Bzoch90 - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

S narodeninovou tortou a spomienkami jubilanta sme si pripomenuli deväťdesiatku Jozefa Bžocha.

V reprezentačných priestoroch ICT ART GALLERY na Ventúrskej ulici v Bratislave si členovia Klubu nezávislých spisovateľov pripomenuli vzácne životné jubileum svojho klubového kolegu, literárneho kritika a prekladateľa Jozefa Bžocha. Predsedníčka klubu Mária Bátorová jubilanta pozdravila nádhernou kyticou a prekvapila veľkou narodeninovou tortou. Jeho bohaté celoživotné kritické dielom potom priblížili jeho priatelia, kritickí súputníci a dlhoroční kolegovia v Ústave slovenskej literatúry SAV Rudolf Chmel a Vladimír Petrík. Svojim príspevkom sa k ním pripojil aj Anton Baláž ako predstaviteľ generácie autorov, ktorí mali možnosť zoznámiť sa s kritickou tvorbou Jozefa Bžocha až od druhej polovice osemdesiatych rokov, kedy mu totalitný režim umožnil (len „zadným vchodom“ ako poznamenal Rudo Chmel) vrátiť sa do slovenskej literatúry.
V kolegiálnej, srdečnej atmosféra stretnutia sa spontánne rozhovoril aj jubilant. So záujmom sme si vypočuli jeho rozprávanie o troch maturitách, ktoré musel absolvovať na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom v roku 1945: prvú tesne pred oslobodením mesta, opakovanú po oslobodení a tretiu v auguste z latinčiny, čo bola podmienka, aby mohol ísť študovať na do Bratislavy na filozofickú fakultu slovenčinu a francúzštinu. Prezradil nám, prečo štúdium, hoci už bol vo štvrtom ročníku nedokončil: dozvedel sa, že komunisti, ktorí boli už rok pri moci, písal sa rok 1949, zrušili možnosť pre poslucháčov francúzštiny stráviť rok štúdia v Paríži! A tak prijal ponuku stať sa redaktorom odborárskeho denníka Práca, kde si mohol tri roky brúsiť svoje kritické pero – keď ním ale zacielil aj na novú básnickú zbierku Fraňa Kráľa Jarnou cestou, vtedajší šéfredaktor Práce Zajac mu to vytkol slovami: „ O národom umelcovi takto písať nemôžete, súdruh Bžoch!“. Tak sa od odborárskych súdruhov v roku 1952 pobral ďalej – najskôr do Kultúrneho života a potom do Slovenských pohľadov, kde sa mu pod vedením Alexandra Matušku otvoril priestor pre kritickú tvorbu, ktorá nebola zaťažená dogmatizmom 50. rokov, jej plodom sa stala v roku 1961 knižka Podoby slovenskej poézie a ďalšou jeho tvorivou zastávkou sa stal Ústav slovenskej literatúry SAV. V spomienkach sa jubilant nevyhol pre neho a jeho rodinu kritickým sedemdesiatym rokom, keď mu v zabudnutej aktovke  našli kópie prekladov Soženicynových textov, čo pre neho znamenalo krátku stratu slobody a veľmi dlhé vyradenie z literárneho života. Koncom sedemdesiatych rokov mu Vladimír Mináč pomohol zamestnať sa v Biografickom ústave MS a po niekoľkých rokoch mu dovolili v jedinom nekomunistickom denníku Ľud publikovať raz týždenne recenzie nových literárnych diel. Tak vznikli jeho povestne Literárne soboty, po novembri 1989 známe a obľúbené Literárne štvrtky a Literárium v denníku Sme, v ktorých mohol naplno rozvinúť svoju autorskú erudíciu, duchaplnosť a štylistickú eleganciu. ( Spomínanie jubilant priebežne dopĺňal zapamätania hodnými historkami: ako si napríklad počas väzby v Justičnom paláci zapisovať slangové a argotové výrazy spoluväzňov na cele, či ako po 27 neúspešných žiadostiach o zamestnanie navštívil ministra Válka, a keď sa od neho dozvedel, že nemôže pre neho, ani pre nikoho z vyhodených umelcov nič urobiť, a on mu na to povedal: „Tak choď toho preč, Miro!“ Válek mu odpovedal: „Husák ma nepustí...“).
Nielen príjemné, ale aj poučné, pamäť literatúry obohacujúce aj ľudsky povznášajúce bolo to nedávne januárové stretnutie s našim vzácnym jubilantom. Ešte mnogaja a mnogaja ljeta! milý kolega Jožko Bžoch.
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky