BzochKritik - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Prejsť na obsah
Nad kritickou a prekladateľskou tvorbou jubilujúceho Jozefa Bžocha
 
Prinášame  príspevky Vladimíra Petríka a Antona Baláža, ktoré odzneli na januárovom stretnutí Klubu nezávislých spisovateľov, venovanom deväťdesiatym narodeninám klubového kolegu Jozefa Bžocha.

Kritik bez bázne a hany

Jozef Bžoch sa narodil 25. novembra 1926 v Závode v rodine železničiara. Gymnázium vychodil v Novom Meste nad Váhom, kde sa rodina presťahovala. V štúdiách pokračoval na filozofickej fakulte v Bratislave, kde si zapísal slovenčinu a francúzštinu. Väčšinu aktívneho života strávil ako kultúrny redaktor v časopisoch a novinách (Práca, Kultúrny život, Slovenské pohľady, Národná obroda a i.), vo viacerých mal vlastnú kultúrnu rubriku, do ktorej pravidelne prispieval literárnymi kritikami a recenziami. Niekoľko rokov pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV. Keď ho režim vyradil z kultúrnej sféry, zamestnal sa vo Výskumnom a vývojom ústave prefabrikácie. Naposledy pracoval ako redaktor Slovenského biografického slovníka, kde redigoval heslá.
 
Na jeho osemdesiatku vyšla príležitostná publikácia s názvom Osemdesiat Jozefovi Bžochovi. Titulok pripomína vek, ale ide o osemdesiat gratulácií jubilantovi. Je málo ľudí v slovenskej kultúre, ku ktorým by sa prihlásil taký veľký počet kolegov, priateľov a známych s pozdravným textom, so spomienkami, s ľudskou blízkosťou, vysokým hodnotením.
 
Čím si vydobyl takú pozornosť a popularitu? Možno povedať, že Jozef Bžoch je výrazná individualita, ktorá za desaťročia kritických a iných aktivít hlboko vrástla do slovenského kultúrneho vedomia, od povojnových čias až do súčasnosti. Od mladosti mal vlohy pre poéziu – a má ich doteraz – oslovili ho najmä básnici francúzskeho symbolizmu, ale aj François Villon; všetkých prekladal. Spomenúť treba aj jeho vlastnú poéziu, ktorej sa však postupne vzdal a upriamil sa na preklady, a najmä na literárnu kritiku. No poézii ostal verný ako prekladateľ i ako kritik a literárny bádateľ. Jeho prvé knihy Podoby slovenskej poézie (1961), Básnické dielo Pavla Horova (1970) sú o vývinových problémoch i meniacej sa poetike slovenskej básnickej tvorby v priebehu jedného desaťročia.
 
Povojnová tvorba na Slovensku si hľadala nový výraz, ten sa, žiaľ, po Februári 1948 ustálil na netvorivom socialistickom realizme, vnucovanom všetkým tvorcom. Mladý kritik už s vyhranenými názormi sa nedal ovplyvniť novou ideológiou ani novou poetikou. Od začiatku videl negatíva tzv. novej literatúry a bez okolkov ich aj pomenoval. Nebál sa pritom zosadiť z trónu ani tvorbu vtedajších koryfejov, ako bol Milan Lajčiak a iní. Kritickými postojmi si „vyslúžil“ nepriazeň režimu a jeho kultúrnych nositeľov. Tento stav v podstate trval, len nadobúdal rozličné podoby.

V 60. rokoch sa režimové odmietanie zmierňovalo a Jozef Bžoch sa stal všeobecne akceptovaným kritikom, ktorého názor zavážil. Od začiatku 70. rokov, teda v čase „normalizácie“, sa však režimový odpor vyostril až tak, že Jozef Bžoch prišiel o zamestnanie a nemohol publikovať. Vtedy, a na to sa už zabudlo, sa Bžoch aj osobne angažoval za zachovanie pôvodných výdobytkov v literárnej, ale aj občianskej sfére. Inicioval (spolu s manželkou Perlou) protirežimový aktív spisovateľov a umelcov, čím si s konečnou platnosťou rozhneval nových pánov režimu, ktorý sa už definitívne vracal k starým dogmám socializmu 50. rokov.
 
Skúsil aj socialistickú „basu“, aj keď len krátkodobo, ale v literárnej sfére to bolo v 70. rokoch už predsa len dosť výnimočné. Utiahnutý v novinách, rozídený s pôvodnými kamarátmi, dlhší čas bez zamestnania, žil literatúrou, spoliehajúc sa na svoj vkus a na hodnoty, ktorých sa odmietol vzdať. So socializmom, v ktorom prežil väčšinu života, sa Bžoch, na rozdiel od svojich dobrých kamarátov, nikdy nezblížil. Od vstupu do literatúry, keď odmietol prihlášku do komunistickej strany, si zachoval k režimu odstup a ten našiel vyjadrenie aj v jeho literárnokritickej praxi.
 
V spomenutom jubilejnom zborníku na Bžochovu osemdesiatku sa Milan Hamada, kritik o jednu generáciu mladší a tiež režimom proskribovaný, ale nezlomený, priznal k Bžochovi ako k jednému z najbližších predchodcov. Napísal: ,,Naša príbuznosť nie je generačná, ale názorová... Jozef Bžoch ako prvý rúcal zakorenený názor o človeku ako ideologickej kategórii, vo svojej kritickej tvorbe už od polovice 50. rokov formuloval názor, že za apriórnou predstavou ,socialistického človeka‘ treba hľadať reálnu podobu moderného ľudského typu, ktorý má literatúra odhaľovať.“ Ten istý názor presadzoval aj Milan Hamada, ako o tom výstižne svedčí jeho polemika s Vladimírom Mináčom. Boli to časy, keď sa rozpletali staré priateľstvá. Aj Bžoch vtedy strácal dávnych priateľov, Mihálika, Válka, komplikovaný vzťah mal aj s Mináčom, pretože tí sa prispôsobili. S polozatvorenými ústami pôsobil aj naďalej ako mravná autorita a mlčky i nahlas odsudzoval tých, ktorí zradili pôvodné presvedčenie za pofidérne výhody.
 
Kritik Jozef Bžoch má za sebou úctyhodné dielo, napriek tomu, že písal s prekážkami a nie vždy mohol písať, o čom chcel. Okrem dvoch spomenutých publikácií mu vyšiel ešte výber z kritických statí pod názvom Kontakty (1970). Bol to už začiatok normalizácie, išlo vlastne o previs z minulých rokov, a tak kniha skončila ako šrot. V budúcich rokoch sa zameral na komentovanie práve vychádzajúcich kníh v podobe stručných recenzií a glos. Knižne vyšli v troch zväzkoch: Literárne soboty (1990), Zo zápisníka kritika (2001), Literárne štvrtky (2006). Hoci išlo o drobný žáner, chápaný skôr ako informácia, nie hodnotenie, v Bžochovom prípade dostal nový rozmer. Výstižne to formuloval Fedor Matejov tiež v jubilejnom článku k Bžochovej osemdesiatke, keď napísal, že Jozef Bžoch urobil z tohto marginálneho žánru „inštitúciu v jednej osobe“, a samotný výkon charakterizoval takto: „Je to svet kníh ako synonymum liberálnej ponuky, diskusie, rozhovoru...“
 
Pri písaní týchto glos – a sú to stovky – zostal autor verný hodnotám, ktoré si osvojil ako mladý kritik. Jedným z jeho inšpirátorov bol F. X. Šalda, a to nebol zlý učiteľ; ani pokiaľ išlo o umenie a kultúrnu sféru, ani o etické postoje. Od neho vedel, že kritika sa robí predovšetkým charakterom, čo neskôr zdôrazňoval aj Alexander Matuška. Zo Šaldu – a možno aj z Matušku – si Bžoch osvojil okrem toho dôraz kladený na štýl a formulácie, vynechal však pátos, ktorý pasoval do 19. storočia, ale v 20. storočí pôsobil už neprirodzene. No nebola mu cudzia irónia (tou disponoval aj Šalda), keď mal do činenia s literárnou „faunou“ (výraz Fedora Matejova), čiže s primitivizmom, naparujúcou sa bezvýznamnosťou, skostnatenou dogmatickosťou, nadbiehaním režimu atď. Týkala sa nielen textov, ale aj ich autorov, čiže nielen literatúry, ale aj literátov; ba tých najväčšmi.
 
Aj táto poloha patrí k ľudskému rozmeru kritika Jozefa Bžocha. Vnímame ho komplexne, teda nie ako kritickú ikonu, ale aj ako človeka z mäsa a kostí, ako jedného z nás a želáme mu, aby ešte dlho zostal medzi nami.

Vladimír Petrík
 
 
Päťdesiate roky v literárnej kritike a Jozef Bžoch
 
O päťdesiate  roky v slovenskej literatúre, osobitne v literárnej kritike a ešte osobitejšie o kritickú osobnosť Alexandra Matušku som sa začal zaujímať pri príprave románu o Štefanovi Krčmérym. Práve Alexander Matuška sa v rokoch 1953 – 1955 stal editorom viaczväzkového výberu z Krčméryho diela. A dosť nepríjemne ma prekvapil doslovom k jeho Stopäťdesiatim rokom slovenskej literatúry, ktorý začal citátom zo Stalina a čo horšie, vyrátal, čo všetko je v jeho dejinách sporné, ba priam nesprávne, napríklad, že ako bývalý teológ vyzdvihuje u Sládkoviča a Hviezdoslava náboženskú inšpiráciu ich tvorby. Doslov vyšiel v roku 1954, v treťom zväzku výberu a keď o necelý rok neskôr Štefan Krčméry ako dlhoročný pacient Štátnej  psychiatrickej liečebne v Pezinku zomrel, zväz spisovateľov Matušku poveril, aby sa s ním v Slovenskom národnom divadle rozlúčil. Počas čítania rozlúčkového prejavu mu asi prišlo ľúto čo o Krčmérym napísal a tak sa, podľa svedectva Júliusa Pašteku, Matuška rozplakal. Prejav za neho musel dočítať Andrej Plávka.
 
Päťdesiate roky predstavovali aj nástup novej kritickej generácie do literatúry, sústredenej v tom čase na filozofickej fakulte, zväčša na študijnom odbore slovenská literatúra – literárna veda. Budúci známi literárni kritici a vedci Štefan Drug, Július Noge, Karol Tomiš, Vladimír Petrík a začas aj Kornel Földvári mali oproti predchádzajúcim kritickým generáciám aj svojim pedagógom, profesorom Bakošovi a Mrázovi tú výhodu, že prichádzali do literatúry ako „nepopísané listy“, kádrovo „nezávadní“, niektorí aj so správnym triednym pôvodom. Zaujímalo ma preto ako si v tomto politicky vypätom období počínali. Pri čítaní príslušných ročníkov Kultúrneho života a Slovenských pohľadov som sa tak stretol aj s recenziami a článkami Jozefa Bžocha. A od roku 1952 aj ako s redaktorom Kultúrneho života.
 
Keďže od roku 1949, po prerušení štúdia slovenčiny a francúzštiny na filozofickej fakulte sa stal redaktorom kultúrnej rubriky denníka Práca, bol po príchode do Kultúrneho života už skúseným autorom. Neviem aké dôvody ho viedli k prestupu z Práce do Kultúrneho života, v ktorom sa ešte viedla zúrivá kampaň proti buržoáznym nacionalistom, aj známi autori sa dali strhnúť vybičovanou a umele živenou atmosférou nenávisti. Na ilustráciu uvediem len názov článku Margity Figuli Neľudia  či Mináčovo Dračie plemä. Myslím, že z obsahu toho, čo popísali netreba ani citovať. Zároveň, a to pôsobí ako paradox či dôkaz dobovej literárnej schizofrénie, v Kultúrnom živote vychádzali často rozsiahle, čiastočne aj polemicky zamerané články o stave literárnej kritiky. Už vtedy, samozrejme, veľmi neuspokojivom.
 
Do tejto polemiky sa výrazne zapojil aj Jozef Bžoch tiež rozsiahlym článkom Kriticky o literárnej kritike. Z ostatných textov, na priblíženie obsahu diskusie uvediem  celostranový článok Andreja Mráza Príčiny nedostatku kritických kádrov a z neho jeden citát. „ Naša literárna kritika náležite teoreticky vyzbrojená a vyhranená, tvorivo zapojená do socialistickej výstavby a prestavby nášho života, presiaknutá láskou k životu, k človeku a literatúre, má široké pole pôsobnosti a pokiaľ nebude vládať plniť všetky svoje úlohy, aké kritika má v novej spoločnosti, negatívne sa to odrazí aj v samotnej našej literárnej produkcii...“ . Tu moja poznámka, že literárnu produkciu v tom čase predstavovali diela ako Hečkova Drevená dedina, Mináčove romány Včera a zajtra a Modré vlny, Lazarovej Osie hniezdo, Tatarkov Prvý a druhý úder, Radostník a Dominik Tatarka práve v Kultúrnom živote oznamoval, že začína písať román o tunelároch na Trati družby. Poézia predstavovala podobnú vzorku autorov a diel. Ku kritickému posudzovaniu tejto literárnej produkcie sa nastupujúca literárna generácia ľudovo povedané nijako nehrnula, čo jej v spomenutom článku Mráz vyčíta, keď uvádza: „ V seminárnych cvičeniach, pri písomných štátnych prácach, pri skúškach zistíš, že sú kvalifikovaní stať sa i kritikmi. Ale akonáhle pokúšaš sa požadovať od nich aktívnu účasť na v našom literárnom živote, povzbudzuješ ich i prosíš, aby výsledky svojho štúdia publikovali, odťahujú sa od takýchto možností“.
 
Na Mrázovu výhradu prečo mladí kritici nevyužívajú možnosti publikovať a svoj širší pohľad  na stav literárnej kritiky vyjadril Jozef Bžoch v uvedenom článku Kriticky o literárnej kritike, ktorý vyšiel v Kultúrnom živote v januári 1953. Začína aforisticky znejúcou vetou: Je síce ťažko písať, hoci i kriticky, o niečom, čo podľa mienky mnohých spisovateľov neexistuje – o literárnej kritike“. Pokračuje pre neho paradoxne znejúcim zistením, že kým literatúra prechádza od jedného tvorivého úspechu k druhému, stav slovenskej literárnej kritiky sa ak nie zhoršuje, tak rozhodne nie zlepšuje. Skôr ako toto tvrdenie doloží  na niektorých kritických výkonoch, pre istotu sa aj on trocha zaštíti vtedy ešte večne živým J.V. Stalinom, ktorý spisovateľom povedal: „Píšte pravdu!“ Zároveň Bžoch hneď doloží: „Nepovedal to len im, ale aj kritike, ktorá je nevyhnutnou súčasťou literatúry“. A hneď kladie polemickú otázku: „ A s čím sa stretávame u nás dnes? Kritika býva v mnohých prípadoch bezpohlavná, nevraví ani áno, ani nie , je neurčitá a hmlistá, iné si myslí, iné píše“. A ako príklad uvedie recenziu Ivana Kusého o zbierke noviel Andreja Plávku uverejnenú v Slovenských pohľadoch. „ Kritik po otrockom parafrázovaní obsahu knihy obratne manévruje vetami tak, aby otvorene nemusel ukázať na nesporné slabiny Plávkových noviel. Označiac Plávkovo umelecké majstrovstvo za „zvláštneho druhu“, zatarasil si tak sám cestu, aby autorovi otvorene označil nedostatky jeho diela. Takýto postoj by hádam neprekvapoval, keby šlo o začínajúceho recenzenta, no zaráža najviac preto, že ide o kritika renomovaného, ktorý neraz dokázal svoje kvality.“
 
Bžoch Kusého recenziu uviedol ako ilustráciu nezásadového, kolísavého stanoviska k dielu a pripája rovnako kritickú mienku o recenzii Miloša Tomčíka na básnickú zbierku Milana Krausa Vďaka a láska, ktorá je podľa Bžocha „príliš všeobecná, aby autorovi dala jasný pohľad na pozitíva a negatíva zbierky.“ A keďže v tom čase sa popri kritike iných autorov a diel vyžadovala aj istá miera sebakritiky, Bžoch vzápätí dodáva: „Tak to bolo i s mojou recenziou o básni Júlia Lenka Salvy bojovníkom, nie dosť argumentatívne poukazujúcou na klady a slabiny jeho básne“. A kladie otázku: „ Má zmysel vyrozprávať spisovateľovi v kritike obsah jeho vlastného diela a nič nad to, ak za nič oprávnene považujeme všeobecné charakteristiky spisovateľovho osobitného videnia a štýlu, jeho pozitív a negatív?“  A uzatvára, že takéto kritické výkony nemôžu byť nasledovania hodným príkladom pre mladé kritické kádre , „ktoré tu sú a ktoré sa neraz sťažujú, že nemajú domácich príkladov ozajstnej, zásadnej, hlboko analytickej marxistickej literárnej kritiky.“  K tomu moja poznámka, že o marxistickú kritiku sa vtedy v dobrej viere pokúšal  už spomenutý Alexander Matuška, vyzbrojený Ždanovom a marxistickým slovníkom pri hodnotení románu Fraňa Kráľa Bude ako nebolo a básnickej zbierky Vojtecha Mihálika Spievajúce srdce. V čase, keď Matuška tieto texty publikoval a dokonca vyšli aj knižne, to zrejme mladé kritické kádre dostatočne nemotivovalo k jeho nasledovaniu.
 
Ako účastníkovi a objektu literárneho procesu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia ma v Bžochovom článku osobitné zaujala jeho odpoveď na vtedy opakovane kladenú otázku prečo slovenská literárna kritika vo svojej prevažnej časti nie je skutočnou kritikou? A jeho odpoveď: „ Nie je to príčina vonkajšia, ide skôr o ono „pálenie si prstov“, čo je dôsledkom, nazdávame sa, kamarátskych vzťahov medzi spisovateľom a kritikom  (výsledok, ak je –  tak kamarátska kritika) a na druhej strane zasa tzv. „funkcionárskych ohľadov“. Prakticky: myslím si to a to, a tu i tam ti to azda aj naznačím, ale nenapíšem to tak, ako si to skutočne myslím, za nič na svete. Kým sa neprelomia tieto ľadové kruniere neúprimnosti, ktoré sú v úplnom rozpore s hybnou silou rozvoja našej spoločnosti, kritikou a sebakritikou, dovtedy budeme od našej literárnej kritiky márne čakať, že splní všetky tie úlohy, ktoré na ňu kladú“.  Odhliadnuc od dobovej ilúzie o kritike a sebakritike ako hybnej sile rozvoja spoločnosti, považujem túto časť Bžochovho článku za trvale platnú diagnózu našej literárnej kritiky pre celé pofebruárové obdobie až po jeho nevíťazný pád. Ba menšie ľadové doby sa v slovenskej literárnej kritike tuším vyskytujú až do súčasnosti.  
 
Ale nespäť ešte raz do päťdesiatych rokov. Kritický tón Bžochovho článku už po necelom mesiaci prekryla Stalinova a vzápätí Gottwaldova smrť, ktorá zodvihla novú ódickú vlnu v slovenskej literatúre. Dvíhali ju všetci poprední i nepoprední básnici a prozaici a tak v čase keď „ topí sa v slzách matka planéta“, nebola vhodná doba ani priestor na diskusiu o stave literárnej kritiky. Brilantný i odvážny text Jozefa Bžocha, na pozadí všetkého, čo v tom čase v slovenskej literatúre vznikalo, ale robí dodnes česť jeho autorovi.
 
V lepších literárnych časoch, od roku 1955 sa Jozef Bžoch stal redaktorom Slovenských pohľadov. Za šéfredaktorovania Alexandru Matušku, ktorý sa postupne vracal na pozíciu uznávanej kritickej osobnosti a popri F.X. Šaldovi bol v Bžochových  kritických začiatkoch vzorom duchaplnosti a štylistickej elegancie, sa mohlo naplno rozvinúť jeho kritické dielo, ktorého prvým plodom sa v roku 1961 stala kniha Podoby slovenskej poézie.
 
O pokračovaní v tvorivých i životných osudoch Jozefa Bžocha tu už hovorili moji predrečníci, jeho ústavní kolegovi aj poustavní priatelia. V čase, keď začali vychádzať moje knižky, bol Jozef Bžoch  vyradený z literárneho života, osobne som sa s ním zoznámil až po roku 1990. O mojich knižkách nepísal, ale keďže bývame neďaleko seba, stretávali sme sa na podvečerných  prechádzkach. Jozef na nich sprevádzal svoju chorú manželku  a tak som sa často stal svedkom jeho nesmiernej obetavosti, ktorá bola s tým spojená. Jozefa Bžocha preto poznám a uznávam nielen ako nášho popredného kritika, ale rovnako i ušľachtilého človeka. Teším sa, že je tu dnes medzi nami a môžem ho pozdraviť aspoň touto skromnou margináliou.

Anton Baláž
Podujatia z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Návrat na obsah