Deväťdesiatnik Jozef Bžoch
Literárny kritik, esejista, publicista, prekladateľ a náš milý klubový kolega Jozef Bžoch sa koncom novembra 2016 dožil vzácneho životného jubilea – deväťdesiatich rokov. Narodil sa 25.11. 1926 na Záhorí v obci Závod, gymnaziálne štúdiá konal v Novom Meste nad Váhom a po ich skončení a konci druhej svetovej vojny začal v roku 1945 študovať slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Ambiciózny vysokoškolák, už dobre oboznámený s francúzskou literatúrou začal o jej predstaviteľoch publikovať prvé články a úvahy do ružomberských Rozhľadov a Smrekovho Elánu. Po zastavení jeho vydávania v roku 1947 a následnom „víťaznom“ februári 1948, ktorý zrušil možnosť poslucháčom fakulty-francúzštinárom ísť časť štúdia absolvovať do Francúzska, prerušil v roku 1949 štúdium a stal sa redaktorom odborárskeho denníka Práca. Už tu sa začal profilovať ako glosátor, recenzent a rozhľadený kritik dobovej slovenskej literatúry.
V roku 1952 sa stal redaktorom Kultúrneho života a od roku 1954 do roku 1963 pôsobil ako redaktor rýchlo sa dogmatizmu zbavujúcich Slovenských pohľadov, ktoré v tom čase viedol Alexander Matuška. Bola to práve Matuškova, ale rovnako i Šaldova duchaplnosť a štylistická elegancia, ktoré potom sprevádzali jeho bohatú celoživotnú tvorbu kritika i literárneho vedca. Už ako redaktor Kultúrneho života kritizoval bujnejúci schematizmus v slovenskej literatúre – aj v dielach vtedy prominentných režimových básnikov Jána Kostru, Pavla Horova a Vojtecha Mihálika. Po roku 1956, v duchu postschematickej kritiky sa vyrovnával aj s poéziou iných dobových autorov. Súčasný stav literatúry videl ostro kriticky a ako východisko zo závozu „schematizmu“ ponúkal osvojenie si majstrovstva klasikov. Od roku 1964 do roku 1972 pôsobil v Ústave slovenskej literatúry SAV. V roku 1964 vydal prácu s názvom Básnické dielo Pavla Horova, v ktorej akceptoval básnikovu tvorbu najmä pre jej nefalšovanú zážitkovosť a odvahu neskrývať temné existenciálne stránky života. Medzičasom sa však jeho kritické výhrady voči vtedy preferovanej poézii vystupňovali natoľko (napr. spor s V. Mihálikom o zbierku Archimedove kruhy), že rozpísanú monografiu o Š. Žárym už nedokončil. Jeho rozchod s „jednostranícky“ angažovanou literatúrou dokumentuje výber z úvah a kritík z rokov 1957 – 1969 Kontakty z roku 1970, za ktorý sa mu dostalo od strážcov ideologickej správnosti ostrej kritiky. Niet sa čo čudovať, keď od vtedy najuznávanejších básnikov žiadal, aby odhodili staré monolitné idey a začali všetko odznova, počnúc obrazom seba a vzdali sa zjednodušujúcich predstáv o súčasnom svete a človeku v ňom, ktoré už skĺzavali do moralistického konceptu. Názov výberu jednak naznačuje jeho záujem o českú literatúru, v ktorej v tom čase nachádzal viac odvahy a hodnôt (Šalda, Toman, Nezval, Hrubín, Seifert, Kundera, Holub a i.), jednak poukazuje na zážitky silného oslovenia dielami, ktoré boli východiskom jeho písania. V sporoch s literatúrou a cez ňu aj s dobou sa Bžoch vyformoval na ojedinelý typ kritika, ktorý udomácňoval mysliteľsky partnerskú a emancipovanú reflexiu diel, schopnú vyhnúť sa dobovej ideologickej novoreči. Tento súbor, v ktorom predstavil syntézu svojich schopností esejistu, s istotou sa pohybujúceho v teréne slovenskej literatúry 20. storočia, i netaktizujúceho kritika, však zošrotovali.
Na jeseň 1971 Jozefa Bžocha zatkli pre podozrenie z rozširovania protiokupačných písomností a po prepustení z väzby musel odísť z Ústavu slovenskej literatúry a dostal zákaz publikovať a pracovať v oblasti kultúry. Po existenčnom uchytení sa vo Výskumnom a vývojovom ústave prefabrikácie sa mu koncom sedemdesiatych rokov podarilo zamestnať v Biografickom oddelení Matice slovenskej a podieľať sa na tvorbe Slovenského biografického slovníka. Až začiatkom osemdesiatych rokov mohol opäť začať publikovať v nekomunistickom denníku Ľud. Bol to návrat do literatúry „zadným vchodom“ novinových recenzií a tento žáner so systematickou pravidelnosťou kultivoval aj po páde komunizmu. V diele s názvom Literárne soboty (1990) zachytáva tvorbu z 80. rokov. Od deväťdesiatych rokov sa opäť môže prezentovať ako kultivovaný a rozhľadený kritik, náročný komentátor pôvodných aj prekladových kníh. Tak je to aj v kritických reflexiách o aktuálnej knižnej produkcii na Slovensku v období 1990 – 2000, ktoré vyšli pod názvom Zo zápisníka kritika (2001). Aj súbor s názvom Literárne štvrtky (2001 – 2005) je svedectvom o každodennom fungovaní literatúry, tento raz v podobe úvah a kritík z novín a časopisov za roky 2001 – 2005. Venoval sa aj prekladaniu z francúzskej a nemeckej literatúry (Hildesheimer, Hougron, Leppmann, Nietzsche, Remarque, Stendhal, Vivierová a i.). Najnovším knižne vydaným dielo je Literárium z roku 2011. Za knihu Literárne štvrtky získal Cenu za literárnu kritiku na rok 2006.
Ani s plynutím času (často nemilosrdného posudzovateľa platnosti kritických súdov a názorov) jeho kritické úvahy nestrácajú platnosť a aktuálnosť a nepodliehajú podenkovým dobovým módam. Rozhľadenosť a reflexívny záber Jozefa Bžocha sú obdivuhodné a jeho reakcie na novovydané knihy nesmierne pohotové a často trvale platné. Múdrosť literárneho historika a kritika sa v jeho recenziách spája s ústretovosťou voči čitateľovi a s objektívnosťou k autorom recenzovaných kníh.
S našim jubilantom a kolegom Jozefom Bžochom sa stretneme v januári 2017. Na programe prvého budúcoročného stretnutia Klubu nezávislých spisovateľov bude aj reflexia jeho celoživotnej kritickej a prekladateľskej tvorby.