Cicmanec_vecnost - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Vecnost
Ivan Čičmanec
SÚKROMNÁ HODINA VEČNOSTI

1.
Sám doma v byte uprostred nórskeho hlavného mesta. Vdychovanie a vydychovanie dojmov, spomienok, asociácií. Pokoj sa strieda s úzkosťou, vôľa k činu s potrebou oddychu. Už niekoľko týždňov zlovestne ľudoprázdne ulice, len občas zhrmoce električka či zavrčí auto. Hnedé hodiny z bukového dreva, ktoré som zdedil po nórskych svokrovcoch, odbijú tri údery. Všemocná pani Korona bije na poplach.
 
2.
Je to takmer neuveriteľné, ale aj ja som bol kedysi dieťa, mával som chrípku, zápal priedušiek, raz som mal aj osýpky, inokedy ovčie kiahne, ako osemročný dokonca aj dlhotrvajúcu žltačku. Mohol som jesť iba sucháre a piť čaj. Doslova zo dňa na deň som cítil, ako slabnem, stenčovali sa mi údy, potil som sa, mal som vysoké horúčky. Rodičia, starí rodičia aj  lekári sa o mňa príkladne starali, napriek tomu som mal pocit, že sa už z tejto choroby nikdy nedostanem. Ale dostal som sa, ostali po nej iba zmiešané pocity a spomienky.
 
3.
Vlastne sa to začalo už niekoľko rokov predtým. Narodil som sa do svetovej vojny. Hoci som nemal ešte ani tri roky, keď sa vojna skončila, dobre sa na ňu pamätám. V mozgu  mi stále defilujú uniformy, prilby,samopaly. A niekoľkonásobné bombardovanie s útekmi do krytu v pivnici. Svet bol už raz taký. Vojna, samá vojna. Homo homini lupus.
S akousi perverznou samozrejmosťou som neskôr prijal dvojtvárnosť sveta. Vonku (hoci už iba „studená“) vojna, doma (relatívny) pokoj. V škole chválospevy na Stalina a Gottwalda, doma pravý opak. Žijeme v diktatúre, vraveli mi dospelí, to však vonku nikomu  nehovor. Pred vojnou tu bol raj na zemi, no Hitler a po ňom komunisti to všetko pobabrali. „U nás už nikdy nebude tak dobre ako kedysi,“ počúval som. Komplex strateného raja, a či zlatého veku. Občas som počul aj to, že niektorí slovenskí a českí politici žijú na slobodnom západe, podobne ako napríklad Voskovec a hŕstka špičkových športovcov. Vrátia sa ešte domov? Nevrátia? Ostane to takto večne? To boli ústredné otázky mojej puberty.
 
4.
A teraz COVID-19. Odkiaľ sa vzal? Biológovia, virológovia, lekári tápajú – a my s nimi tiež. Ale poniektorí mudrci a mudrlanti už všetko vedia. Na vine je vraj globalizácia, nemali by sme si len tak hocikoho púšťať cez naše hranice. A vlastne ani sami by sme nemali cestovať, ba podľa možnosti ani chodiť na ulicu či do lesa. Veď to poriadnym ľuďom ani netreba. Všade dobre, doma najlepšie.

Podľa iných je táto pandémia zdvihnutý prst boží, varovanie, že nežijeme správne. Menej nábožní ľudia to všetko zvaľujú na prírodu. Vraj svojím nerozumným správaním narúšame jej zákony, bolo preto jasné, že sa skôr či neskôr musí ozvať. Treba ísť nazad k opiciam. Alebo prinajmenšom do stredoveku, keď sa ešte žilo rozumne.
Rozumne? pýtaš sa. Veď práve vtedy tu každú chvíľu zúrili pandémie, čo kosili milióny ľudí. A boli aj iné katastrofy: zemetrasenia, sopečné výbuchy, povodne, požiare. Polovica narodených detí sa nedožila ani len puberty, neexistovali nijaké vakcíny, ani spoľahlivá antikoncepcia, ženy bežne umierali pri pôrodoch, priemerný vek dospelých ľudí nebol ani polovicou dnešného. A to už ani nehovorím o inkvizícii, upaľovaní kacírov a bosoriek, o nevoľníctve, náboženských vojnách a pustošivých nájazdoch zbojníkov a armád zo všetkých svetových strán.  A či práve to bolo správne a „normálne“? Život v súlade s prírodou? Nech len jednotlivci trpia a kapú ako muchy, hlavné, že ľudský rod pokračuje?

Nie, neverím v múdrosť prírody. Keby bola matka príroda taká predvídavá ako nám to dnešní kvázi-proroci chcú nahovoriť, nebola by nás vybavila takým gigantickým nadbytkom intelektu a emócií, nepostavila by náš palec oproti ostatným prstom, nedovolila by nám používať nástroje, rýpať sa v zemi, brázdiť oceány, lietať z kontinentu na kontinent, spoznávať vesmír, vyrúbavať lesy, odvodňovať močiare, regulovať rieky, stavať továrne, konštruovať motory, ba aj vymýšľať aparatúry, ktoré sú múdrejšie ako človek. Ale ak je príroda predsa len múdra a neomylná, potom si zrejme praje, aby sme tieto zručnosti používali. A ak by už naozaj chcela trestať, trestala by neposlušných jednotlivcov, a nie celé národy. Princíp kolektívnej viny dnes už ľudia ani bohovia neuznávajú.
 
Nuž ale, kto nechce, nech nepoužíva intelekt, emócie ani predstavivosť. Osobné zámeno „my“, ktoré často počúvame z úst týchto novodobých pseudo-apokalyptikov, je číra fikcia, alibizmus. Neexistuje nijaké „my“, za týmto slovíčkom sa skrýva iba prázdne moralizovanie. Nikto nikoho nenúti, aby sa správal tak ako iní. Ak si niekto myslí, že sa treba správať ináč, nuž nech sa páči, v pralesoch a na púšťach je stále miesta dosť...
 
Alebo inak povedané: ak súčasnou pandémiou naozaj ktosi alebo čosi chce dať ľuďom nejaké varovanie, nie je to preto, že žijú v rozpore s prírodou, ale naopak, preto, že sa stále realizujú priveľmi „prirodzene“, teda že dávajú voľný priechod svojim zvieracím pudom, chamtivo bojujú o Lebensraum, drancujú svoje životné prostredie, naďalej sa bezuzdne, darwinisticky rozmnožujú na úkor iného stvorenstva, nekriticky pestujú, ba zbožšťujú sentiment pokrvnej rodiny, a málo, hriešne málo, sa venujú svojim nesmrteľným dušiam, svojmu intelektu a svojej, špecificky ľudskej, do seba samej obrátenej tvorivosti. A znova: ak sa chceš polepšiť, či si už priateľ alebo nepriateľ, neskrývaj sa za nejaké abstraktné, anonymné „my“, ale začni rovno u seba.
 
5.
Bukové hodiny udrú pol štvrtej, strieborným úderom, ostrým ako ihla rozčesnú zase večnosť na dve čerstvé polovice. Moja najvernejšia priateľka, môj neohrozený anjel strážny stále chodí vonku medzi vírusmi, nakupuje pre nás dvoch poživeň, opojné nápoje aj liečivá. Chystala sa zájsť aj do záhrady po mŕtvych rodičoch, pohrabať hnijúce lístie, pozbierať nahromadené, vetrom a dažďom zošľahané vetvy stromov, aby celý priestor znova získal jarnú fazónu...
 
Púšťam si Stravinského Svätenie jari, túto nadčasovú, nežno-barbarskú ozvenu našich túžob a úzkostí. Závisí od momentálnej dispozície poslucháča, či vycíti, čoho je v tejto hudbe viac: pohanskej neviazanosti alebo postkresťanskej spirituality.
 
Spomínam si na dokumentárny film o veľkom Igorovi Stravinskom. Vtedy mi zrak ešte dobre slúžil, takže som nemohol nepostrehnúť takmer permanentný ironický úškrn, s akým skladateľ  komentoval svoj umelecký svet a svoje spomienky. Pôsobil ako nezbedný čertík od petrohradských kanálov, ktorého osudom sa musel stať večný exil, putovanie po  našej planéte aj po vlastnej muzikálnej predstavivosti. Skákal z jednej estetiky do druhej ako faun z rokliny do rokliny, vždy však ostával sám sebou, moderným Rusom, Európanom aj svetoobčanom. Ak niekto niekedy dokázal tvoriť absolútnu hudbu, bol to on, veľký Igor, ozajstné knieža moderného kompozičného umenia.
 
Ako je známe, škandálna baletná premiéra Svätenia jari sa odohrala v záhadnom roku 1913, v predvečer 1. svetovej vojny. Podľa Stravinského bolo parížske obecenstvo od prvých tónov skladby a prvých krokov tanečníkov na scéne priam zúrivo nepriateľské. Slávny Vaslav Nijinsky, veľký tanečník a autor choreografie, vraj stál celý roztrasený pri stene, zrejme sa obávajúc najhoršieho. Je o ňom známe, že po väčšinu života trpel vážnou duševnou chorobou, takže určite ťažko niesol takýto zážitok, musel to byť tvrdý útok na jeho precitlivené umelecké nervy.
 
Prečo tá agresivita zo strany publika? Ruský balet bol už vtedy vo Francúzsku populárny a Svätenie jari určite nebolo prvou modernou skladbou, čo títo ľudia počuli. Núka sa hypotéza, že „pohanský“ charakter hudby aj tanca natoľko korešpondoval s podvedomými fóbiami a úzkosťami vtedajšieho Európana, že sa zľakol – sám seba a svojich deštruktívnych náklonností. Pôvodná Nijinského choreografia sa (bohužiaľ) nezachovala, vieme však, že v nej išlo o pohanský rítus obete dievčiny, zrejme panny, ktorou si praslovanská komunita chcela udobriť svojich bohov a zabezpečiť si úrodný rok. Zdanlivo vzdialená paralela k analogickým obetiam Panny Márie a Jeanne d’Arc tu bola zrejmá, rovnako aj obžaloba nedobrovoľne ustupujúceho patriarchálneho myslenia pseudokresťanskej Európy. A predvojnové vrenie vydráždilo nervy prítomných do takej miery, že stratili sebakontrolu.           
 
Na samotnom dne svojho podvedomia sa možno pýtali: Čo ak je naše psycho-biologické ustrojenie rovnako disharmonické ako práve znejúca Stravinského hudba? A čo ak je aj táto obeť nevinnej panny zbytočná?
 
6.
Spomínam ďalej, k čomu by som dnešnú pandémiu prirovnal. Našincovi nemôžu nezísť na um politické procesy 50. rokov minulého storočia, sovietska okupácia z roku 1968, ktorá mala byť „dočasná“, trvala však dvadsaťjeden rokov, ba pre mnohých ľudí večne, lebo sa jej skončenia nedožili. So svojou ženou som v Osle  r. 1995 zažil požiar, ktorý nám zničil väčšinu bytu – a museli sme začínať (takmer) odznova, takpovediac od nuly. Nebolo to nič veselé, neprajem to ani svojim najhorším nepriateľom. Napodiv prijateľnejšia sa mi zdá byť moja slepota, azda preto, že prichádzala pomaly, postupne, nebol to nečakaný útok odzadu, ale akési jemné ponáranie sa do tmy, ktorá sa mi vlastne nezdá byť tmou, lebo vo mne ostáva žiť množstvo farieb a obrazov z predošlého života. Ani svoj exil nepovažujem za niečo traumatické, lebo som si ho vedome zvolil a priniesol mi ďaleko viac pozitív ako negatív.
 
Zato migréna, ktorou trpím už takmer štyridsať rokov, je kliatba, ktorú možno prirovnať ku korone. Obidve pochádzajú z toho istého pekla, lebo sú celkom zbytočné, nijako neobohacujú život svojich obetí a prichádzajú zákerne a bez varovania, takpovediac bez vypovedania vojny.    
 
Celodenný záchvat migrény prirovnávajú neurológovia k stavu, v ktorom je jej obeť „mimo prevádzky“. Viem o ľuďoch, ktorí preležia s migrénou niekedy aj tri-štyri dni, v mojom prípade to zvyčajne trvá 12 – 14 hodín (ak si nestihnem dať včas ráno medikament, ktorý dokáže začínajúci záchvat zastaviť). O príznakoch migrény si každý, kto to neskúsil, môže niečo zistiť na internete, tu teda len stručne: prenikavá bolesť hlavy, časté zvracanie, potenie, odpor k jedlu, precitlivenosť na svetlo a zvuk, celkové fyzické a psychické otupenie. Človek sa prestáva cítiť byť človekom, je iba pasívnym uzlom bolesti, nevoľnosti, precitlivených nervov a hlienu. A v najhorších okamihoch, keď už tie útrapy trvajú pridlho, začína zabúdať, že existuje aj iný modus života a do zvyškov mysle sa mu vkráda podozrenie: Čo ak je práve toto normálne? Čo ak tento stav bude trvať nielen do konca môjho života, ale aj po celý zvyšok večnosti? V takomto stave niet ani síl na nádej, že azda nijaká večnosť neexistuje...     
 
Nuž teda: čo ak táto pandémia potrvá desať, pätnásť, dvadsať, dvesto či päťsto rokov, čo ak potrvá večne? Predstavme si nepredstaviteľné: že odteraz až na veky vekov budeme chodiť po meste s rúškami na tvárach, budeme sa s priateľmi a známymi rozprávať s dvojmetrovým odstupom, prestaneme si podávať ruky, objímať a bozkávať sa. Zakaždým, keď niekto blízko nás zakašle, vyskočíme od strachu a utečieme, kade ľahšie. Starostlivo budeme leštiť kľučky na dverách, umývať si prsty v liehu. Každý večer sa budú povinne dezinfikovať verejné, a časom možno aj súkromné priestory. Opakujem, toto všetko odteraz až do skončenia vekov. Predavačky sa budú pred nami chrániť hrubou sklenou stenou, žiaci a študenti prestanú chodiť do školy, budú dostávať inštrukcie cez internet. Zdravotnícke strediská a nemocnice budú preplnené, lekári a ošetrovateľky budú omdlievať a chorieť od prepracovania, a tí menej šťastní z nich umierať na COVID-19. Z domu do domu budú chodiť zdravotnícke štáby, pravidelne nás všetkých testovať a pre istotu nás dávať do karantény. Možno sa objaví nejaká účinná vakcína, vírus však bude mutovať a neustále nás bombardovať novými chorobami. Zrušia sa všetky verejné kultúrne, športové a spoločenské aktivity, spolková aj politická činnosť, vrátane protivládnych demonštrácií, sa bude môcť vykonávať výlučne cez internet. Tak to bude so všetkými výročnými schôdzami, voľbami, cirkevnými zhromaždeniami, hudobnými festivalmi,  svadbami, pohrebmi aj kršteniami. A to už ani nehovorím, že ekonomika bude padať ako jesenné lístie, nebude dosť peňazí na zdravotníctvo, dôchodky, školstvo, vedu, kultúru, šport. Malé aj veľké firmy budú krachovať, alebo prinajmenšom drasticky obmedzovať svoju produkciu. A samozrejme, ak by nás vôbec púšťali do cudzích krajín, robili by to iba na základe úradného osvedčenia, že nie sme nakazení vírusom.
 
Naplnia sa slová Voskovca a Wericha z piesne Svět naruby: „Je to divný svět, divná láska,/ když se mají dva rádi,/ ale když jim plynová maska / při líbání vadí.“        
 
Neviem ako pre koho, ale pre mňa by takáto civilizácia celkom stratila svoj raison d’être. Žiť, existovať iba pre zachovanie vlastných buniek, génov, žliaz a hormónov, neustále sa strachovať o zdravie a život tých, ktorých máme radi, minimalizovať svoje pole pôsobnosti v telesnej, duševnej, spoločenskej aj profesionálnej oblasti – aký by to malo zmysel? Kraľovala by podozrievavosť namiesto dôvery, opatrnosť namiesto priateľstva. Láska by možno (zdanlivo) zostala, no pomaly, ale isto by sa pretransformovávala do úzkosti, a to bez toho, že by sme to vôbec boli schopní spozorovať. Skrátka, poklesli by sme do nižšieho štádia bytia, stali by sme sa  –aby som použil výraz Gejzu Vámoša – „poloľuďmi“, ktorých kategorickým imperatívom by už nebolo žitie, ale iba prežitie. Takýto stav by takmer nevyhnutne viedol k znovunastoleniu zákona džungle medzi ľuďmi, resp. k vzniku určitej formy pandemónia. No my, čo veríme v zákon zachovania energie a máme navyše dar umeleckej fantázie, vieme, že existovať sa dá aj ináč, na autenticky ľudský spôsob.
 
Ale nemajme o ľudskom dave ilúzie. Všetka historická skúsenosť nám hovorí, že ak si ľudia v krízovej situácii musia zvoliť medzi biednym, čisto návykovým živorením a dôstojným tvorivým životom, väčšina si takmer bez váhania zvolí to prvé. Dobre si pamätám, ako rýchlo si naši ľudia začali zvykať na prítomnosť sovietskych tankov a prísne zahriakovali tých, čo sa stále chceli proti nim búriť. Albert Camus naozaj výstižne prirovnal politický despotizmus k morovej epidémii. Už sme sa dávno zmierili s tým, že sme duševne aj telesne zraniteľní, že raz musíme zomrieť, že sa nevyhneme praktickým starostiam, chorobám, sklamaniam, bolestiam či starobe. Trvalá pandémia by predstavovala iba o jeden hendikep viac, načo sa teda vzrušovať? Nech žije, kto pije. A tak si viem celkom dobre predstaviť scenár, aký vo svojej jednoaktovke Slávnosť v čase moru načrtáva Puškin. Krajina je zachvátená morovou epidémiou, ľudia hynú ako muchy, zato tí, čo ešte vládzu, sa veselia na ulici a pripíjajú na počesť moru, ktorý im túto zábavu umožňuje. Globálna pohroma sa tu odrazu mení na čosi vzácne a vznešené, mor sa doslova stáva synonymom pozemskosti, alebo (azda presnejšie povedané) prízemnosti. Priveľmi fantastické? Možno ani nie. Spomeňme si len, koľkokrát v ľudských dejinách sa oslavovalo vraždenie údajných nepriateľov, alebo ako hystericky sa veľká časť obyvateľstva tešila, keď sa na čelo štátu postavil nejaký psychopat či diktátor.
 
7.
Doznejú Stravinského drsné tóny, pred mojím vnútorným zrakom dav bielo odetých mužov už utýral svoju panenskú obeť, na chvíľočku je vesmírna rovnováha zdanlivo znovunastolená... A opäť si spomeniem na  skladateľov sarkastický úškrn – a počujem jeho odpoveď na otázku, čo dokáže vyjadriť hudba: „Nič,“ vraví po anglicky so silným ruským prízvukom, „iba samú seba. To však robí veľmi výrečne.“
 
Hodiny odbijú štyri a znova tak posúvajú večnosť o pár okamihov ďalej do priepasti. Potom – ticho, ticho, ticho. Ako je známe, vírusy toho veľa nenarozprávajú... Až zrazu počuješ zaštrkotanie kľúčov vo dverách, potom jej známe, diskrétne kroky. Najprv rovno do kúpeľne, aby si zmyla z rúk prípadné výtrusy vírusov. A konečne počuješ aj jej, tebe taký drahý hlas a pocítiš jej bezvýhradné objatie. Obidvaja sa tešíte zo vzájomnej prítomnosti, ako keby ste sa neboli videli už roky.
 
Na kuchynský stôl vykladá nakúpené potraviny, fľašky suchého tokajského a nejaké tie lieky proti tým najnepríjemnejším bolestiam. Je spokojná s vykonanou prácou v rodičovskej záhrade a celá natešená rozpráva, ako ponad ňu preletel kŕdeľ pokrikujúcich divých husí, ako počula ďatla vyťukávať do stromu jarné džezové rytmy.
 
Takže azda ešte netreba upadať do beznádeje. Stačí len odvážne rozprestrieť krídla a preletieť ponad priepasť do lepšej skutočnosti.    
Ivan Čičmanec, Oslo
17. apríla 2020
 
  
 
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky