Dobias vsetci otcovia - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

 Post Bellum pre Rudolfa Dobiáša

Združenie českých historikov a novinárov Post Bellum od roku 2001 buduje zbierku spomienok pamätníkov-bojovníkov proti komunizmu a od roku 2008 buduje v spolupráci s Českým rozhlasom a Ústavom pre štúdium totalitných režimov aj rozsiahly digitálny pamätnícky archív. V súčasnosti obsahuje už niekoľko tisíc výpovedí účastníkov protikomunistického odboja. Podľa ich vzoru vznikla aj slovenská organizácia Post Bellum, zaštítená našim Ústavom pamäti národa, ktorá sa rovnako podieľa na vyhľadávaní a dokumentovaní ich činnosti v období totalitného režimu. Pred dvoma rokmi sa pripojila aj k udeľovaniu Cien Pamäti národa „pre ľudí, ktorí vo svojom živote preukázali, že česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú len prázdne slová“. Prvým slovenských laureátom Ceny Pamäti národa sa stal Anton Srholec.
 
17. novembra 2016 v Národnom divadle Praha udelilo Post Bellum Cenu Pamäti národa štyrom bojovníkom proti komunizmu: Ludmile Váchalovej, Jitke Malíkovej, Antonovi Tomíkovi a Rudolfovi Dobiášovi. Na žiadosť početných občianskych organizácii a podporovateľov Pamäti národa v Čechách získal Cenu Pamäti národa aj Jiři Brady, ktorý prežil holokaust a po vysťahovaní do Kanady celá život aktívne pomáhal ľuďom, ktorý ušli pred komunistickým režimom.
 
Ludmila Váchalová, odsúdená na šesť rokov za pomoc ľuďom prenasledovaným komunistickým režimom, Jitka Malíková za rovnaké aktivity odsúdená na 11 rokov a Anton Tomík, odsúdený za vlastizradu na 15 rokov (neskôr na ďalšie tri roky aj za útek z „jáchmovského pekla“ ) si ocenenia v Národnom divadle prevzali osobne. Za Rudolfa Dobiáša, ktorý sa nezúčastnil tejto slávnosti zo zdravotných dôvodov, vyznamenanie prevzal jeho starší syn Miroslav. Napriek tomu bol náš klubový kolega výrazne prítomný v zaplnenom Národnom divadle svojou literárnou tvorbou. V originálnej a pôsobivej hudobnej úprave zaznela jeho známa báseň Kam odchádzate jáchymovskí chlapci a inscenovaný úryvok z novely Mladší brat: záverečná scéna príbehu, v ktorej sa rodina lúči so starším synom odsúdeným komunistickou justíciou na smrť. Novela Mladší brat vyšla v knihe Temná zeleň a opäť v roku 2014 vo výbere Dobiášových poviedok Pribehy z prítmia.   
 
Moderátor večera uviedol, že štyria tohtoroční laureáti boli zatknutí ako mladí ľudia a boli nezákonne väznení za svoje morálne postoje, odvahu na nich trvať a za pomoc obetiam komunistického režimu. Na odovzdávaní Cien Pamäti národa bol prítomný aj český premiér Bohuslav Sobotka, ktorý vo svojom príhovore uviedol: „ Som rád, že dnešná demokratická spoločnosť nezabúda na odvahu a skutky ľudí, ktorí sa nebáli vzoprieť totalitnému režimu a za slobodu, ľudskú dôstojnosť a základné hodnoty boli odhodlaní vďaka svojmu presvedčeniu a morálnym princípom zaplatiť akúkoľvek daň. Za ich odvahu a skutky, ktoré pre našu demokratickú spoločnosť vykonali, som im dnes osobne, pred odovzdaním samotného ocenenia, poďakoval.“ Pripomeňme len, že na Slovensku 17. novembra žiadny slovenský politik osobne nikomu z tých, ktorých prenasledoval komunistický režim, takto nepoďakoval.

 VŠETCI MOJI OTCOVIA
Príhovor, ktorý mal odznieť pri preberaní ceny Pamäti národa 17.11.2016 v Národnom divadle v Prahe

Keď som sa - devätnásťročný - ocitol r. 1953 v hlavnom stane vtedy všemocnej Štátnej bezpečnosti, môj otec mal štyridsaťpäť rokov a matka tridsaťdeväť. Obidvaja boli jednoduchí dedinskí ľudia. Otec bol roľník, vychodil šesť tried ľudovej školy, matka až do vydaja slúžila v rodine židovského lekára v Trenčianskych Tepliciach. Dlho -16 rokov- som bol jedináčik, brat sa narodil r. 1950, v čase môjho uväznenia bol trojročný. Viem si predstaviť zdesenie mojich rodičov, keď po mňa prišli  do nášho domu dvaja neznámi muži, aby ma zatkli. Viem sa vžiť do ich zúfalstva, keď počuli výrok súdu, ktorý mi vymeral osemnásť rokov odňatia slobody.. K tomu však pristúpilo ešte jedno súdne rozhodnutie: otca odsúdili na jeden rok nepodmienečne za zanedbanie mojej výchovy. Nemal som totiž ani šestnásť rokov, keď som sa dopustil vtedy závažnej protištátnej činnosti, a síce rozširovania protikomunistických letákov. Moje zatknutie iniciovala nie veľmi vydarená karikatúra  Stalina a Gottwalda ako sa smažia  v pekle. A keďže som skončil v krimináli s trestom, aký aj dnes dostane máloktorý vrah, súd dospel k názoru,  že otec  ma zle vychovával. A preto mu hrozilo, že pôjde na jeden rok do väzenia. Našťastie  amnestia prezidenta Zápotockého ho tejto hrozby zbavila. Nemienim sa chváliť, ale so svojím odsúdením som sa dosť rýchlo zmieril a nejakým zázrakom, istotne vďaka modlitbám, ktoré za mňa moja mama vysielala k nebu, som pomerne dobre znášal všetky trampoty, spojené s výkonom trestu. Čo som však nechápal, bolo otcovo odsúdenie. Zanedbaná výchova? Na dedine sa vedomej výchove detí nevenoval pravdepodobne nikto. Vychovával nás kostol, príroda, práca, príklad dospelých. Vzdelancov bolo veľmi málo, miestny učiteľ bol dlho najvzdelanejším a najdôležitejším človekom v obci. Nerobilo mu problém byť ľudákom,  a neskôr ani komunistom. Myslím po februári 1948.
 
       
Môj otec nebol ľudákom, ani komunistom, bol - vlastne nebol, ak sa to tak dá povedať - len obyčajným človekom, roľníkom, otcom rodiny. Z jeho strany nešlo o nejaký oportunizmus, bol to človek, ktorý jednoducho nemal čas na ničnerobenie, ani na rozmýšľanie nad politickými súvislosťami. Nemali sme rádio, neodoberali sme nijaké noviny,  len časopisy Svätá rodina a Priateľ dietok /kým vychádzali/. Napriek dva a pol hektárom poľností sme boli chudobní ako kostolné myši.  Veruže som nemal pocit, že som zanedbávané dieťa. Bol som hrdý syn svojho otca, pyšný na to, že ma poveril vykonaním nejakej  dôležitej a neľahkej úlohy. Môj otec nebol intelektuál, neviem, či v živote prečítal nejakú knihu, alebo napísal niekomu list. Bol tichý a smutný a miloval dychovú hudbu. Tá ho dokázala rozveseliť.  Matka bola inakšia, jej záujmy boli širšie a rôznorodejšie, bola aj rozhľadenejšia, hrávala ochotnícke divadlo, zanechala mi pekné výšivky, a pekné spomienky, ktorými dlho po smrti /vlastne podnes/ si na ňu spomínajú jej i moji  spolurodáci. Krátko po vojne sa však svet začal meniť, februárový prevrat zmenil celú spoločnosť, začala sa kolektivizácia, nám, deťom, zrušili skautskú organizáciu Junák, začali zatvárať kňazov, súdili biskupov, popravovali partizánov, študentov, dokonca aj svojich vlastných súdruhov. Vládol strach, udavači pracovali na plné obrátky, heslá a kampane zamestnávali mysle ľudí, triedny boj sa šíril ako oheň, či voda. Nie, nemal som pocit, že voľačo v mojej výchove bolo pochybené, alebo chýbalo. Skôr v školskej knižnici, odkiaľ zmizli viaceré knihy viacerých autorov. Chudák môj otec! Musel byť v novej spoločenskej situácii bezradný ako dieťa, stratené vo veľkomeste. Bol to tichý, mlčanlivý človek, neobyčajne trpezlivý a neskutočne pokorný.
 

Isteže mi chýbal. Chýba mi ešte aj teraz, keď som sa  dožil vyššieho veku, akého sa dožil on. Bol som chalan a ,našťastie , dostal som sa na dlhé roky do spoločnosti zrelých mužov, ktorí boli otcami iných chlapcov, ktorí z času na čas dostali povolenie navštíviť svojich oteckov na niektorom tábore, alebo v niektorej väznici. Nemôžem nespomenúť jezuitu Františka Paňáka. Bol odsúdený na šesť a pol roka za náboženstvo. S ním a s košickým farárom Vojtechom Jenčíkom  som strávil koncom roka 1954 niekoľko týždňov v jednej cele na Pankráci. Tam ma učil vyjadrovať zložité myšlienky a pojmy prosto, bez používania cudzích slov, aby ich pochopil aj jednoduchý človek, napríklad môj otec. Pri pátrovi som to nemal  jednoduché, bol to prísny učiteľ. Takisto na Pankráci sa ma pokúšal zoznámiť s nemčinou Jiří Laube z Roudnice nad Labem.  Na gymnáziu sme sa po vojne nemčinu neučili, len francúzštinu, ruštinu a latinčinu a na reálnej vetve namiesto francúzštiny angličtinu. Čo-to z nemčiny som pochopil, ale čoskoro potom ma odvelili  na jáchymovsko a  tam už nezostávalo veľa času ani síl na učenie sa. Tam som začal spriadať prvé priateľstvá, ktoré prekonali desaťročia. Anton Srholec, Miško Šulek boli medzi prvými.  Nasledoval Bohumír Jakubják, Hieronym Mokrohajský   a ďalší. Takmer otcovský vzťah ku mne na tábore Vojna mal otec vynikajúceho českého prekladateľa a básnika Jana Zábranu Eman Zábrana. Isteže to bolo spôsobené aj mojím príklonom k literatúre, k umeniu vôbec. S Janom som sa spriatelil až po  návrate z väzenia. Žiaľ, 3. septembra 1984 päťdesiattri ročný  zomrel. Dôkladnejší prehľad v literatúre, zvlášť českej  som v tábore nadobudol vďaka  ochote , trpezlivosti a znalostiam redaktora  a literárneho historika  Ladislava Jehličku a Vratislava Vaňouska, nedoštudovaného vysokoškoláka. On ma zoznámil s osudmi a dielom viacerých českých spisovateľov /Jan Zahradníček, Josef Kostohryz, Zdeněk Rotrekl, Josef Palivec, Václav Renč a i. /, i s osudmi Vladimíra Holana, Jaroslava Seiferta, Františka Halasa. Za svoj najväčší poväzenský zážitok pokladám svoju návštevu u českého básnika Vladimíra Holana na Kampe. Vďačím za to Janovi Zábranovi, ktorý mi návštevu vopred zaistil a ochote básnikovej prijať ma a rozprávať sa so mnou. Musím v tejto súvislosti spomenúť aj  kníhkupca Jindřicha Kříža z Hradca Králové. Spriatelili sme sa na tábore Vojna a zostali sme priateľmi až do jeho predčasnej smrti v decembri 1978. Veľmi ma bolelo, keď som sa s ním po amnestii r. 1960 lúčil. Jeho si totiž z mne neznámych dôvodov vo väzení ponechali o niekoľko mesiacov dlhšie. K  vážnej hudbe ma zasa priviedol nedoštudovaný sociológ Zděnek Chlup. Občas v táborovom “kulturaku” hral na klavíri. Po príchode z väzenia pracoval v Adamove, naostatok bol vodičom električky v Brne. Takisto sa nedožil Novembra 1989. Na tábore Vojna som mal šťastie počúvať prednášky Evžena Löbla a byť aj svedkom  jeho priateľstva a diskusií s prevorom kláštora v Teplé Josefom Heřmanom Tylom, ktorý mal za sebou aj nemecký koncentrák. .
 

Mojím otcom bol aj dva razy na smrť odsúdený juhoslovanský partizán, v tom čase už uranový barón Milan Šobot, ktorý ma, ako čerstvo “promovaného” päťdesiatpäť kilogramov vážiaceho rudného baníka prikrmoval masťou, chlebom, čajom a keksami, ktoré aj pre mňa za svoje vreckové kupoval v táborovej kantíne. Prvý raz Šobota odsúdili na smrť nacisti, z väzenia ho však vyslobodili partizánski druhovia. Druhý raz stál v tieni šibenice po procese s titovcami, avšak prezident Gottwald mu udelil milosť. Mojím starostlivým priateľom  bol aj nedoštudovaný sociológ Jožko Šoltés z Prešova, odsúdený na desať rokov za Katolícku akciu. Pracovali sme spolu v bani, mocovali sa s ťažkou, vodou nasiaknutou  banskou výdrevou. Jožko z tej driny ochrnul, vzali ho do nemocnice, odkiaľ ho v šesťdesiatom pustili domov na amnestiu.  Všetci títo moji otcovia žijú vo mne dodnes. Väčšina z nich je už po smrti, takisto aj môj otec odpočíva v pokoji po matkinom boku na cintoríne v Dobrej pri Trenčíne. Toho však, pokiaľ viem, dodnes nerehabilitovali. Bude musieť, tak ako my všetci, čakať na posledný súd. Nielen mne, ale aj im všetkým patrí ocenenie, ktoré namiesto mňa dnes preberajú moji synovia.  Končím citátom  z knihy Antoina de Saint – Exupéry: Zem ľudí:

 
„Ľudia kráčajú jeden popri druhom, uzavretí vo vlastnom mlčaní, alebo si vymieňajú slová, ktoré nič neznamenajú. No príde hodina nebezpečenstva. Vtedy sa človek oprie o človeka. Zistí, že patrí do tej istej obce. Otvoria sa mu oči, keď objaví iných ľudí. Díva sa na druhého so širokým úsmevom. Ponáša sa na oslobodeného väzňa, ktorý žasne nad nesmiernosťou mora.“


Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky