Hnidek1 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Pustovnícka cela v Lafairi
Leopold Hnidek

Zo spisov mnícha Hertnita von Pians (2. polovica11. storočia), ktorý patril k rádu benediktínov. Tieto spisy boli nájdené v roku 1963 pri sanačných prácach pôvodnej pustovníckej cely v Lafairi.

To, čo som spočiatku pociťoval zo strany môjho pátra ako trest, sa zmenilo na vďačnosť. Ďaleko od raichenauských kláštorov a záhrad som mal ísť strážiť lafairskú celu a vraj či ju poznám. Akoby som ju nepoznal, veď som sa narodil na druhej strane Samnaunu, poznám tam cesty a chodníky až po hrdé múry grófskeho hradu. A poznám aj pustovnícku celu v Lafairi, no tá je obsadená drahým bratom Vespasianom.
Už nie, hovorí môj nadriadený, po štyridsiatich rokoch v službe rádu, si Pán – nech je jeho meno pochválené -- povolal brata Vespasiana. Keďže som toho zbožného brata poznal, bol som účastný aj na modlitbe za neho.

A tak sa hľadal, pokračoval predstavený, v ráde ten brat, ktorý by sa staral o jeho celu, ubytovával pocestných, staral sa o duše pastierov. Predovšetkým by to mal byť niekto, kto sa nezľakne ťažkostí v horách, kto vydrží dlhé zimy od sv. Frumencia často až do Veľkej noci. Tu padla voľba na mňa, čo nie je žiaden div, veď je predsa známe, že pochádzam z toho kúta krajiny a teraz je to na mne, aby som povedal, či tú úlohu zvládnem.

Ach, malý mních, ako máš odpovedať želaniu svojho opáta? Ničím iným ako radostným áno, aj keď mi vôbec nie je ľahko na srdci. A tak som zobral palicu na cestu a vrece a vybral som sa k domovu môjho detstva, navštívil som, ako sa patrí, rodičovský dom a nakoniec som zakotvil v pustovníckej cele.  

Moja prvá cesta viedla k hrobu verného rádového brata, ktorý tu vydržal tak dlho predo mnou, pomodlil som sa za jeho dušu a svoju silu. Boli sem pridelení dvaja parobci, ktorí teraz okúňavo stáli predo mnou, klobúky v rukách. Čoskoro som im dokázal, že dobre poznám zvyky hôr a oni mi išli s radosťou poruke.

Na sv. Frumencia, ako káže zvyk, sa končí cestovanie a putovanie cez údolie, končí sa prichádzanie a odchádzanie v cele, končí sa aj práca a parobci odchádzajú. Pretože potom už začína panovať zima. Pre mňa, ako priznávam v svojom spise, nastáva pokojný čas, pretože pracujem len na udržaní pustovníckej cely.  A to nie je veľa. Takže mám čas na čítanie a štúdium a začínam písať, čo sa mi hmíri v hlave.  

No ničí ma pochybnosť, či som ten správny muž pre túto celu.  Mal by to byť brat, ktorý je pevnejší vo viere. Pretože ja poznám vrchy a hory príliš presne. Viem, že moc  Písma svätého sa tu rozšíri len  horko ťažko, lebo tu sme v ríši starých pohanských bohov.

A nech mi nik nehovorí, že ich niet. Cítim ich celkom presne, počujem ich hlasy, ich dych, vidím ich pôsobenie. Aj keď to teraz vyzerá ako rúhanie, je to pravda. Teraz v mesiaci marci začnú, znova bojujú, tie tri bohyne. Kráčajú údoliami a kam ich krok zasiahne, kam padne ich zrak, kam nasmerujú svoj dych, tam sa všetko pohne, sneh sa roztápa, rinú sa šťavy, tam sa ťahá ponad zem teplo ich ženských tiel, oni prepožičajú každému živému tvorovi silu vzchopiť sa a rozbiť pancier z ľadu a snehu.    

Je to moc tých troch  žien, od ktorej zružovejú kobyly, ktorá vo vášnivom hľadaní pohlcuje  paholkov a dievky, moc a sila, ktorá sedí teraz aj vo mne a divoko túži, chce ma a chce sa nasýtiť. Je to moc Sálskych, ktorá nechá rašiť puky, ktorá dvíha trávy a byliny. Je to noha Sálskych, ktorá roztápa snehy a ľady a dáva silu zeleni. No nie sú to jemné ženy, nie, sú to staré bohyne, pohansky divoké, vzbudzujúce starch, ktoré sa vôbec o človeka nestarajú.

Tieto Sálske ženy už boli v týchto horách, ešte prv než sa tu objavil prvý franský kráľ, ba prv než sem prišli rímske légie. Pred Rimanmi tu vládol keltský ľud, ale aj ten prevzal znalosti o Sálskych bohoch od ľudu, ktorý ako prvý obýval Alpy. Nič viac o týchto ľuďoch nevieme, poznáme len ich kresby na skalných stenách, obetné misky vyhĺbené do kameňa. Možno vedia o nich diví veštci tam na druhej strane v Engadine. Pretože títo veštci  Sálske ženy privolávajú ešte aj dnes.  Za zimného slnovratu navláčia obrovské kopy a v noci ich zapaľujú. Dolu zasneženýmio stráňami spúšťajú horiace kolesá, oblečení do kožušín a hábov satana poľujú na démonov ľadu. Trúbia na rohoch, volajú na pomoc proti zime Sálske ženy.

V pradávnych časoch, tak dávno, že to azda môže zmerať len Písmo sväté, ako dávno to bolo, bojovali bohovia o vládu nad zemou. A zdalo sa, že jeden z nich, ten najmocnejší zo všetkých, si z toho boja odnesie víťazstvo. Z najdialnejšieho kúta pekla doniesol strašnú zimu, sneh a ľad a pokryl nimi zem. Ľadom zmrazil každý prameň a všetky riečne prúdy na zemi, zasypal zem horami  snehu. Nakoniec vylial na vrcholce kopcov blankitný ľad, pustil na to severák, takže to rástlo, posúvalo sa a tlačilo dolu stráňami do údolí, rozdrvilo všetko, čo stálo v ceste a zadusilo všetko živé. Ľad rástol a rástol, žral všetky vody, dokonca aj moria. More cúvlo a ľad mohutnel a mohutnel, nakoniec pokryl celú zem.

Zem pochoval blankytný, smrtonosný, ako dom vysoký ľad a zem sa nevedela brániť. Moc boha ľadu ju znehybnela. Tu porodila zem v najväčšej tiesni tri bohyne, tie Sálske. Čo by v tomto boji zavážili a zmohli muži? Len viac smrtí a ničenia. Takže to museli byť ženy, lebo len ženám je vlastná moc života, len oni môžu darovať nový život. Je to sila ženy, čo stojí medzi smrťou a ostatným a sila ženy je nezdolateľná.

Touto silou teda išli na boha ľadu, zlostne napadli jeho studené stráne, roztrieskali ľadovce, zakrojili sa do hlbokého snehu a revúci ho spustili do údolí, nafúkali svoju vášeň celou žiarou do vrchov, roztopili sneh a ľad, rozbili pokrývky na prameňoch a riekach, roztrúsili do skalných štrbín trávy a zeleň a do hôr priniesli znova život.

Tak cez veky a tisícročia porazili boha ľadu, krok za krokom mu zobrali ríšu, ktorej pozostatky horko ťažko opatruje na najvyšších vrcholcoch. Ale  Sálske ženy nepoznajú zmilovanie, pretože horšia ako mužská zlosť je ženská nenávisť, ktorá nemá konca. A tak tento boj bude ešte dlho trvať, až pokým nezmiznú aj tie posledné zvyšky ľadu.   

Jar a prebúdzanie je pôsobenie Sálinskych  žien. A náš kostol Panny Márie – nech mi Pán odpustí – by sa nemal cítiť celkom isto v diele kresťanského obrátenia. Čo na tom, že sa tri ženy, ktoré sa stali sväticami martýriom a zbožnými činmi prezentujú ľuďom ako patrónky jari. Oni ich aj tak budú vidieť ako Sálske ženy.  A budú v tom vidieť aj tak len ľahko prehliadnuteľný pokus odlákať pozornosť od pohanských božstiev, predstavovať ich ako časť pôsobenia nášho pána.Ľudia tu v horách vidia tie tri obrazy svätých žien na paliciach a uctievajú ich. No v skutočnosti uctievajú tri Sálske ženy. Len sa obzrite po kostoloch grófstva  Tirolsko – všade uvidíte tri sväté ženy – no nikdy nie v kostoloch mimo hôr.

Sila ženy, sila Sálskych  je nepretržitá. Každý rok, keď prvý vlažný vietor zmetie stráne, keď sa pohnú šťavy a keď slabne únava, cítime Sálske ženy. Môže sa stať, o tisíc rokov, keď sa v kostoloch z „kancľov“ bude hovoriť len o činoch kresťanských svätcov, zanikne posolstvo Sálskych? Pretože v hlavách ľudí má miesto len to, čo sa im povie. A aj v to veria. Toto je predsa remeslo všetkých, čo chcú vládnuť: povedz ľuďom len to, čo majú vedieť. Všetko ostatné nemusia poznať. A čo ľudia nevedia, to pre nich neexistuje.

V tom práve, ako si myslím, je to nebezpečenstvo. Ak ľudia už nebudú vedieť o Sálskych ženách, tak vo vedomí ľudí už nikdy viac nebudú. A ak nebudú vo vedomí, azda už vôbec nebudú.

Či potom znova nezvíťazí Boh ľadu? Boh chladu ľudských sŕdc?

K akému svetu sa blížime?

Preklad z nemčiny Mária Bátorová
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky