DaliStano1 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Reflexie zdiaľky, reflexie z domova
Plány, túžby, nádeje boli začiatkom roka 2020 veľké: chceli sme do kytice literatúry nazbierať jednotlivé kvety jeden po druhom – v podobe našich každomesačných klubových stretnutí. Všetko je inak, tak veľa zmenila i zničila víchrica koronavírusu a nebezpečného ochorenia COVID 19. Stretli sme sa len dvakrát, v januári a februári, a od marca sme doma... Všetci v tichu, vnorení do seba a túžby po osobných stretnutiach v KNS, i s čitateľmi na plánovaných čítačkách, besedách, festivaloch.
Zostávame doma. Píšeme. Čítame. Píšeme svoje, čítame iných, a prajeme si diskutovať. Nemôžeme sa stretnúť. Nepoddávame sa. Nemlčíme, hoci sme v tichu domovov, našou rečou je písmo.
Prinášame preto reflexie o knihách členov KNS tak, ako zvyknú odznieť na stretnutiach. A budeme radi, ak sa rozprúdi aj diskusia takto – nadiaľku, na webovej klubovej stránke.
Sme v tom každý sám, a predsa vzájomne. Posielajte nám teda vaše – reflexie, ale aj fragmenty z vašej novej tvorby.
Opatrujte sa a pomáhajme si – aby sme sa stretli spoločne, keď príde čas na objatie.
Ľ. S.
Keby nebolo lásky, asi by som skamenel
Osobné čítanie zbierky básní Dalimíra Stana To, čo je za očami
Po Očistci (2018) je kniha básní To, čo je za očami (2019) autorovou desiatou zbierkou. Jej osobné čítanie som nazvala podľa rovnomenného verša z básne zrkadlo (s.18). Ten verš ma uhranul. Skamenenie v slovenských rozprávkach je magický trest za to, čo nesmie byť vyslovené, lebo platí posvätné pravidlo: „A kto toto povie, skamenie“. U Stana sa toto pravidlo zrkadlí v jazyku: „Ak to nevypoviem, skameniem tiež“. Lebo aj nevyslovená, nedarovaná a nevyžiarená láska čosi v nás zatvrdzuje, máta v nás kamennou kosou.
Koreňom slova kameň je amen. Kamene predstavujú mystické telo predkov. Podľa Eliadeho si mnohé kultúry dodávali odvahu pred smrťou tým, že si predstavovali, ako sa menia na obraz alebo na sochu. Bez lásky predčasne vymierame, predčasne berieme na seba podobu kamenného predka, hoci naším ľudským poslaním je – nekamenieť. Láska je spiritus agens, aj spiritus movens, ona všetko otvára aj zatvára, obdarúva nás zmyslom. V slovenskej rozprávke Mahuliena Zlatá panna sa kamenie na šesť etáp: 1. po členky, 2. po kolená, 3. po pás, 4. vyše pása, 5. po hrdlo, 6. človek sa celý stane kameňom. Je to akýsi hexameter procesu kamenenia od nôh až po korienky vlasov (rúfusovská metafora). Kamenenie ako proces je však nasmerované hore, k vertikále, ako k nástroju odkliatia.

Stano v celej zbierke hľadá obmeny lásky, snaží sa ich uchopiť a obsiahnuť, vytvoriť zo slov tekutú bránu, ktorou sa dá prechádzať z jednej podoby lásky do inej. Napriek tomu, že aj voda môže zamrznúť, stačí lúč, aby sa vrátila do svojho pôvodného skupenstva. Voda nekamenie. Je tekutá ako láska, ako jazyk, cirkuluje v hydrosfére, v krvi, v tele i pote, cirkuluje v myšlienkach a túžbach.
Hneď v prvej básni zbierky keby sa všetko smelo vymedzuje duchovný priestor, ktorý je veľkorysý a zároveň prísny: keby sa všetko smelo / smelo a nezáväzne / za seba zahodiť // bol by som tu i tam / vetríkom posmelený // a vravel by som všetkým / toto som ja // aj keby som len táral / do vetra (s. 9). Naznačuje tým, že keby sme boli len tu a teraz, a prestali by sme byť pod ochranou pamäti, každý by sa mohol stať tárajom vetra. Pamäť v nás vrství a ukladá, tajomnou transformáciou má podiel na tvorbe osobnosti, dáva nám dimenziu presahu a rozmer budúcnosti. Len v trojdimenzionalite času existuje prekríženie, integrálny počet.

Rovnako pozoruhodná je báseň vidím (s.10), ktorá nasleduje hneď za prvou básňou. Dotýka sa nielen vnútorného videnia v duchovnom priestore, ale aj videním vo videnom: Nikde som nebol / nikam sa neponáhľam / všetko je tu // tam hore prší / vodopád naberá na sile / a ja sa vidím // pomaly zostupujem zo skaly / viem čo mi poskytuje // ... som si ťa obliekol / do kože ktorú nenávidíš / lebo je moja // všetko je tu / nikam sa neponáhľam / už som tu bol. Byť v sebe a zároveň sa vidieť mimo seba, ako keď duša vnútri dovidí na vlastnú dušu vonku, je poetickým dôkazom toho, že duša vidiaceho je rozmernejšia ako telo, rozbieha sa kam sama chce. Vďaka pamäti duše môžeme prenikať sebou navzájom – a nielen to. Cez prítomné môžeme ovplyvňovať minulé i budúce. Existuje predpoklad, že tvár je nielen identikit, ale ja súbor všetkých tvári, ktoré sme v sebe zrkadlili. Hovorí o tom trojveršie z básne obruč: hudba / ktorá ti vychádza z tváre / je práve taká minulá / ako sad uprostred noci (s. 11). Obruč sa tak stáva podobenstvom života ako prsteňa či prstenca planét.

Po poetickom kótovaní základných súradníc duchovného objavovania priestoru a takmer kozmickom pohybe prostredníctvom citu, sa Stano pokúša uchopiť samotný zmysel, zameranie a tendovanie básnickej zbierky. Čítam ho ako striedajúci sa monológ a dialóg s vlastnou animou, s dušou v sebe, so svojou ženskou polovicou. Nie je dôležité, aké má meno (v knihe nemá meno), nie je podstatné, či sa jeho milované volali Kamila alebo Klára, to, čo je najdôležitejšie, je skutočnosť, že animu v sebe objavuje, prijíma a rešpektuje, obliekajú sa do jednej kože. Skúma ju, aby sa navzájom spolu dorozumievali takpovediac vo vlastnom jazyku i tichu. V básni prvý pat píše: pokoj ktorým ťa vnímam / má svoje opodstatnenie / dom stojí na skale... / ... jazero so svojou hĺbkou / ťa pojme (...) ... krieda ktorou ťa značím / na svojej tabuli / trochu sa zabúdam / lebo roky už uplynuli (...) a ja už nezobrazím model / lebo život (...) iba že za tým, za tým nič nie je / alebo je tam nič / ibaže nič nie je / neustále sa k tomu vraciam... / ... moja milá (s. 56) V druhom pate skonštatuje: už sa viac nerodíme / lebo sme príliš úzki. (s.62) Už sa viac nerodiť a byť úzki, on a ona, je odrazovým mostíkom pre stav, keď fyzické nerodí fyzické, ale psychické.

Po množstve mnohorakých stretov s animou Stano dozrieva k odhodlaniu vdýchnuť jej dušu. Tento stvoriteľský akt nie je bohorovnosťou, ale poľudštenou šancou približovať sa k božskému. Svedectvom o tom je báseň vdýchnem ti dušu, zložená z troch častí. Básnik tak chce učiniť preto, aby anima bola animovaná animusom, aby sa rozpohybovali v sebe navzájom, aby spolu kráčali v jednom tele, aby spolu vytvorili prstenec. Po mnohých veršoch duchovného výskumu dáva básnik „mená“ svojej anime; sú to vlastnosti s veľkými písmenami. Anima je Nezabudnuteľná, Verná, Slobodná a Priama. Charakterizuje ju takto: premeriava / hĺbku pod tebou / narovnanie z pohybu / viac ako chôdza / menej ako let / priblíž sa (s. 120). Vdýchnutie duše sa podarilo. Vytvorilo vnútorný val proti skameneniu.

Pridanou hodnotou Stanovej poézie, okrem metafor a podobenstiev, je aj niečo nové. Je nielen subjektom, ale aj objektom lásky, nielen pozorovateľom, ale aj pozorovaným. Bytie je recipročné. Má jazyk, oči aj ústa, má seba v inom. V tomto prelínaní sa opiera o špirálu pamäti, z ktorej sa odvíja nielen kolektívna pamäť, ale aj pamäť jednotlivca. Sme prestúpení tým, do čoho vstupujeme. Sme preniknutí tým, čomu dovolíme do seba preniknúť.
Zbierku Dalimíra Daliho Stana To, čo je za očami považujem za najlepšiu, akú doteraz napísal.
                                                   Dana Podracká

Tri otázky:
1.    Zažil si reálne pocity kamenenia?
2.    Tvoje putovanie sa vymedzuje kruh, vnútri jazyka. Žijeme v kruhoch?
3.    Akú úlohu má láska v čase korony?


 
zrkadlo

 
I.

naplnil som jazero úvahami
čítam túto báseň
tak ako vzniká
 
 
keby nebolo lásky
asi by som skamenel
 
držím
vešiak na ktorom visia tvoje šaty
a žasnem
 
verím
že napriek tomu som
 
už nepotrebujem barličky
o ktoré som sa opieral
pri chôdzi vpred
 
je to len pocit
náhly dojem
 
istota príde
až keď ťa uzriem
na brehu svojho jazera
 
II.
 
už sa nevypytujem
na cestu
som si vzal všetko
 
klobúk
ktorý som nikdy nemal
vešiak a zrkadlo
 
keby som nemal tužku
kreslil by som si prstom
do prachu ktorý
 
na teba napadal
Podujatia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Návrat na obsah