Cicmanec_Eseje2021 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Ivan Čičmanec: Rozhlasové eseje 2021
DEVÄTNÁSTE STOROČIE A MY

Naša doba je priam posadnutá démonom aktuálnosti. Ľudia úzkostlivo sledujú trhy s materiálnymi aj duchovnými novinkami, nekriticky sa prispôsobujú najnovším módam a takmer programovo sa dištancujú od všetkého, čo tu bolo v minulosti. Lenže ako každý z nás je nositeľom toho istého tela a tej istej duše, s ktorými prišiel na svet a v dospelosti sa  rozhoduje na základe svojich predošlých skúseností, tak sme v kolektívnej oblasti dedičmi dejov a ideí, ktoré vznikali v predošlých vekoch.
 
Na tento rok pripadá 200. výročie narodenia troch spisovateľov, ktorí mali priam revolučný vplyv na modernú  literatúru a myslenie, a tým prinajmenšom nepriamo aj na novšie dejiny ľudstva. Reč je o básnikovi a esejistovi Charlesovi Baudelairovi, románopiscovi Gustavovi Flaubertovi a prozaikovi a mysliteľovi Fiodorovi Michailovičovi Dostojevskom. Všetci traja sú reprezentatívnymi príkladmi toho, koľko mravnej odvahy a myšlienkového aj estetického novátorstva prinieslo európskej civilizácii nepokojné a dynamické 19. storočie.
 
Francúz Charles Baudelaire vyšiel z romantizmu, v jeho básňach však už nachádzame  pochybnosti o romantickej predstave dokonalosti prírody a zmyslu ľudských dejín. Vo svojej mestsky ladenej poézii nám Baudelaire predstavuje moderný svet vo všetkej jeho trýznivosti a protirečivosti. Súčasne je však estetickým mystikom, vidiacim vo veciach okolo seba symboly vyššej reality, čím sa vlastne stáva prvým symbolistom v európskej poézii. Ako esejista a kritik sa s veľkou erudíciou venoval nielen hodnoteniu literatúry, ale aj výtvarného umenia a hudby. Bol napríklad jedným z prvých, čo pochopili veľkosť a novátorstvo umelcov ako spisovateľ Edgar Allan Poe, maliar Eugène Delacroix a operný skladateľ Richard Wagner.
 
Baudelairov krajan Gustave Flaubert má zase nezastupiteľné miesto vo vývine európskej prózy. Je zaujímavé, že jeho najviac oceňovaný román Pani Bovaryová vyšiel v roku 1857, takmer súčasne s Baudelairovou kľúčovou básnickou zbierkou Kvety zla. Kým však v Baudelairovej poézii sa priamo zrkadlí autorova komplikovaná a rozorvaná osobnosť, Flaubert sa vo svojich románoch a poviedkach pozerá na svet ako nezúčastnený pozorovateľ. Priam s vedeckou exaktnosťou predstavuje čitateľovi zmyslový svet tak, ako ho vidí a cíti, nevnucuje mu nijaké filozofické zovšeobecnenia, etické súdy ani politické recepty. Dôraz kladie na formálnu stránku textu, starostlivo komponuje každú jednú vetu a priam úzkostlivo ostáva verný empirickej a psychologickej pravdepodobnosti. Týmito kvalitami ovplyvnil nielen mladších realistov a naturalistov, ale aj značnú časť modernej svetovej prózy.
 
Ďalší 200-ročný jubilant, gigant ruskej literatúry Fiodor Michailovič Dostojevskij sa preslávil predovšetkým svojimi polyfónnymi románmi, v ktorých dáva slovo celému chóru nositeľov moderného myslenia. Zobrazuje ľudí, ktorí pochybujú o rozumnom usporiadaní sveta, predsa sa však zúfalo usilujú nájsť zmysel ľudského bytia. Popri filozofickej komplexnosti autorovho pohľadu na svet je pozoruhodná jeho znalosť všetkých vrstiev ľudskej psychiky, ktorá sa odráža aj v jeho symbolizme, napríklad v častom situovaní deja do tmavých, tesných chodieb, schodíšť a izbičiek, ktoré sú obrazom labyrintov myšlienkového blúdenia moderného človeka. Všetky tieto prvky takisto ukazujú cestu modernej literatúre, ale aj filozofii a psychológii.
 
Osobnosti ako Baudelaire, Flaubert a Dostojevskij teda nepredstavujú nijakú „obnosenú starinu“, ale svet našich starších súčasníkov, ktorí azda v predstihu chápali našu dobu lepšie než ju dnes chápu mnohí z nás.
ZDANLIVO BEZVÝZNAMNÁ FÍNSKA DEDINKA

Keď sa započúvam do niektorej symfónie Jeana Sibelia, okamžite sa mi v predstavách vybaví fínska krajina. Vidím pred sebou široké rovinaté lúky, tajomné smrekové a borovicové lesy, zhluky vzpriamených bielych briez, kde-tu pomaly tečúci potok alebo riečku a v neposlednom rade nekonečné množstvo povestných temných jazier. A ako to už býva, charakter prírody sa aj vo Fínsku odráža v charaktere jej obyvateľov, zväčša hrdých, mlčanlivých ľudí s hlbokými, melancholickými očami, rozprávajúcimi jazykom, ktorému v Európe nikto okrem Estóncov nerozumie. Ale keď sa cudzinec s Fínom spriatelí a získa si jeho dôveru, zväčša zistí, že je to tolerantný, veľkorysý a pohostinný človek so zmyslom pre humor a zábavu.

Keby som dostal možnosť znova sa ísť pozrieť do Fínska, veľmi rád by som navštívil zdanlivo bezvýznamnú dedinku Karkku neďaleko mesta Tampere, v ktorej som v prvej polovici 70. rokov minulého storočia strávil niekoľko nezabudnuteľných dní. Zaviedol ma tam môj fínsky kamarát Erkki, s ktorým som začas pracoval v jednej nórskej továrni. Na menšom majetku tam bývali štyri generácie jeho príbuzenstva, jeho asi 80-ročná babka, teta s manželom a ich štyri dospelé deti, z ktorých najstarší syn Markku mal už vlastnú rodinu.

Majetok pozostával z dvoch domov, drevárne, neodmysliteľnej sauny a pomerne veľkej záhrady. Aj keď iba dve osoby spomedzi týchto ľudí ovládali jazyk, ktorému som rozumel aj ja, cítil som sa tam od začiatku ako medzi svojimi. Hneď v prvý večer sme sa s Erkkim a jeho sestrou Liisou kompou previezli na druhý breh blízkeho jazera, kde sme si sadli do baru, za aký by sa nemusela hanbiť ani ktorákoľvek svetová metropola. Nasledujúceho večera sa väčšina dospelých členov rodiny vybrala do miestnej spoločenskej sály, kde nám malý orchester hral do tanca polky a tangá, ktoré Fíni milujú tak ako saunu a svoje lesy a jazerá. Povinne som musel vykrútiť všetky dospelé členky hostiteľskej domácnosti.

Erkkiho babka pochádzala z Karélie a pamätala si niekoľko ruských slov. Raz sa pozrela na mňa, ukázala si prstom na hruď a so smiechom povedala: „Ja babuška.“ Ďalej pokračovala po fínsky, stále sa mi dívajúc do tváre. Erkki mi preložil jej slová tak, že keď som vraj už raz emigroval a nemám možnosť stretávať sa s vlastnými príbuznými, chce sa mi stať náhradnou „babuškou“, teda starou mamou. A vraj som u nich v Karkku vždy vítaný. Spýtal som sa Erkkiho, či to mám brať vážne. „Samozrejme“ odpovedal mi. „Keď Fín alebo Fínka niečo také povie, nie je to nikdy iba prázdna zdvorilosť.“

A tak som v nasledujúcich rokoch prišiel do Karkku ešte trikrát, raz s Erkkim a dva razy sám. Zakaždým to bolo, ako keby som prišiel domov. Mentalita Fínov, hoci odlišná od našej, mi prirástla k srdcu, práve tak ako fínska príroda. Niekoľkokrát som si zaplával vo fínskych jazerách, hoci voda v nich nebývala práve najteplejšia. Ešte horšie to však bolo so saunou, ktorú moji hostitelia vykúrili na takú horúčavu, že som v nej nevydržal viac než päť minút.  Pri každej zo svojich návštev v Karkku som sa najsrdečnejšie zvítal so starou mamou. Bola to neobyčajne veselá, figliarska a dobrotivá osoba, ktorá mala v sebe čosi až „pohansky“ roztopašné. Nebolo v nej nič z puritánstva, aké som neraz pozoroval u slovenských vidieckych babičiek. Už sa dávno pobrala na večnosť, no moje spomienky na ňu sú také živé, ako keby som sa s ňou rozlúčil iba včera.

Do Karkku už nechodievam, no vždy, keď si pustím Sibeliovu Tretiu symfóniu, vidím pred sebou roztratené domčeky tejto dedinky, ich vkusne upravené záhrady a počujem nielen šumenie okolitých lesov a vôd, ale aj magickú intonáciu exotickej reči jej obyvateľov, ktorí pred mojím vnútorným zrakom tancujú svoje večné polky a tangá.


NEPRÁVOM OHOVÁRANÁ STAROBA

Nielen náš každodenný jazyk, ale aj naše myslenie je plné najrozličnejších klišé a ustrnutých predstáv, ktoré nám nanucuje diktát verejnej mienky. Tak sa napríklad často hovorí o detstve ako o čarovnom období života, o mladosti ako o krásnej rozprávke a o ranej dospelosti ako o “najlepších rokoch“. Málokto si uvedomuje, že takéto zovšeobecnenia musia vzbudzovať prinajmenšom zmiešané pocity v ľuďoch, ktorých detstvo ani mladosť neboli šťastné alebo ktorých „najlepšie roky“ vôbec neboli najlepšie. Pri takomto schematickom myslení je iba logické, že rovnako zjednodušene sa posudzuje seniorský vek, teda staroba, ktorá sa zvonka najčastejšie vníma ako nutné zlo, obdobie, v ktorom je už človek len akoby uložený na nejakej zastrčenej poličke alebo prinajlepšom vystavený vo vitríne ako muzeálny predmet. Mladšie generácie mávajú tendenciu starých ľudí ľutovať a podceňovať, správať sa k nim ako k pacientom či nesvojprávnym osobám, ktoré síce vyžarujú akúsi životnú múdrosť a ktoré si preto treba vážiť, no ktoré už vraj majú najlepšie roky za sebou.

Tu treba konštatovať, že seniorský vek nezriedka naozaj prináša choroby, telesné aj duševné zoslabnutie a odkázanosť na pomoc iných. Zároveň však treba pripomenúť, že aj detstvo, mladosť a raná dospelosť majú svoje trápenia a neraz bývajú pre ľudí značnou životnou skúškou, v ktorej nie je ľahké obstáť. Najčastejšie sa to prejavuje v disproporcii medzi očakávaniami a skutočnosťou, medzi „osudom a ideálom“, aby sme použili názov symfonickej básne slovenského skladateľa Jána Levoslava Bellu. Naozaj veľa detí, mladých ľudí aj tých „v najlepších rokoch“ dosť intenzívne trpí, len sa o tom akosi nesluší nahlas rozprávať, lebo to vraj patrí k životu – a navyše je tu vždy ešte nádej na zlepšenie.

Nuž ale práve o toto ide: nádej na čosi nereálne v nás zvyčajne žije počas dlhých desaťročí a ženie nás vpred ako neľútostný bič, pričom iba zriedka máme odvahu priznať si, že mnohé veci sa nám z rozličných dôvodov nevydarili. A tu zrazu vhupneme rovnými nohami do staroby, veku, o ktorom aj porekadlo vraví, že je synonymom choroby, dokonca sa to s chorobou aj rýmuje. Musí to však naozaj tak byť? Starý človek, pokiaľ ho naozaj nepostihne vážne zoslabnutie vitality, má predsa stále predpoklady žiť sústredene a tvorivo, ba vo viacerých ohľadoch plnšie a intenzívnejšie ako ľudia v mladšom veku. Ak nadobudol nejakú životnú múdrosť, tak už definitívne pochopil, alebo prinajmenšom vycítil, že nemá zmysel dúfať v zázraky, že treba jednoducho žiť, alebo ešte presnejšie: existovať, čo znamená preciťovať každý okamih ako jadro vlastnej identity, ktorá je súčasťou večného kozmického bytia. Isteže, aj starý človek má svoje túžby a vášne, no žitím nahromadená skúsenosť mu našepkáva, že netreba im nekriticky podliehať, ale radšej sa nad nimi ironicky usmievať ako nad čímsi nezáväzným a nepodstatným,vidieť v nich iba premenlivé dekorácie na fasáde existencie, a nie čosi, čo treba za každú cenu uspokojovať. Blízkosť smrti vie síce v starom človeku prebudiť clivotu a úzkosť, no na druhej strane v ňom vyvolať aj zmierenie sa so základnými zákonitosťami bytia, ktoré tu bolo pred naším narodením a neskončí sa ani naším fyzickým zánikom. Veď v zásade takúto múdrosť sa ľuďom usilovali vštepovať všetky vyspelé duchovné systémy, či už hinduizmus, budhizmus, taoizmus, epikureizmus, stoicizmus alebo pôvodné, neskoršími manipulátormi nezdeformované kresťanstvo. Ako je známe, jeho zakladateľ prízvukoval, že poznanie pravdy nás vyslobodí. My k tomu dodávame, že práve múdrosť staroby vytvára pre takúto vnútornú očistu výborné predpoklady.


MAJSTER A ZDROJE JEHO INŠPIRÁCIE

Na 11. november tohto roku pripadá dvojsté výročie narodenia Fiodora Michailoviča Dostojevského, ruského spisovateľa, ktorý ako málo iných ovplyvnil modernú literatúru a moderné myslenie. Vo svojom diele vychádzal predovšetkým z vlastného zložitého vnútra, v ktorom nachádzal všetky relevantné dimenzie ľudskosti, ale takisto sa dával inšpirovať spoločenským dianím v Rusku a v Európe a v neposlednom rade svojimi osobnými zážitkami. Jeho precitlivenej povahe bolo súdené zakúsiť opakované záchvaty epilepsie, hráčsku vášeň, dlhoročné sledovanie cárskou tajnou políciou, odsúdenie na smrť aj následné omilostenie, ktoré vyústilo do štvorročného pobytu v sibírskej trestnici. Po ňom nasledovali ešte štyri roky vyhnanstva.

K jeho monumentálnemu literárnemu dielu sa môžeme približovať z rozličných uhlov pohľadu. Nás budú zaujímať predovšetkým Dostojevského časté motívy titanských postáv, teda jednotlivcov, ktorí majú nielen nutkanie, ale aj schopnosť prekračovať súradnice konvenčného ľudského správania a odvážne si hľadajú vlastnú cestu životom. Už len fakt, že svojím uspôsobením vysoko prevyšujú ľudský priemer, im spôsobuje problémy a neraz vedie k ich tragickému koncu, tak ako to poznáme z gréckych tragédií alebo zo Shakespeara. Sám Dostojevskij mal k takýmto postavám ambivalentný vzťah. Na jednej strane obdivoval ich odvahu a ich nezvyčajné vnútorné ustrojenie, no na druhej strane v nich videl nebezpečenstvo pre harmonický vývoj spoločnosti a ľudstva.

S takýmito titanskými postavami sa stretávame predovšetkým v autorových veľkých filozofických románoch ako Zločin a trest, Idiot, Diablom posadnutí, Výrastok a Bratia Karamazovovci. Sotva sa však zmýlime, keď povieme, že kľúčom k plnému pochopeniu psychiky týchto postáv je poznanie románu Zápisky z mŕtveho domu z roku 1861, v ktorom Dostojevskij v zdanlivo dokumentárnej forme podáva svoje zážitky z pobytu v sibírskej trestnici. Týmto románom bol nadšený nemecký filozof Friedrich Nietzsche, podľa ktorého tu Dostojevskij ukazuje, že títo odsúdenci sú najvzácnejšími ľuďmi na ruskej pôde. Zrejme rovnako silno zapôsobil tento román na českého skladateľa Leoša Janáčka, ktorý na jeho motívy napísal jednu zo svojich najlepších opier Z mŕtveho domu. Podobne ako Nietzschemu, aj Janáčkovi imponovala odvaha a vitalita odsúdencov, no navyše zdôraznil ich nikdy nehynúcu túžbu po slobode, v ktorej videl najzákladnejší znak ľudskosti.  

Dostojevskij sa nepozerá na trestancov ako na beztvarú masu vyvrheľov, ale ako na spoločenstvo výrazných jednotlivcov, z ktorých každý má svoj jedinečný osud, svoje túžby, schopnosti, náklonnosti, ako aj svoj individuálny pocit dôstojnosti, ktorý je v autorových očiach niečo viac než obyčajná príslušnosť k ľudskému rodu. Mnohí z týchto ľudí majú zrejme potenciál konať veľké skutky, no spoločenské pomery, vlastný sklon k nerestiam, ale neraz aj číra náhoda ich zaviedli na zločinecké chodníčky. Autor sa pokúša pochopiť ich motiváciu a ich často iracionálne správanie, nedospieva však k jednoznačnému záveru, uspokojuje sa s pozíciou pozorovateľa, ktorý sčasti rezignovane a sčasti s porozumením konštatuje, že ľudí nemožno merať podľa nejakého univerzálneho metra, lebo každý ľudský jedinec je zložený z racionality aj iracionality, z mravnosti aj amorálnosti, zo schopnosti tvoriť aj ničiť.  Záleží iba na zdanlivo náhodných okolnostiach, ktoré stránky človeka nakoniec nadobudnú prevahu. Ukazuje sa tu, že už samotný fakt, že každý človek je odsúdený na život v kolektíve, mu určuje hranice jeho pôsobenia, ba neraz ho priam núti k činom, ktoré sú v rozpore s jeho presvedčením. Videné z tohto hľadiska môžeme román Zápisky z mŕtveho domu považovať aj za metaforu fungovania ktorejkoľvek ľudskej spoločnosti.
Návrat na obsah