BatorovaRadosinci - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Hry Stanislava Štepku

Polooblačno
 
Hru Polooblačno  napísal Stanislav Štepka k 50. výročiu vzniku Radošinského naivného divadla. Podtitul Prvá správa o mojom 20. storočí (1900 – 1950) svedčí o tom, že tak ako doposiaľ, aj v tejto hre pôjde o autorský pohľad, výber, nasvietenie a skomponovanie udalostí 20. storočia, ako vyhovujú Štepkovmu naturelu. On je demiurgom tohto divadla, on píše nielen scenár, ale aj texty piesní a nakoniec hrá hlavnú postavu a niektoré vedľajšie, podľa potreby. Ansambl má nové mladé tváre, ktoré ešte sem tam neovládajú celkom „radošinské nárečí“, ale zžili sa s poetikou Štepku, to znamená idú z roly do roly a menia sa podľa charakteru postáv. Aj pre nich to musí byť úžasná skúsenosť.

Päťdesiat rokov v Radošinej nechá autor „vyrozprávať“ postave miestneho čudáka – hrbáča Kočinanta z Kočína, ktorého rodičia, bohatí sedliaci, zavrhli a ktorý do konca života chodí po Radošinej a okolí otrhaný a bosý. Je to postava, ktorá umožňuje vyrozprávať príbehy, ktoré sa stali, jednoducho, bez kalkulácií a priamo. Štepkov dobrý humor aj tu spočíva napríklad v konfrontácii primitívnych pomerov a životných podmienok (obydlia, a teda aj železničná stanica bez sociálnych zariadení, záchod v poli) s požiadavkami malomestskej, na začiatku storočia ešte maďarskej honorácie. Horšie je, keď autor vkomponuje do hry vtip o veľkonočných pašiách, keď Radošínčanovi nenapadne slovo vysokého štýlu „žíznim“ a vykríkne „pev bych“. Ako vtip je to dobré, na scéne to však vyznieva dosť primitívne a registrujem také niečo azda po prvýkrát.
V pozadí príbehov malých ľudí, ich napätí a životných peripetií od mladých lások, rozlúčok emigrantov až po nezmyselnú likvidáciu a tragédie, ktoré nesie so sebou moc a ktoré sú matným, a predsa tragickým obrazom a odrazom veľkej politiky, je skutočná, veľká história dvadsiateho storočia.
Stanislav Štepka buduje na kronikách a autentických zápiskoch a spomienkach konkrétnych ľudí. Čerpá z konkrétnych absurdít, ktoré život prináša, pretože spoločensko-politické  ruptúry prichádzajú síce naraz, no miestne pomery sa menia pomaly. Tak napríklad po druhej svetovej vojne, keď už v školách na stenách visel Beneš a Stalin, žiaci aj s učiteľmi šli pod tieto obrazy ešte z bohoslužieb a každé vyučovanie sa začínalo a končilo modlitbou. To zachytili školské kroniky, ktoré spolu s inými archívnymi materiálmi upozorňujú na živý tok a rytmus utvárajúcej sa histórie.

Takto sú Štepkove programy k divadelnému predstaveniu vždy malými a výstižnými štúdiami ku konkrétnym otázkam slovenskej histórie. Ak iní autori zakrývajú reálny podklad pre svoje diela floskulami: „všetky postavy sú vymyslené“,  Štepka sa netají svojou primárnou intenciou zachytiť čo najviac z reality. Tak sa už dávno z „naivného“ divadla stalo realistické.
Príbehy škály päťdesiatich rokov v Radošinej pod názvom Polooblačno sú, ako sľubuje autor, len prvým dielom „seriálu“ divadelných hier. Táto mala premiéru 30.11. a 1. 12. 2012.     


Hra o láske

Ako to už v Štepkových hrách býva, je aj Hra o láske o obyčajnom živote. Diváci milujú Radošinské divadlo, a tak je vždy natrieskané, tre­ba prikladať stoličky...Majú radi najmä Štepkov humor a tešia sa, ako sa zase nasmejú. Takže smie­chom sprevádzajú aj úvodnú scénu Hry o láske, ktorá sa odohráva v tme. Dobrých päť minút ide len dialóg hlavných postáv - starších manželov, z ktorých žena je zjavne odkázaná na mužovu po­moc. Táto nakoniec ospanlivo, ale predsa len lás­kavo prichádza. Na konci scény sa už diváci nesmejú. Ide totiž naozaj o manželský pár s postihnutou ženou na vozíčku.
Sujetový rámec je veľmi jednoduchý, ako v tomto type ”hier zo života” u Štepku vždy: dve manželské dvojice v petržalskom paneláku, každá so svojimi zdedenými aj nadobudnutými choroba­mi a vyšinutiami.

Autorská empatia pre ľudí, ktorí nejakým spô­sobom stoja mimo normálu, je už symptómom Štepkových hier. Všetko je tu akési vychýlené, a preto často komické. Štepkov spôsob mierneho premrš­tenia fyzických handicapov je jedným zo zdrojov komiky, rovnako ako využívanie vrodenej tuposti umocnenej kontrapunktom fyzickej krásy.

Tento veľmi jednoduchý dejový rámec Štepka oživil retrospektívami po desaťročiach, ktoré záro­veň vysvetľujú genézu "obyčajných” životov. Uvá­dzané sú stručne rozprávačom z ampliónu. "Inte­lektuálska” dvojica bývalých pracovníkov Sloven­ského rozhlasu, ktorá váha so stretnutím s jed­noduchými susedmi pre nedostatok témy, je nako­niec rovnako banálna a "jednoduchá” ako "oby­čajní” susedia. Scény, ktoré vedú diváka späť do minulosti - cez kostýmy, relácie z rádia, dobové prejavy a pesničky vysvetľujú aj duchovné prázdno obidvoch dvojíc. Pritom sa nič nedeje, je to len ”normálny”, bežný a každodenný život obyčajných ľudí, akých je na svete najviac.
Štepka, ako autor vidiaci presne toto chce. Všet­ko, čo píše a hrá, je pre väčšinu. Uvedomuje si to aj pri tvorbe piesní (jeden z jeho veršov hovorí: ”tak mi prepáč tieto staré frázy”), ktoré sú "ľubozvuč­né” a jednoduché, takže ich bulvárna, kabaretnomestská interpretácia na javisku presne vystihuje a paroduje aj stav tohto žánru v dnešnej našej kul­túre.
Štepkovo divadlo bolo a ostáva vždy alterna­tívne: k skalným, na veľké umenie sa hrajúcim divadlám, k veľkým témam, veľkým životom. Aj veľké postavy dejín uchopuje autor výlučne z ľudskej stránky, z ikon robí živých ľudí, čím ich fixuje v pamäti a zachováva pre históriu. Príkla­dom môže byť veľká téma, na ktorú sa dosiaľ málokto odvážil: pomerne čerstvá hra Generál, ktorá mala premiéru vlani. Na rozdiel od komor­ne ladenej a inscenačne nevýraznej Hry o láske ide o výpravné a režijne nápadité inscenovanie témy. Osud M. R. Štefánika, človeka s veľkým ideálom, za ktorým horúčkovito Šiel, a ktorý čias­točne aj dosiahol, zobrazil Štepka neuveriteľne brilantne, čo sa týka obrazu, nápaditosti divadel­nej skratky a pritom úplnosti horizontálne - od charakteristiky krajín až po psychologické prepra­covanie jednotlivých postáv, ako i vertikálne: Boh, ideály, hviezdy, let.
Hudba a texty piesní nie sú len ilustračné, a odľahčujúce, zábavné či povrchné, naopak, zdô­razňujú tu skratkovitý dej, umocňujú jeho pod­statu.
Štepkovo divadlo predstavuje v slovenskej kul­túre ojedinelý fenomén, tak ako v Rakúsku hry Nestroya alebo Grillparzera, ktorý má podložie v ľudovom divadle. Nemáme tu na mysli len rad vynikajúcich hercov, ktorí boli pôvodne ochotníci, alebo ktorí v Štepkovom divadle vyrástli a teraz tvoria špičku hereckej elity, máme na mysli autor­skú koncepciu, typ autora senzibilného na isté "oby­čajné” a pritom podstatné veci života, ktoré svojim ojedinelým spôsobom pertraktuje. Sústavná polo­ha na hrane komédie a tragédie, ako aj zrušenie akéhokoľvek pátosu relativizáciou vopred daných princípov a hodnôt, zapojenie náhody, to všetko vytvára typ divadla, ktoré nie naivne, ale realistic­ky rozkrýva pred očami divákov súčasnosť i dejinné mýty. Je to živé divadlo, každou novou témou, kto­rú prináša.

Otcovské znamienka   
                                                                          
Pretože sa necítim kritičkou drá­my a divadla, bude toto pojednanie Otcovských znamienok S. Štepku „len“ pojednaním textu a trochu di­váckym pohľadom.

Kniha obsahuje sedem príbehov - výber z produkcie posledných de­siatich rokov Radošinského naivné­ho divadla (1987-1997), plus kom­pletnú dokumentáciu a prehľad. Za každým 20 siedmich príbehov je perexom uvedený autorský ko­mentár. Táto štruktúra sa mi vidí vzácna pre historikov drámy, preto­že poskytuje temer všetko: podnet pre vznik drámy, históriu jej vzniku a ďalších modifikácií pôvodného textu, príčiny premien pred uvede­ním aj po ňom, jej pôsobenie na kri­tiku, publikum, dobový aj dlhodobý ohlas, neúspechy aj úspech... Je to niečo ako denník, autobiografia, autoreflexia, reflexia dobových poli­tických situácií a ich nepriamy ko­mentár, korešpondencia so známy­mi osobnosťami, ich reakcie, overu­júce „nosnosť“ jednotlivých hier. Tieto prepotrebné informácie často v literárnej histórii chýbajú.
Štepka je rodený rozprávač. Rozpráva situácie, vyberá detaily a pointuje. A tak ako dobrý román je dramatický, s gradáciami a len „potrebnými“ digresiami, tak jeho drámy „rozprávajú“ o tom, čo s a stalo alebo čo videl. Štepka stále rozpráva o sebe a svojej ko­munikácii - interakcii so svetom. On je pozorovateľom a spiritus mo- vens. To, čo píše, je božské v tom, že sa on sám - excelentný tvorca - netvári bohorovné, jeho veľkosť je v schopnosti primerane prijímať a dávať. Miera vecí, súvislostí a es­tetická miera, to je podstata génia S. Stepku. Stepkove drámy majú vnútorný psychologický rozmer veľ­kých románov konca 19. storočia. Zo života vyberá detaily také uni­verzálne, až sú symbolické. Preto z jeho hier priam vystupujú a ostanú v pamäti typy - charaktery kladné alebo záporné, s ktorými už každý z nás mal dočinenia. Vyvoláva konfrontáciu vlastných skúseností s diváckymi, jeho hry pôsobia ka­tarzne.

Zdanlivo sú to hry o obyčajných životných situáciách, o obyčajných ľuďoch. Ba o tých najobyčajnejších, ktorých osudy sú veľké ťažkosťami, hoci si ich často privodia aj sami. Mnohé však vyplývajú z akýchsi osudových daností, v ktorých človek v živote len pokračuje. Znova sa tá­to „typológia“ týka základných archetypálnych vecí života.
Štepka hovorí, že svoje hry písal, „šil“ na konkrétne osoby z celkom konkrétnych prostredí. Tento jeho „realizmus“ nadobúda univerzálny rozmer od detailu až k nekonečnu, psychologickou kresbou a zamera­ním sa na etické hodnoty. Je to nao­zaj ako „dom, v ktorom sa svet zblí­žil, malý a veľký“, ako to raz pove­dala M. Čahojová.
Štepkova komunikatívnosť je sko­ro bezhraničná. On ide za ľuďmi a neopúšťa ich, nezabúda, a je vďačný za to, čo v nich mohol uvi­dieť a zvečniť - vymodelovať. Ide za nimi na slovenský vidiek, pretože vie, že aj tam (nielen v Bratislave) sú ľudia vzdelaní, životaschopní a navyše nesmierne skromní. Radošina - počiatočná aj konečná sta­nica Štepkovej tvorby sa stala jeho žriedlom. Večne sa vracia do seba, do svojej Pamäti a loví odtiaľ auten­tické postavičky a nezabudnuteľné dojmy, ktoré tvoria svet každého dieťaťa, lebo každý mával svoje ki­no Pokrok a pamätá si, ako si raz mama „odstrihla vrkoč“. Štepkovo videnie vecí a jeho groteskno je chaplinovsky dojemné a smutné. Súcit preniká všetko, ešte aj z hlú­posti a vulgárnosti robí bezmocnosť. Pochopenie šírky života dáva po­chopiť aj smrť, ktorá je tu len jeho súčasťou. Pochopenie zároveň vy­lučuje naivitu, tak často diskutovanú v súvislosti s RND. Dokonca ani viera S. Štepku, že divadlom niečo zmôže, nie je naivná. Jeho divadlo je miestom katarzie, ktorá je atribú­tom antickej drámy, pranierom hlú­posti a hrubosti, ktoré sú atribútmi klasickej komédie a spolu tvoria kvalitné moderné divadlo.
Mária Bátorová

Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky