Bili_Vlado - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Peter Bilý: Pár osobných poznámok k tvorbe Martina Vlada

Deň, keď som osobne spoznal košického básnika Martina V., je od dnešného dňa vzdialený (plus mínus niekoľko dní a týždňov) presne toľko rokov, koľko je vekový rozdiel medzi nami dvoma. Nie je teda náhoda, že v deň, keď sme sa s Martinom V.  prvýkrát stretli, mal práve (plus mínus niekoľko dní a týždňov), presne toľko isto rokov ako ja teraz, teda tridsaťdeväť.

Ak berieme život ako súbor šťastných a menej šťastných náhod, môžeme to považovať za peknú náhodu, no možno ak berieme život trochu inak, aj tento deň má svoj zvláštny, nielen numerický zmysel. A tak dúfam, že tento text a moja neslušná prítomnosť pri príležitosti ocenenia nateraz poslednej zbierky Martina Vlada nejaký zmysel aj má.
V čase nášho prvého stretnutia bol Martin V. ešte stále čerstvým a (na slovenské pomery) neskorým debutantom: po nekonečných peripetiách a schválnostiach, debutoval básnickou zbierkou Prskavky, v ktorej sa predstavil ako civilný, mestský básnik strohej metafory a nenápadného gesta. Boli to verše neokázalé, bez takého častého, takmer povinného exhibicionizmu debutujúcich autorov. Vyznačovali sa inteligentnými pointami a originálnou svojskou atmosférou: Martin V. nikoho nenapodobňoval, nezaraďoval sa do žiadnej „básnickej školy“, „prúdu“ či „generácie“, nikam a nikomu sa nevtieral. Za veršami a aforizmami bolo nielen načítané popri živote a nažité popri čítaní, ale ich čitateľ mohol takmer fyzicky medzi riadkami cítiť vôňu vyprchaného tabaku a príchuť kaviarenského espressa narýchlo spraveného mrzutou depresívnou barmankou – v čase pred takmer dvadsiatimi rokmi, keď sa ešte do slovenských miest, mestečiek a dedín nevyrojili oneskorení podkarpatskí hipsteri a kávičkovanie, retro a všetko okolo čalúneného dreva, babičkiných lámp, malomeštiackych zákuskových póz, fotenia receptov a dizajnového zúfalstva ešte nebolo u ľudí od dvadsať do štyridsať v móde. Pri Martinovi V. som mal vtedy pocit a ten mi aj ostal, že ak by sa narodil o päťdesiatdeväť rokov skôr, nezavadzal by ani v parížskej kaviarni, kde by zboku pozoroval všetkých tých predvádzajúcich sa Picassov, Prévertov, Hemmingwayov, Millerov, Greco a Steinové a stále by ostával sám sebou a verše by písal rovnako: mierou seba, nie iných. Možno by patril aj do Paríža rokov šesdesiatych, do klubov pesimistických optimistov a písal by úplne rovnako ako v mokrých Košiciach mafiánskych rokov deväťdesiatych. A možno by sa aj v tom veľkom Paríži rovnako ako v malých Košiciach venoval na niektorej z technických fakúlt svojej každodennej akademickej činnosti, fyzikálnym a chemickým vlastnostiam kovov, nie ako válkovský ohýbač kovov, ale prosto ako docent inžinier zaoberajúci sa vedeckými nuansami metalurgie. A podvečer, po dni prežitom ako moderný alchymista, by mu pri koňaku a káve presakovali do básní obrazy a aforizmy, aké sú pre jeho poéziu typické.

Martin V. je jedným z mála žijúcich autentických básnikov žijúcich v Košiciach (ak nie doslova jediným) a je vlastne básnikom Košíc par excellance, pretože košické kaviarne a krčmičky si človek bez prítomnosti Martina V. nevie ani predstaviť, aj keď nie tak intezívne ako v období pred dvoma troma desaťročiami. Martina som kedysi nazval mestským pustovníkom (to slovné spojenie krátko nato použil na názov svojho prozaického debutu), pretože jeho život a básne boli často tematizované mužskou samotou a občas osamelosťou. Martin sa urbánneho pustovníctva neskôr zbavil pomerne neskorým, teda dobre zváženým vstupom do stavu manželského, a tým sa aj prudko znížila frekvencia návštev pohostinských zariadení, ale aj miera jeho súkromnej samoty. No naďalej ostal básnikom exkluzívne košickým.

Ale poďme od básnického imidžu späť k básnikovej tvorbe.
Tvorba Martina V. prešla cez osem útlych zbierok istým vývojom. Vypísanie sa z istého okruhu tém v prvých zbierkach (ktoré som už zbežne spomínal vyššie), odskúšanie si viacerých tvorivých minimalistických registrov, ho posunulo k testovaniu konceptuálnejšej kompozície najnovšej básnickej zbierky Zväčšovanie priestoru. Stále je to fragmentárny, skratkovitý pozorovateľ Martin V., ale menej dopovedá a oveľa viac iba naznačuje, skryto ironizuje, otvorene parodizuje, ale aj kilowattmi spochybňovania prudko nasvecuje manipulatívne odtiene jazyka, a to aj jazyka básnického. Najmä v časti nazvanej Literárna súťaž. (Poznámka na okraj: Ak sa zamyslíme nad týmto absurdným slovným spojením, „literárna súťaž“: čo je to vlastne za literatúru, v ktorej sa súťaží? Nie je to aj jedným z dôvodov často patologických ľudských vzťahov medzi autormi a autorkami, že sa v slovenskej literatúre zvyknú robiť prvé kroky cez tzv. súťaže?) Z okraja tzv. literárneho diania pozoruje, že vlastne ani v jeho „strede“ sa v podstate nič významné nedeje, že to čo sa tvári rafinovane a „múdro“ je len profánna, rutinná a často aj hlúpa „umelecká“ prevádzka. Poézia ako vec verejná je častokrát paródiou seba samej a skutočná poézia, tak ako je to v prípade čitateľa aj básnika Martina V. je poéziou, keď ostáva vecou súkromnou, či ak chcete osobnou, intímnou. Preto rýchlo toto laudatio ukončím, aby som priveľmi nepripomínal situáciu z jednej z básni z nateraz poslednej zbierky Martina V.: Na rozborovom seminári. Zacitujem ju celú:


na rozborovom seminári

v istom nemenovanom meste v istom nemenovanom zariadení
za sychravého jesenného podvečera
na rozborovom seminári
ťa rozoberú
ťa poučia
dozvieš sa čo si
až doteraz
nevedel/nevedela
netušil/netušila
svojvoľnosti
vo veršovom a strofickom
členení
ťa odnaučia
tých a tých
to
a to
ti odporučia
prevedú ťa úskaliami
povedú ťa cestami
pokiaľ sa ti
neotvoria či otvoria
všetky zmysly
či všetky nezmysly
dokonca ti ukážu
na tvoje požiadanie
mimo témy
nad rámec seminára
epický pôdorys
nadupaný/nadupaná
pôjdeš na druhý deň domov

Martin V. odchádza domov už dnes, preto ho nebudem ďalej zdržovať a zaželám mu nehanblivo priateľsky nenápadné stráženie plameňa poézie, ktorým si napriek všetkým seminárom, kritikám, analýzam a hodnoteniam, naďalej v našich súkromných chvíľach svietime a zohrievame sa.

Peter Bilý
(Kritická reflexia o novej básnickej zbierke Martina Vlada
Zväčšovanie priestoru odznela na klubovom stretnutí v decembri 2017)

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky