Beno Rozhovor - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Rozhovor s Jánom Beňom
Život s kufrom ako portrét mladého umelca

Do bohatej prozaickej tvorby Jána Beňa pribudol koncom roku 2015 nový knižný titul - novela či menší pamäťový románik Život s kufrom. Autobiografické pozadie postavy Juraja Belaja je takmer totožné s príbehom autora, ktorého označili za organizátora "pyžamovej revolúcie" bratislavských vysokoškolákov počas protestu proti plánovanému zrušeniu vojenskej prípravy (čo by bolo znamenalo ísť na dvojročnú vojenskú službu), hrozilo mu vylúčenie zo štúdia na filozofickej fakulte, stal sa "kádrovým prípadom" a tak, hoci sa namiesto umiestnenkového pôsobenia v poľnohospodárskom učilišti na východe Slovenska dostal zásluhou Miloša Tomčíka a Ivana Plintoviča na Vyššiu pedagogickú školu v Banskej Bystrici, ani tam ho dlho nenechali starostliví strážcovia čistoty kádrov. O nej a o tvrdých mesiacoch začínajúceho autora je nasledujúci rozhovor s Jánom Beňom.
  • Banská Bystrica koncom päťdesiatych rokov uplynulého storočia, označovaná pre svoje ortodoxné komunistické vedenie za "malé Albánsko" bola zrejme najmenej vhodným prostredím pre tvoje tvorivé vyzrievanie, naplnenie literárnych ambícii spojených dovtedy s Bratislavou a jej uvoľňujúcim sa kultúrnym ovzduším. Napriek tomu zohralo toto mesto dôležitú úlohu v tvojom živote. V príbehu Juraja Belaja je to takmer štefánikovsky znejúce heslo: chcem a budem a "najvýrečnejší dokument tých rokov, červený a čierny zápisník", do ktorého si ukladá nielen svoje zážitky, milostné trápenie s Evou, ale i postrehy a nápady, z ktorých sa potom rodili tvoje prvé literárne príbehy. Predpokladám, že existencia týchto zápisníkov je reálna a v akej podobe či rozsahu sa dostali do tohto príbehu?

Pyžamová revolúcia vznikla síce prvoplánovo ako protestná i neprotestná večerná hádka okolo pripravovaného rušenia vojenskej prípravy, ktorá prerástla do "pochodu" filozofov - štvrtoročiakov z piateho poschodia na poschodia nižšie, pričom sa predvádzala ako kultúrny program, najmä naša aktualizovaná pieseň Keď nás na tú vojnu brali. Išlo sa nadol, priznávam sa, na moju výzvu a s mojou aktualizáciou. Dôležité pritom je, že doba a nespokojnosť značnej časti vysokoškolákov bola začiatkom roka 1956 taká, že protestný impulz ľahko preskakoval aj na iné, spoločensky a politicky nebezpečné témy (stav vecí verejných v republike, sloboda prejavu, problematika vysokých škôl a reforiem štúdia, tzv. všeobecný základ štúdia preťažený dogmatickými dejinami KSČ, KSSZ, mocenské potláčanie demokratických slobôd a československých tradícií a podobne.) Protestné názory zaznievali aj na večerných a nočných diskusiách v aule FFUK na Šafárikovom námestí, ktorých lídrom bol Jozef Jablonický.

Moje zaradenie na VPŠ v Banskej Bystrici mi vyhovovalo najmä preto, že som bol "blízko domu" v Slatinke, kde žila moja rodina. Videl som však od začiatku, keď ma kádrovníčka vítala ako pyžamového revolucionára, že ma tu nebudú spúšťať z očí, ale nemienil som byť zalezený ako voš pod chrastou. Môjmu písaniu sa v Bystrici nedarilo, a tak som si hľadal aj iné možnosti pôsobenia, v Živote s kufrom sa o tom rozpráva. Dosť som poskusoval a poznal. Učil som sa brať veci tak, že ak sa niečo, vtedy najmä pre nepriazeň tých, čo majú v rukách páky moci, nevydarí a nedá, treba skúsiť iné, nedať sa ľahko odradiť. Poznal som to aj z môjho kultúrničenia na fakulte, z rozbiehania a vedenia autorského krúžku. Keď som videl, že to nejde hneď s najlepšími a najskúsenejšími, tí aj pochybovali, skúsim to s menej zdatnými, ktorí niečo také robiť chcú. Podarilo sa - a lepší sa pridávali. Na filozofickej fakulte pôsobil aj recitačný krúžok - Marína Čeretková, Milka Drugová, Ernest Weidler ako prvoradí. Chodieval som medzi nich a umelecký prednes sa mi tak zapáčil, že som už z Bystrice navštevoval Hviezdoslavov Kubín, do Prostějova som dokonca viedol početnú krajskú delegáciu, vtedy sa totiž ešte súťažilo aj so zborovou recitáciou a tam ma nominovali aj do poroty, kde som ako jej predseda oceňoval víťaza medzi rozprávačmi otca nastávajúcich herečiek Milky a Magdy Vašáryových.

Mal som dosť možností lepšie poznať ľudí, hlavne inteligenciu, režimistov i nespokojných s režimom, ktorí si museli dávať pozor na tých, čo posluhovali. Život v meste i na škole, prírodu, lyžiarske terény, chodiť na Donovaly, na Králiky, do Hrochote rozprávať ženám o Sládkovičovi. Zlo i dobro, prekážky, ktoré ľuďom vytvárala stranícka funkcionárska elita. Najviac som si cenil nadobudnuté priateľstvá s Ivanom Plintovičom a niektorými ďalšími cennými ľuďmi z VŠP, s Mikulášom Kováčom, v ktorom som tušil mimoriadneho debutanta v poézii, s Milanom Jurčom i doktorom Jánom Miklešom, človekom znaleckým, múdrym, opatrným navonok, nezmieriteľným vo svojom vnútri. Rád som robil inštruktora na lyžiarskych výcvikoch, raz aj pre moravských vysokoškolákov, so študentmi z VPŠ som súťažil na ľahkoatletických pretekoch v šprinte i v hodoch. Písal som vari najviac do zápisníkov, popísané a nazbierané v nich potom nezostávalo nevyužité, keď som sa v Bratislave väčšmi rozpísal. Mal som v nich hodne záznamov živej, najmä ľudovej reči, tomu som začal venovať už ako gymnazista. A môj červený a čierny i malý zelený sa dosť uplatnili aj pri tvorbe mojej poslednej knihy.

  • V príbehu cituješ aj úryvky z básní, za jednu z lepších Belaj označuje báseň s príznačným názvom Čo robiť? Rozhodoval si sa na začiatku medzi poéziou a prózou? Ak by si sa bol vydal básnickou cestou, kto by bol býval tvojím vzorom? A kto bol potom, keď si sa rozhodol pre prózu?Len v krátkych poznámkach sa Belaj vracia k svojej diplomovej práci, pomerom na filozofickej fakulte, profesorom i nepomenovanom začínajúcom literárnom vedcovi, ktorý ho predbehol v zámere venovať sa dielu Františka Švantnera. Keďže sa mi náhodou s tvojou knihou dostala na pracovný stôl spomienková kniha Júliusa Pašteku Takto som ich spoznal, kde približuje aj literárne portréty známych pedagógov filozofickej fakulty Mráza, Bakoša, Pišúta, Felixa a ďalších, chcem sa ťa opýtať na pedagógov, ktorí tebe natrvalo utkveli v pamäti, boli ti literárnym či kritickým vzorom (ba i nevzorom)?

Poézia - próza...Ja som sa písaniu veršov musel venovať už na zvolenskom gymnáziu, veru. Mali sme tam - Ivan Stadtrucker, Ján Solovič, Ján Čomaj, ja, ešte sem-tam niekto svoj KáKáEm, Kultúrny krúžok mladých autorov. Ten vypisoval literárne súťaže, ktoré vyhrávali prakticky len vyššie menovaní. Zvláštnosťou našich súťaží bolo, že súťažiaci mal za povinnosť oboslať ich tvorbou prozaickou i básnickou. Ja som sa v súťažnej básni inšpiroval raz ťažkým položením černochov v USA ("a môj si život obrátila v peklo / teba bude kliať aj tá mohyla / nad hrobom mojim večný žalobca...") a pamätám si aj z baníckej tematiky ("z čiernej sa zo steny váľajú kusiská uhlia...") Keď som mal nejakých šestnásť rokov a niečo, šupli nás namiesto pozvánky na priehradu mládež na brigádu do handlovských uhoľných baní. Mne sa tam celkom páčilo, bol som ako roľnícky chlapec naučený na fyzickú prácu a pán predák Smitka ma vyznamenával aj tým, že som po navŕtaní dier do steny pred odstrelom mohol do nich zasúvať šúľky výbušniny.

Keby som sa veľkou náhodou bol dal na poéziu, mojimi vzormi by boli Tadeusz Róževicz ( v izbičke tiež básnika Pavla Ďurovkina nad banskobystrickou kaviarňou Hungaria sme si ho čítavali s Mikulášom Kováčom v origináli), nemecký básnik Peter Huchel (preklady jeho básní od Ludvika Kunderu som si aj prepisoval a perom ilustroval do zápisníka), ďalej Robinsom Jeffers a Jan Skácel. Z prozaikov? Tam sa treba dívať hodne zdola nahor, a teda : František Švantner, Albert Camus, Heinrich Boll...Môj záujem venovať sa Švantnerovej tvorbe na VPŠ bol krátkodobý a vlastne neseriózny - nemal som na to ani keby sa mi bola dostala do rúk všetka literárna pozostalosť po ňom, nebol som na literárnu vedu.

Na filozofickej fakulte ma dosť zaujímali aj jazykovedci. Rozumel som si s pánom profesorom Stanislavom, pred ktorým sa mnohí poslucháči triasli. Profesor Eugen Paulíny bol mojim vzorom nie preto, že pochádzal zo Zvolena a do svojho výskumu stredoslovenských nárečí zahrnul aj Slatinku, ale predovšetkým preto, že som si ho mal prečo vážiť ako odborníka a pedagóga. V Bystrici som bol rád, že som vďaka Ivanovi Plintovičovi mohol prednášať štylistiku ako on na FFUK. Pán profesor Mráz ma - a vlastne aj mojich spoluposlucháčov a spoluoslucháčky - spočiatku zaujal, potom už jeho prednášanie bolo menej ambiciózne a dosť rutinérske. Profesor Pišút mi imponoval vtedy, keď skončil svoje akoby povinné prednášanie, vstal od stola, začal chodiť po miestnosti a z jeho úst vyšla nejedna literárnohistorická perla. Mikuláš Bakoš prednášal ako soška sklonená nad stolom literárnu vedu I., literárnu vedu II...a v polovici druhého ročníka sme sa ako jeho poslucháči museli rozhodovať, čo si pribrať ako druhý predmet namiesto jeho zrušenej vedy, do ktorej patril aj zlatým prebalom svietiaci Stalin a umenie, či ruštinu a či históriu...

  • Záver príbehu Juraja Belaja je dramatický. Po odvážnom rozhodnutí vrátiť sa do Bratislavy, prespávaní na lavičkách či železničnej stanici, podstúpení kádrovej tortúry v rozhlase sa mu napokon podarí šťastnou náhodou stať redaktorom mládežníckeho denníka Smena. Tento príbehový happyend je šťastným koncom aj tvojho dvojročného pedagogického pôsobenia na polovysokej škole v Banskej Bystrici. S akými osobnými pocitmi a aj tvorivými zámermi si sa po viac ako polstoročí vracal k tomuto obdobiu svojho života i dobe, ktorá utvárala tvoju literárnu generáciu?

o Banská Bystrica mi nebola cudzia už v detských rokoch. Aj prostredníctvom strýca Pavla, ako sme ho volali, brata môjho starého otca. Bol mestským zametačom na vstupnej ulici do mesta, Národnej, na konci ktorej, pred vstupom na námestie, ako strašili malé deti, je vraj reťaz a tú treba pobozkať či pohrýzť, aby ich do mesta pustili. Banská Bystrica bola pred vojnou vraj najčistejším mestom. Hovorilo sa: Za živa v Bystrici, po smrti v nebi. Neskoršia spisovateľka Viera Handzová, farárska dcéra zo Slovenskej Ľupče, naše vtáčatko, ako sme ju volali, bývala pred povstaním ako študentka v internáte Ymky oproti Národnému domu. Spomínala predo mnou, ako si náš strýko zametač vždy dozametal zhora od námestia po Národný dom a potom si sadol na jeho schody, vytiahol mastný chlieb, svoju desiatu a pokojne jedol.
K nám chodieval cez žatvu a keď bola v decembri zakáľačka. Starý otec si brata uctieval okrem pohostenia zrnom pre hydinu a výslužkou z brava. Mne strýko Paľo spravil radosť dvoma veľkými zajacmi, belgickými králikmi. Tie nemohli behať v maštali popod válov, z ktorého žrali kravy a voly, ale našli svoje miesto v dvoch veľkých drevených ládach na konci podstenia. Náš dom stál na konci dediny otvorený celou svojou vnútornou stranou črepinám mínometnej a delovej paľby. Moje obľúbené belgické obry prišli o život už pri prvom ruskom ostreľovaní.

A chudák strýko Pavel...Krátko po oslobodení mesta ho na námestí, kde so ženou býval v tmavom dvore, zrazil na motorke opitý ruský vojak. Naša rodina sa o jeho smrti dozvedela, až keď sme prišli na oslavy prvého výročia SNP za jeho chudou, nízkou manželkou. Vlak bol preplnený a ja s rukou, na ktorej mi skúsený lekár len - lenže zachránil prst doničený výbuchom náboja do pušky, to som si narobil sám, a teraz mi ľavá ruka visela v šatke a ja som sa viezol na streche vagóna, v ktorom božekala mama, prečo som taký neústupčivý.

Písať o starine z konca minulých päťdesiatych rokov je skúškou pamäti a zároveň akoby čistením ovzdušia po niečom, čoho dym a splodiny majú mimoriadne dlhú životnosť a vlastne zaujímajú už dnes niekoho? Hoci dobrý čitateľ sa pozná i podľa toho, nakoľko uprednostňuje ľahkú skutočnosť pred tvrdšou minulosťou. Písal som o svojej tvorivej traume - nedarilo sa mi, nedokázal som, priveľmi na mňa doľahli tragické úmrtia oboch rodičov a osobné neúspechy, rovesníci od pera mi ušli a ja som sa díval na unikajúce chrbty a rozmýšľal som si, či sa k nim niekedy budem môcť vôbec hlásiť.

Anton Baláž






Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky