Hochel_Taneski - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Zvonko Taneski: Dobrý lovec
Básnik loví v pralesoch a vodách života, skutočnosti a jazyka
 
Na úvod spomeniem zaujímavosť o autorovi, o ktorého knižke mi prislúcha hovoriť: Zvonko Taneski vydal svoju prvú básnickú zbierku v Macedónsku, keď mal pätnásť rokov. V tomto zmysle predstihol napr. Rimbauda, ktorý debutoval Verlaineovou zásluhou, keď mal devätnásť rokov, ale aj nášho Daniela Heviera, ktorý sa uviedol prvotinou tiež ako devätnásťročný.
Útla básnická zbierka Zvonka Taneského Dobrý lovec vyšla ako knižná príloha časopisu Vertigo, ktorý sa špecializuje na poéziu, konkrétne 3. čísla v roku 2016. Edícia nesie názov Veršeonline, Zošity súčasnej poézie a rediguje ju Ján Gavura.
 
Kniha Dobrý lovec obsahuje 25 básní, ktoré sú  úzkym výberom z autorovej doterajšej tvorby. Z jeho rodného jazyka – macedónčiny – verše preložila Alica Kulihová, ktorá je pôvodným školením chorvatistka, resp. filológiu vyštudovala ešte v časoch, keď sa dva južnoslovanské jazyka hádzali do jedného vreca pod spoločný študijný odbor nazvaný srbo-chorvatistika.  
Ak by som mal tematický záber týchto 25 básní charakterizovať jedným súvetím, povedal by som, že odzrkadľujú životné pocity človeka dnešnej komplikovanej postmodernej doby (spoločnosti), ktorá sa vyznačuje neuveriteľnou technologickou vyspelosťou, ale aj rozporuplnosťou, chaosom a takými požiadavkami kladenými na jednotlivca, ktoré hraničia s absurdnosťou. (Použil som označenie postmoderná doba, ale mohli by sme už použiť aj najnovší termín – postfaktuálna doba, resp. postfaktuálna éra či spoločnosť.) V poézii Zvonka Taneského pritom – podľa mňa – rezonujú najlepšie výdobytky či tradície európskej a svetovej poézie 2. polovice XX. storočia, samozrejme, bez toho, že by sme čo len v náznaku mohli hovoriť o epigónstve. (O súvislostiach s tradíciou macedónskej poézii si uvažovať netrúfam, nemám na to nijakú kompetenciu.). Jednotlivé autorove básne teda charakterizuje polytematickosť, polysémantickosť čiže viacvýznamovosť, uvoľnená obraznosť vrátane surrealistického videnia či stvárňovania, navrstvovanie a prevrstvovanie motívov, ale v jeho lyrike cítime aj ironicko-buričské gesto beatnickej poézie. Sú to zároveň texty provokujúce, ktoré nie je jednoduché interpretačne uchopiť.

Naznačil som pocity človeka súčasnej éry. Pre postmodernú spoločnosť je charakteristické zneistenie v základných životných hodnotách, pre jej jednotlivca je zasa príznačný pocit straty identity v dôsledku rôznych manipulácií, útokov inštitúcií na jeho osobu a informačného pretlaku, resp. zaplaveniu priestoru aj nepravdivými informáciami, ktoré sa v internetovom svete odborne nazývajú fejky či hoaxy. Človek stráca aj schopnosť adaptácie a musí čeliť novým formám ohrozenia svojej slobody. Myslím si, že toto všetko poézia Zvonka Taneského zrkadlí. Je reakciou na protirečenia, paradoxy, rozporuplnosť času a spoločnosti, v ktorej tu v Európe žijeme.

Už v prvej básni jeho zbierky, príznačne nazvanej Klietka, si môžeme prečítať aj tieto verše: „Čas sa zamuruje do stien / slepá hviezda / aj mňa vedie / k tvojmu srdcu / v klietke“.
Už táto báseň čitateľovi naznačí, že má do činenia s autorom hľadajúcim svoj a svojský výraz, rozvíjajúcim vlastnú predstavivosť, disponujúcim schopnosťou vytvárať nevšednú metaforu. Domnievam sa, že Taneski je básnik, ktorý pred ľahko odhaliteľnými posolstvami dáva prednosť lyrickej šifre, dôveruje estetike rozvinutej obraznosti a možnostiam a čaru jazyka. Čo sa týka jeho jazyka, môžeme v ňom nájsť aj súčasné pojmy či termíny, ktoré patria do kontextu vzťahov podivuhodnej éry, v ktorej je virtuálna realita neraz dôležitejšia než realita skutočná.

V poézii Zvonka Taneského, resp. aj v jeho jednotlivých básňach (samozrejme, nie v každej) sa stretá individuálne a sociálne, súkromné až intímne so spoločenským rozmerom bytia, individuálna skúsenosť so skúsenosťou kolektívnou. Demonštrovať sa to dá napríklad na básni Chcem (s. 18):

Chcem ti napísať báseň –
vyzliecť ťa zo všetkých matafor, metonymií a epitet,
aby si bola holou pravdou,
oficiálna, schválená kompetentnými
ako jasný dôkaz v sebaobrane

Chcem ti napísať odkaz,
písať ťa, ako si líhaš vedľa mňa
          s tichým pohľadom,
no nevšímaš si okolie,
neskúmaš, či ťa nesleduje ktosi
       neskrotný a nevhodný

Chcem ti napísať mail,
aby som sa ponoril do tvojej virtuálnej nehy,
aby mi v samote pred zapnutým monitorom
nezhoreli oči od tmy skôr –
než ťa po dlhšom čase uvidím naozaj

Chcem ti napísať list,
aby som ťa odmenil láskou –
ponechaj si ju ako rezervu, ako prebytok,
ak sa pozabudneš usmiať
                  pri pozdrave

Chcem písať, no už som si to rozmysel.
Nepíšem, iba ďalej chcem a chcem.

Spomenul som viacvýznamovosť a prevrstvovanie, prelínanie či preskupovanie motívov. Tento jav, prirodzene, je najčastejší v dlhších básňach – pravda, nie mimoriadne dlhých, ide o texty, ktoré sa zmestia na jednu knižnú stranu, resp. ju presahujú. Vyznačujú sa dlhým veršom a rozvetvenou metaforou. Ilustrujem to na dvoch úryvkoch z naozaj skvelého textu, ktorý má názov Báseň obvineného básnika (s. 14):

Cítim sa istejšie medzi ľuďmi,
čo skáču do vzduchu za bieleho dňa,
aby si uchmatli trocha svetla zhora.
Som odolnejší voči prírodným javom –
napríklad voči hmle nad mojou prikrývkou,
ktorá mi nedovolí dívať sa na cudziu ženu,
keď sa nahá prechádza po izbe.
Som silnejší ako vietor, čo prúdi medzi našimi nepokojnými pohľadmi,
aby sa nám nepriblížili zreničky.
(...)
Viem presvedčivejšie dokazovať, že cudzinci
nevedia stáť v rade, kým čakajú na povolenie pobytu.
Som nervóznejší ako oni, keď vidím, že sa cítia previnilo,
lebo im chýba prefíkanosť.
Som štedrejší, keď im prenechám päť gramov „mozgu pre súrne prípady“,
aby ho mali poruke ako slovo, čo má ústa.

Ako ukazujú aj dané úryvky, silnou zbraňou Zvoka Taneského je irónia, ktorá je namierená viacerými smermi. Predmetom ironizujúceho stvárnenia je doba a spoločnosť, v ktorej žijeme, politika, ale aj rola básnika, tvorcu v dnešnej spoločnosti či priamo lyrický subjekt – čím sa autor dostáva do pozície sebairónie. Predmetom irónie sa dokonca stáva aj pojem vlasti či domoviny, čo je pozoruhodné aj preto, lebo v poézii južných Slovanov sme zvyknutí skôr na patetické vyjadrenie vzťahu k vlasti, vlastenectvu sa tu pripisuje veľká hodnota. U Taneského je to inak, čo potvrdzuje báseň Naša domovina (s. 24):

V mediálnom tichu okolo
sú slová donútené hučať v kvete v kvetináči
naše telá z reklamných pútačov netrápi nič tak
ako prázdne objatia

naša domovina je tam kde sa dejiny vydali zlým smerom
kde sa srdce zmenilo na orgán zraku: jaskyňa
ktorá prijíma všetky oznamy aby vydržali dlho
lebo plat je primalý na všetky želania

Vo výbere je aj niekoľko básní, ktoré tematizujú literatúru, tvorbu, poéziu, básnikov. Okrem už uvedeného textu Báseň obvineného básnika sú to básne Dobrý lovec, Rekviem o spisovateľskej obci, Básnický večer, no motívy písania a používania jazyka sa vyskytujú i v ďalších. Zväčša opäť ide o ironické modelovanie lyrickej výpovede, ako je to aj v prípade Básnického večera ( s. 27):

Naladení básnici z viacerých strán
recitujú o bývalých láskach, rodnom kraji,
letných zátišiach a veľkých národných činoch
malé dieťa v publiku sa stráca, vystiera ruky
do matkinho objatia
a štebotavým hlasom ju prosí
aby nenápadne vyšli z auly
pred začiatkom veľkej streľby

Irónia (s ktorou ruka v ruke kráča skepsa) ako konštitutívny princíp či základný stavebný prvok výpovede a tematizovanie tvorby textu sa často uvádzajú medzi znakmi charakterizujúcimi postmodernu. Áno, poézia Zvonka Taneského nesporne obsahuje postmoderné postupy. Aby som však bol spravodlivý a neuzavrel som autora len do jednej polohy, ešte uvediem, že vie vytvoriť aj veľmi sugestívne impresívne verše, ktoré sú pekné a účinné vo svojej významovej priezračnosti. Taká je napr. báseň, ktorá to má obsiahnuté v názve – Impresia (s. 29):

Keď mesto ticho mlčí
prichádza podvečer
melanchólia za rohom
kradne zabudnuté bicykle
Blázni spievajú
a šoférujúci muži už
zabúdajú na mená
svojich žien

Knižka – zošitok Dobrý lovec je rozsahom neveľká, útla, no ponúka lyriku významovo nasýtenú, básne originálneho videnia, esteticky silného účinku. Zvonko Taneski je dobrý lovec v pralesoch a vodách života, skutočnosti a jazyka, v ktorých treba loviť s talentom, aby vznikla kvalitná poézia.
Igor Hochel

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky