovujú ma v nej totiž viaceré citlivé dejinné témy, reflektované v umeleckej podobe, ktoré sú predmetom nielen môjho odborného záujmu, ale aj intenzívneho výskumu slovenskej historiografie vôbec. Pri spätnom pohľade môžem vari konštatovať, že Anton Baláž patrí v súčasnosti k najplodnejším slovenským spisovateľom, teda k tým, ktorí sú ozaj spisovateľmi s tvorivými umeleckými a etickými ambíciami a kritériami. Nepoznám síce všetky jeho romány a poviedky, pokiaľ však sledujem jeho tvorbu za ostatných tridsať rokov, jednoznačne v nej dominujú historické témy, týkajúce sa viacerých problémov moderných slovenských dejín, za ktoré považujem obdobie od začiatku 20. storočia až podnes. Pravdaže môžeme diskutovať, čo vlastne patrí pod pojem umelecká historická literatúra. Niektorí tradicionalisti považujú za ňu iba práce s námetmi zo starovekých, stredovekých či novovekých dejín, teda vrátane 19. storočia. Všetci vieme, že svetová i slovenská literatúra je na tento žáner nesmierne bohatá. Vytvára o dejinách raz pravdivejší, raz legendarizujúci či skresľujúci obraz. Spravidla má však na čitateľskú verejnosť väčší vplyv než profesionálna historiografia. To isté platí aj o umeleckom spracovaní dejín 20. storočia, ktoré prinieslo svojimi apokalyptickými vojnami, totalitnými režimami, genocídami, revolučnými, resp. pseudorevolučnými udalosťami, ale aj duchovným vzopätím ľudstva a nevídaným pokrokom, nepreberné množstvo námetov pre umelecké, (nielen literárne) spracovanie. Baláž túto lákavú tematickú ponuku vo svojich dielach mnohonásobne využil a pretavil do umelecko-literárnej podoby vo viacerých žánroch. Okrem románov a poviedok to boli rozhlasové hry, televízne či filmové scenáre alebo námety.
Svedčia o tom jeho publikácie Prehovor Ezechiel o Jánovi Lajčiakovi , Povedz slovo čisté o Štefanovi Krčmérym, Len jedna jar o roku 1968, Portréty prežitia, Krajina zabudnutia a Transporty nádeje o židovskej komunite na Slovensku a jej povojnových osudoch navždy poznačených v racionálnej, emocionálnej, no aj v deštruktívnej rovine holokaustom. Vo svojej najnovšej práci Dva slovenské osudy, akoby sa Baláž  niekde vari až v syntetizujúcej podobe tematicky priamo či nepriamo, ale cez rozprávanie a osudy dvoch hlavných postáv knihy – Juraja Špitzera a Alexandra Macha, vracal  k väčšine vyššie spomenutých tém, skúmal ich pozadie, príčiny, kládol svojim postavám, sebe i čitateľovi otázky, na ktoré sa snaží sám odpovedať, hoci niekde „iba“ v hypotetickej podobe. V čom sa kniha, o ktorej dnes hovoríme, odlišuje od predchádzajúcich Balážových historických románov a poviedok? Zatiaľ čo v predchádzajúcich dielach autor viac popustil uzdu svojej umeleckej fantázii a prirodzenej  tvorivej licencii, táto kniha má z hľadiska interpretácie dejinných faktov a postáv stanovené jasné limity. Všetky postavy, ktoré sa v knihe spomínajú, a je ich vari viac ako päťdesiat, sú autentické, nie vymyslené. Z tohto pohľadu neviem presne posúdiť, identifikovať žáner knihy. Je to beletrizovaná či reportážna próza?; reportážna správa o stave spoločnosti na Slovensku počas vojny a povstania, v povojnových rokoch, v období komunistickej totality, vrátane roku 1968, tzv. normalizácie, o novembrových udalostiach roku 1989 a následnom vývoji?; sú to postrehy o pomeroch v slovenskej kultúrnej obci, najmä medzi spisovateľmi, v druhej polovici minulého storočia?; sú to poznámky o slovenskom politickom exile?, v ktorom si autor však všíma len jeho ľudácke krídlo, hoci bol názorovo omnoho pestrejší. Alebo sú to trochu netradičné memoáre autora? Aj v niektorých vyššie spomínaných románoch (hlavne Len jedna jar, Povedz slovo čisté a možno aj inde) sú jasne rozoznateľné a prítomné znaky autopsie. Avšak kniha, o ktorej dnes hovoríme, má vo veľkej časti jednoznačne memoárový alebo autobiografický charakter. Vlastne na tomto pôdoryse je postavená aj celá jej vnútorná štruktúra. Nie sú v nej totiž podávané iba spomienky samého autora, ale memoárový charakter majú aj výpovede oboch hlavných postáv, ale aj ďalších osobností, ktoré v knihe „vystupujú“, i časté úryvky citované z dobových z prameňov. Pre autora, ktorý ich používa a vyvodzuje z nich závery, bez toho, aby robil ich dôkladnejšiu vnútornú kritiku, je to spravidla „tenký ľad“. Nevyhol sa mu vždy ani Baláž, hoci si je tohto rizika vedomý, keď cituje Špitzerovu skeptickú poznámku: „Pamäti sú vždy do veľkej miery hybrid, keď sa subjektívne mieša s historickým… o nič iné než o osobné svedectvo mi nejde s vedomím si rizika, že svedok obyčajne najviac klame.“ Zdá sa mi, že podobná sebareflexia u Macha, alebo aj u iných postáv citovaných v knihe, až na niekoľko výnimiek, absentuje.

Baláž sa  s Machom a Špitzerom  osobne poznal, viedol s nimi, predovšetkým so Špitzerom, dlhé inšpiratívne rozhovory, konfrontujúc ich s inými dobovými prameňmi a dopĺňajúc ich v rámci metódy orálnej histórie o spomienkové výpovede iných svedkov, čo využíval hlavne pri Machovej osobnosti. Obaja respondenti chtiac-nechtiac tak ovplyvnili aj tematické zameranie autora nielen v jeho ďalšej spisovateľskej práci, ale vari aj jeho názory a reflexie na vnímanie prostredia a udalostí, v ktorých sa nachádzal od polovice šesťdesiatych rokov do konca minulého storočia. Neviem však, či je tento môj čitateľský postreh pravdivý, alebo som si ho iba vymyslel pri čítaní Balážovho textu. Na pozadí osudov Špitzera a Macha sa totiž odohrávajú veľké i malé dejiny slovenskej spoločnosti od začiatku štyridsiatych rokov až do konca 20. storočia. Autor o nich píše jednak na základe štúdia historických prameňov, čiastočne aj odbornej literatúry, jednak a hlavne na základe použitia metódy tzv. orálnej – teda prerozprávanej – histórie od členov svojej rodiny, od Špitzera, Macha a ďalších postáv vyskytujúcich sa v knihe, no aj z vlastných osobných skúseností. Do nich, akoby nevdojak, no vždy ich tam priamo či nepriamo cítiť, vstupujú dvaja hlavní protagonisti knihy. Je to jedna z charakteristických, možno niekde až paradoxných čŕt celej publikácie.

Iste nepoviem žiadny objav, že Špitzer a Mach boli z politických a ideologických pozícií na úplne opačnej strane názorovej barikády, no z podnetu Špitzera nadviazali už koncom roku 1968, pol roka po prepustení Macha z väzenia, osobný kontakt, pokiaľ ho neprerušila Štátna bezpečnosť, ktorá oboch mužov – každého z inej príčiny – sledovala a znepríjemňovala im ich súkromný život. Špitzer hľadal v týchto rozhovoroch z osobných, no aj zo všeobecnejších  dôvodov odpoveď na otázky o príčinách a pozadí špecifickej slovenskej podoby holokaustu. Mach ako minister vnútra a hlavný veliteľ HG zohral v tomto procese dôležitú, mimoriadne negatívnu úlohu tak v jeho priamej organizácii, ako aj v jeho až prekvapujúco cynickom, vášnivom verbálnom zdôvodňovaní. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo Špitzer v roku 1969 Baláža, vtedajšieho študenta na katedre žurnalistiky, kde Špitzer vtedy externe prednášal, nasmeroval na písanie diplomovky o novinárskej práci Macha pred rokom 1938. Tak sa aj diplomant osobne s Machom zoznámil. Ani on, ani Špitzer však  nepristupovali k bývalému ministrovi vnútra slovenského štátu a k hlavnému veliteľovi HG z obvyklej prokurátorskej alebo sudcovskej pozície. Snažili sa poznať, hlbšie nazrieť do jeho myslenia a nepochopiteľného konania, ktoré v praxi vyústilo, okrem iného, do evidentného zločinu. O to väčší a v konečnom dôsledku tragický paradox je, že u Macha, ako vlastne aj u väčšiny iných lídrov vojnového štátu, sa všetky ich skutky najprv odôvodňovali, neskôr už iba ospravedlňovali horúcou láskou k národu, k štátu a navyše sa v nich pokrytecky argumentovalo náboženstvom. Uvedená šablóna, ktorá v iných súvislostiach a podmienkach neobišla ani Špitzera, sa v našich moderných dejinách viackrát opakovala a dodnes opakuje, v rôznych modifikáciách. Pravdaže, niektoré termíny (napríklad náboženstvo, národ) boli istý čas nepoužiteľné, a preto boli nahradené novými pojmami: socializmus, komunizmus, pracujúci ľud, vlasť, atď.

Každý tvorca odborného či umeleckého diela, nech je to už spisovateľ, historik, novinár alebo inak profesionálne orientovaný autor, ktorý sa podujme písať o nejakej konkrétnej postave, zafixovanej v dejinách a vo vedomí širšej verejnosti v negatívnej či pozitívnej podobe, je ňou chtiac-nechtiac ovplyvnený, aj keď s názormi svojho hrdinu nesúhlasí. Je to ťažko riešiteľná dilema. Stál pred ňou aj Baláž, ktorý čitateľovi prezentuje svoje poznatky a skúsenosti z rozhovorov s dvoma už na prvý pohľad rozdielnymi, no neprehliadnuteľnými osobnosťami našich moderných dejín, zastávajúcimi v nich diametrálne odlišné pozície a vyznávajúcimi rozdielne hodnoty. Možno vyznieva trochu prekvapujúco a vari nie celkom presvedčivo tvrdenie, že obe postavy mali aj niektoré spoločné znaky – boli neochvejne, niekedy až fanaticky presvedčené o svojej pravde: Mach začiatkom 40. rokov o nacionálnom socializme a spojenectve s hitlerovským Nemeckom, Špitzer o desať rokov neskôr, teda začiatkom 50. rokov o  svetlej budúcnosti komunizmu pod záštitou stalinského Sovietskeho zväzu. Obaja z týchto svojich ilúzií skôr či neskôr vytriezveli (Mach na svojom procese a potom v 23-ročnej väzbe), Špitzer predsa len v priaznivejších podmienkach. Obaja pociťovali potrebu hovoriť o svojom živote a politických postojoch. A. Baláž sa stal čiastočne pre nich akýmsi mediátorom, povestnou „bútľavou vŕbou“. To bol asi aj jeden z podnetov pre vznik tejto zaujímavej knihy. Autor v nej reprodukuje, komentuje a hodnotí v širších súvislostiach nielen rozhovory s Machom a Špitzerom, ale prináša aj zaujímavé údaje o svojich spisovateľských peripetiách v čase normalizácie. Oblúkom sa vracia k dejinám nováckeho tábora troch totalít, kde prináša nové zaujímavé údaje o tamojších pomeroch, keď v ňom boli internovaní slovenskí Nemci a potom triedni nepriatelia či bratislavské prostitútky, čo sa stalo známe verejnosti hlavne vďaka filmu natočenému podľa Balážovho románu Tábor padlých žien.

Napokon ešte niekoľko poznámok z historiografickej oblasti. Kniha je pre čitateľa zaujímavá a príťažlivá po obsahovej i formálnej stránke. Pre dejepisca je navyše aj zaujímavým originálnym prameňom, lebo sú v nej publikované (a nielen v prílohe Dokumenty) aj zaujímavé materiály, alebo aspoň úryvky z nich,  ktoré sú využiteľné pri odbornej výskumnej práci dejepisca. V jej texte sú niektoré drobné nepresnosti terminologického alebo faktografického charakteru. Dobre si však uvedomujem, že umelecké spracovanie historických udalostí nemá ambíciu nahrádzať učebnice dejepisu či odborné práce. Má byť skôr ich doplnením, možno beletristickým rozvinutím, najmä z aspektu tzv. malých dejín. Z úzkeho, možno niekedy až trochu malicherného profesionálneho hľadiska mám kritickú pripomienku k faktu, že autor nerobí vždy vnútornú kritiku používaného prameňa a niekedy podlieha jeho vplyvu, čo občas vyúsťuje do zjednodušení. Hoci sa to nedá zovšeobecniť, týka sa to hlavne názorov z pera exulantských historikov. Klérofašisti. Prekvapuje, že v publikácii práve takéhoto charakteru absentuje menný register, ktorý by čitateľa v nej lepšie zorientoval. Napriek drobným pripomienkam si myslím, že Balážova kniha prináša pre čitateľa veľa podnetov na premýšľanie i na polemickú diskusiu. Čo viac si môže autor želať?
Ivan Kamenec
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky