Dobias_Klietka - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

2020
Rudolf Dobiáš: Ako sa spieva v klietke
Bratislava, vydavateľstvo Hlbiny 2020

Názov tejto spomienkovej knihy, originálny a výstižný, vznikol spoluprácou autora textov a autora fotografie – Rudolfa a Mira Dobiáša. Stalo sa to v Prahe na Národní tříde 17. novembra 2017. Politického väzňa a spisovateľa Rudolfa Dobiáša pozvali do Národného divadla na odovzdávanie cien Post Belum, na ceste do Prahy ho sprevádzal syn Miro. Keď prechádzali po ulici pred divadlom okolo červenej klietky, v ktorej bola fotografia režiséra Miloša Formana aj s jeho známym výrokom: Komunismus je ostudou lidstva, Miro otcovi navrhol, že ho v klietke odfotí. „ Tak vošiel do klietky, nesmelo sa rozhliadal okolo, ruky mal vo vreckách kabáta. Hovorím mu, však chyť tie mreže a zatras s nimi, akože sa chceš dostať von. Tak ich chytil, síce nezatriasol, ani nekričal: Súdruhovia – za čo?! Ale fotka vyšla dobre“, priblížil Dobiáš syn vznik tejto unikátnej snímky.
K dobrej fotke aj dobrý text: hutný, informačne bohatý, tematicky včlenený do ôsmich spomienkových okruhov, s autorským prológom a záverečnou poznámkou editora knihy Milana Resutíka. Svoj príbeh i príbehy spoluväzňov začína Dobiáš politickou amnestiou v máji 1960, na základe ktorej sa „ z táborových a väzenských ampliónov vysypala na väzňov v Leopoldove, Ilave, Valdiciach, Mírove a v osemnástich pracovných táboroch na Slavkovsku, Jáchymovsku a Príbramsku i v ústavoch pre ženy v Pardubiciach a Želiezovciach oficiálna správa o amnestii a súčasne aj menoslovy amnestovaných. Zažívali sme sviatočnú chvíľu“. No po návrate z väzenia komunisti pokračovali v „hanebnej triednej pomste“, politickí väzni sa stali občanmi tretej kategórie, ich deti sa nedostali do škôl, nemohli si nájsť dôstojné zamestnanie. V kapitole Kamaráti moji približuje Dobiáš osudy spoluväzňov J. Maternu a V. Vaňouska, vysokoškolákov, ktorí aj v táborových klietkach písali básne a inšpirovali i jeho k „minizbieročke básní“, nazvanú Akvárium. Nezachovala sa, ale stala sa podnetom k jeho významného editorskému činu – antológii Básnici za mrežami. Medzi priateľov z tábora patril aj Lumír Salivar, brat Zdenky Salivarovej, manželky J. Škvoreckého, s ktorým Dobiáš udržiaval priateľský a po auguste 1968 aj riskantný kontakt až do jeho štátnou bezpečnosťou vynúteného kontaktu do USA v roku 1969.    
V ďalších kapitolách knihy sa Dobiáš postupne odpútava od svojho osudu po návrate z väzenia a prináša galériu portrétov ľudí s podobnými osudmi, ktorí natrvalo vstúpili do jeho života i pamäti a zaslúžia si zanechať stopu i v širšej národnej pamäti: Ivana Masára, Štefana Kolnika, Luboša Blažeka, Ladislava Zlatoidského. Vracia sa aj k osudu jáchymovského spoluväzňa Antona Srholca v textoch Doktorand Trnavskej univerzity a Za Antonom Srholcom. O trvalom pute vytvoreným v uránovej bani a vzájomnej úcte a rešpekte medzi R. Dobiášom a A. Srholcom som sa mal sám mnohokrát presvedčiť: či pri odovzdávaní Ceny Ústavu pamäti národa alebo pri prezentácii knihy našich spoločných rozhovorov s Rudolfom Dobiášom Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci.

Práve motív, jeden z ústredných motívov celoživotnej tvorby tohto Slovenského Solženicyna (za akého ho oprávnene označil literárny vedec Tibor Žilka vo svojom návrhu na udelenie Nobelovej ceny), ktorým je priblíženie osudov ľudí nespravodlivo stíhaným komunistickým režimom, dominuje aj v tejto novej Dobiášovej knihe. Nové a cenné sú aj jeho spomienky na stretnutia s výtvarníkmi žijúcimi v trenčianskom regióne, patria sem i nekrológy za priateľmi: lekárom L. Kvasničkom, jeho dlhoročným vydavateľom P. Smolíkom, maliarom L. Záborským, ale aj básnikom O. Čiliakom i našim nedávno zosnulým klubovým kolegom Štefanom Konkolom. „Klubový“ rozmer majú texty o Júliusovi Vanovičovi (Cesta samotára), Jánovi Beňovi (Na kúsku cesty s Jánom Beňom) a Jánovi Milčákovi (List jubilantovi Jánovi Milčákovi). Knihu dopĺňajú aktuálne Úvahy a impresie. V spomenutej edičnej poznámke Milana Resutíka jeho ďalšieho dlhoročného vydavateľa nachádzame i zmysluplnú pointu novej Dobiášovej knihy vo vete: „ Ako sa spieva v klietke? Ťažko a vôbec sa tam nedá lietať...“. Ja dodám, že Rudolf Dobiáš je v tom veľkou výnimkou- vďaka nej tu máme jeho dielo, ktorému nechýba cenný a ojedinelý literárny rozlet, ktorý predstavuje trvalý prínos do modernej slovenskej literatúry.
Anton Baláž                
Foto: krst knihy R. Dobiáša v trenčianskej knižnici (M. Dobiaš)

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky