Beňo_Maliti - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

2020
 
Letmé spomienky /za Jánom Beňom

 
V náročnosti dnešných dní som sa oneskorene dostala k smutnej správe o tom, že nás opustil Janko Beňo. Zabolela ma, spomenula som si, aký to bol zaujímavý, živý  človek, dychtivý a nepokojný, vždy pripravený poznávať nové (v literatúre), zaujať postoj, vysloviť sa (v diskusiách, recenziách). A tiež otvorený kritik rôznych neduhov, v 90. rokoch pri náhodných stretnutiach na ulici svojím úsmevným spôsobom vykladal, ako bojuje s negatívnymi javmi na Ministerstve kultúry. Bolo to sympatické. Na Klube nezávislých v radoch medzi kolegami obvykle čnela jeho výrečná tvár, ktorou vysielal prichádzajúcim povzbudivé signály. Spomínam si na jedno z vlaňajších stretnutí KNS, bolo vlastne posledné, na ktorom som Janka videla. Zarazilo ma, že sa pri pozdrave neusmial a celkovo bol na nepoznanie, strhaný, bez nálady. Neskôr mi ktosi povedal, že je chorý. No akosi sa pri jeho vitalite nechcelo veriť, že by to bolo až také vážne...

 
Dopočula som sa o ňom ešte ako dievča, od jeho manželky Milky, skvelej slovenčinárky, bola mojou triednou učiteľkou na Základnej škole. O manželovi nám žiakom často rozprávala, hovorila, že je rázovitý človek, Pohronec a ešte k tomu spisovateľ, píše o mladých ľuďoch. Dávala mu čítať naše šiestacke, siedmacke slohy. Pamätám si, ako mi raz povedala, že sa môj sloh jej mužovi spisovateľovi veľmi páčil. Bola som na to hrdá. Potom som ho aj uvidela, u nich doma, sedel v kuchyni, zatiaľ čo my so spolužiačkou sme čakali v predsieni, kým nám súdružka učiteľka Beňová vyvezie v kočíku malého synčeka, ktorého sme mali kočíkovať. Letmé spomienky, teraz mi na chvíľku Janka Beňa oživili... Tie časy sú dávno preč.  

 
Príznačné (a príkladné) je, ako v ňom neprestajný záujem o svet budil záujem o tvorbu, mal svoje témy a neprestával písať, ešte v r. 2015 vydal knihu, svedectvo o dôležitom období svojho umeleckého zrenia Život s kufrom. Knihu som zatiaľ nemala príležitosť čítať, predstava kufra mi napovedá, že to bol život na cestách. No napriek tomu, že žil v Bratislave a predtým v iných slovenských mestách, nazdávam sa, že navždy ostal celou svojou podstatou v rodnej Slatinke. O tom, že má „srdce na vysočine“, svedčili jeho prózy, uvedomovala som si to pred rokmi pri recenzovaní jeho knihy Posledný svedok (2007).  Takto Janka Beňa vidím, v pohybe, s hlavou všímavo natočenou  k okolitému svetu, a pritom kotviaceho vo svojom nemennom strede. O tom, ako ľuďom nezištne prejavoval svoj vzťah a záujem, napísal Anton Baláž v nekrológu na stránke KNS: „Často a oprávnene sme mali pocit, že robí pre nás ako autorov viac než my pre neho. Je to, žiaľ, dlh, ktorý mu už nebudeme môcť splatiť.“ S týmito slovami ako s ochranným listom pôjde po tých iných cestách iného sveta...  
 
Eva Maliti Fraňová
 
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky