Haugova_Bruck - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Miroslav Brück: Chýbajúce strany
(vyd. Skalná ruža, 2017)

„Praskliny po krutostiach sú zacelené“, píše Miroslav Brück v úvodnej básni Večer (tiež symptomatické určenie času), a za seba prezrádza, že podstata myšlienky vzniká v chôdzi, ale spätné videnie, ktoré zachraňuje „bielu kuchynskú stoličku... / rastlinný motív maľovky…“ je nevystopovateľné.
 
Možno sú praskliny po krutostiach len potiahnuté ako jazvy tenulinkou novou kožou, pod ktorou naďalej pulzujú... Mohol by to byť spolu s chôdzou a spomienkou v pamäti východiskový bod písania...
 
Alebo je to úľak, ustupovanie (do seba) cúvnutie... alebo nádherná báseň Polia, kde ešte stále pribúdajú obrazy prírody s bezbolestnou prevahou ako vydrobené kamene: „tvrdá napružená raž...“ – verše, kde sú prítomné všetky znaky skvelej poézie.
 
Napísať niečo krásne je v súčasnej literatúre  už dopredu odsúdené na neľútostnú kritiku, akoby už neexistovalo dobro, krása, ušľachtilosť, porozumenie ako protiklad zla, škaredosti, nízkosti... Písanie v smere vesmírnej rovnováhy: akési pribúdanie s bezbolestnou prevahou. Akýsi životný jas, vnímanie okraja tela sveta: jeho drobné rastliny, horské záhyby, pohyb jašterice: presne vyjadrené veršom: „jas ako po narodení“.
 
Áno, tento pocit jasu bez príčiny s naším narastajúcim vekom ustupuje, ale možno je ho možné vyvolať... aj básňou, a tak sa odvrátiť od slepej pominuteľnosti.
 
Svetlo

Pred zanikajúcimi sviatkami stmievanie
nevykúrená čakáreň bez spojenia
prechádzky okolo morového stĺpa
vyblednutý hárok papiera
(chôdza presahuje význam
povedaného)
 
Pred sviatkami
skrátená forma priznania
náhle zastavenie
odlupujúce sa steny letného bytu
úzke pivničné svetlo
štrková cesta
(nádej ktorou sa nedá argumentovať)
 
Zátišie za oknom
 
Prízemný februárový opar
viac vyjasňuje než zahaľuje
rannú rozpukanú biedu
s cinkajúcimi fľašami na chodníkoch

Rozpínajúci ľad prekresľuje
územné mapy chotárov
(čierne záhrady sú v nedohľadne)
unavená holubica odmieta
ideologickú interpretáciu
svojho letu

Z cudzieho domu je vždy vidieť viac
ako zo svojho pavučinového okna
za ktorým sadá na smútočné oznámenie
prach a sivé vlasy
Rozpor medzi privlastneným
a darovaným sa zväčšuje

Ako  autor cíti rozpor medzi privlastneným a darovaným, v prospech čoho?

Rada by som upriamila pozornosť na celkom krátke básne Miroslava Brücka, povedzme December, kde v štvorverší (v dokonalej forme, tak ako v hudbe kvartetá) napíše naraz, zároveň o ilúzii nedotknuteľnosti, detských prstoch na skle, snežných sadoch, cestách bez významu, o havranovi vetriacom štedrosť: tak presne prepojená reťaz slov, že akékoľvek  interpretovanie je zbytočné: kryštál je kryštál alebo ruža ja ruža je ruža...
 
Pološero je zvláštny názov, lebo už šero je polovica tmy a svetla, čiže akési obdobie dňa medzi (pravdepodobne skoré jesenné stmievanie), ktoré sa evokuje veršom: „.. prísť domov ešte za svetla … ach, aká detská spomienka...“
O láske a vzťahoch píše Miroslav Brück menej a veľmi uzavreto : „tvoje oči sklopené v pološere chodby , verš v ktorom sa zopakuje nadpis, čiže je dôležitý a týka sa blízkej osoby, ktorá je v tom medzipriestore transcendencie, medzi skutočným a prechodom do iných priestorov, kde sa často odohrávajú naše dôležité vzťahy.

Monitor

Október nesklame nikdy
vyzretá hruška balansuje
na naklonenom cintorínskom múre
zachvieť sa zažltnúť opadnúť
držať sa svojho strateného dáždnika

Za oknom kukuričný dym
slziace oko poštárky
pod prstami rozžiarená obrazovka
prskanie včelieho vosku
nočný kamenný Ochrid
páv na schodoch kláštora sv. Nauma

Monitor zhasne
domovy splývajú

Váhy

Lístie neopúšťa
posledný rozkývaný strom
ale za rozpadnutou oponou
osamelý dirigent už sčítava
chýbajúce strany notového zošita

Na svahoch pustý pruh
zaostávajúci zvon sa míňa
s poludním
pred dvere cudzieho bytu
položíš orech a stratíš sa za rohom
pootvoreného hostinca

V októbri od teba nikto nečaká
vysvetlenie
 
Dôvody

Na pomalé prechádzky už nie je čas
rieka sa vzďaľuje až raz zanikne
odchádzajúca voda klope
na nočné zatiahnuté okná
ale zmysel pre metaforu sa vytratil
(pritom všetky zapamätateľné miesta
zostali vyhranené a oddelené
živým zeleným pásom)

Na pomalú chôdzu chýbajú dôvody
(zalesnené územia s rybníkmi
stmavli ako olejové škvrny)

Orosený oblok na medziposchodí
môže byť výhovorka alebo lož
 
Mohol by si povedať ako sa v básni Monitor dostali do jedného textu : hruška, poštárka, kamenný Ochrid, páv na schodoch kláštora sv. Nauma? Dovolíš trochu nazrieť do tvojej poetickej dielne : ako sa teda píše báseň?

Takmer neviditeľný pohyb : odstavený vagón , popínavé rastliny , hraničné topole: Miroslav Brück stavia svoje básne povedzme, že aj z bežných, ostatným viditeľných vecí, ale potom tým takmer neviditeľným pohybom (ako posunok s kvetom) ich prisunie k sebe do jednej básne a zaujme a očarí nás, čo je tiež zmyslom dobrého písania. Miroslav Brück patrí v línii slovenskej poézie k tým básnikom, ktorí pokračujú v stopách Kraska, Strážaya, Mihalkoviča a čiastočne Válka...

Na záver to bude taký kruhový labyrint, že sa vyjadrím autorovými veršami, ktoré pre mňa charakterizujú jeho tvorbu: „Cestovať a nenechať sa pomýliť / rozhýbanou krajinou / (reflexné sklo vozňa /z abraňuje ostrejšej konfrontácii)...“ ale myslím, že to je v poriadku, lebo život sa neskladá , aspoň v to pevne verím len z konfrontácií , ale aj z bezdotykového chvenia, rozptýleného pokoja, zo vzdorovania voči nehybnosti... Dôležitá je cesta odkiaľ? Kam?  Ale rovnako dôležité je aj to, kde sa práve nachádzame. Možno práve striehneme na rozjasané krídla severských prorokov:  prežívame navrátený okamih, alebo sa už blížime k nepriepustnej hraničnej tme: alebo máme viac životov ako tento jediný ? Hoci Rilke sa vyjadril, že raz, len jediný raz a neodvolateľne sme tu... Možno niekedy „postačí jediný lúč svetla  /presahujúci duchovný rozmer stavby...“ píše Miroslav Brück a ja stotožňujem báseň s takouto stavbou.
 
Mila Haugová
 
 
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky