Batorova_Uherik - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Dlhý a plodný život Antona Uheríka
 
Anton Uherík je osobitný tvorca v rámci Klubu nezávislých spisovateľov a spĺňa nepísaný zákon tohto klubu, ktorý ho odlišuje od ostatných literárnych klubov Slovenska. Jeho zakladatelia Rudolf Chmel a Vladimír Petrík mu dali do vienka, že členmi tohto klubu môžu byť aj vedci, čiže literárni vedci, historici atď., ktorí literárnu tvorbu reflektujú kriticky a interdisciplinárnymi aspektmi prispievajú do debát klubu. Je to bonus, akýsi vnútorný servis, preto si tento klub zachoval typickú klubovú činnosť v podobe diskusií o vychádzajúcich dielach.
 
Anton Uherík sa však aj tu vymyká z radu reflektujúcich, ktorí sú prevažne naviazaní na postštrukturalistické teórie a videnie a chápanie sveta, kým Uherík vnáša do reflexií psychologický aspekt. No nie je to bežné, nevedecké psychologizovanie, pretože v osobe Antona Uheríka máme pred sebou vedca a výskumníka, ktorý realizoval svoj výskum v Ústave experimentálnej psychológie SAV, kde do normalizačných, sedemdesiatych rokov  dokázal priniesť niečo neuveriteľné, čo ani dovtedy nesmelo byť uznané: založil a viedol prvé psychofyziologické pracovisko na Slovensku, zamerané na skúmanie vzťahov ľudského mozgu a psychiky. Jeho vedecká činnosť (vyše 200 vedeckých štúdií, 15 knižných monografií, spolupráca so západnými aj východnými univerzitami, ako aj jednoročný profesorský pobyt v Anglicku) bola korunovaná najvyššou vedeckou hodnosťou DrSc., ktorá mu bola udelená za prácu Psychofyziologické vlastnosti človeka, na jej výskumne pracoval 14 rokov. Je držiteľom Medaily SAV a Plakety Ľ. Štúra za zásluhy v spoločenských vedách.
Dnes poznáme Antona Uheríka ako veľmi aktívneho v oblasti vedecko-popularizačnej a umeleckoliterárnej. No vzhľadom na jeho celoživotný výskum mozgu a ľudskej psychiky je to aj veľmi kritický pozorovateľ a vidí nás „skrz naskvz“.
Či môže vedec písať verše a s akým efektom a výsledkom,pozrieme sa teraz cez básne, ktoré vyšli pod názvom Krása a bolesť v roku 2019 vo vydavateľstve Verbis. Sám Uherík hovorí sebaironicky o tejto výpravnej knihe, že ak nezaujme slovom, zaujme aspoň obrazom. A keďže obsahuje naozaj výpravné a temer bezchybné použitie reprodukcií slávnych obrazov, ôsmich najslávnejších maliarov narodených medzi rokmi cca 1400 – 1850, zasahujúcich ďalej aj prelom 19. a 20. storočia, teda moderny, naznačuje tým Uherík ďalšiu svoju zvláštnosť, že je aj maliar, no nielen to. Uvádza do súvisu svoju poéziu s výtvarným umením, ktoré je dlhodobo jeho koníčkom. K atribútu – vedeckému tiku – konštituovania vedeckej práce, patria krátke medailóny o reprodukovaných autoroch výtvarného umenia, s dôrazom na ich veľkosť a svetovosť, ale aj na vnútornejšie spojivo: všetko to boli autori čerpajúci svoje námety zo života, spracúvajúci reálne životné situácie. Ako hovorí sám autor veľmi pravdivo v úvode: „...človek (...) nikdy svojou existenciou nie je sám a izolovaný od okolitého života.“ (s. 4) Ďalšie členenie spočíva v tom, že sú tu dlhšie básne kombinované s kratšími, odlíšené aj farbou písma – tlače: dlhé sú vytlačené čiernym, krátke sú hnedo-oranžové (zlatisté). Tie prvé sú obsahom spravidla napísané z autopsie, druhé krátke prinášajú všeobecne známe pravdy.
Moment pozorovania a spracúvania reality sa týka aj poézie Antona Uheríka. Na 139 stranách sa medzi básňami nachádza cca tridsať obrazov. A že inšpiráciu pre svoju poéziu čerpá priamo zo života, to (a ešte mnohé) autor sebaidentifikujúco hovorí v prológu tejto básnickej zbierky: napríklad, že slovo krása v názve pokrýva v tejto poézii všetky radostné a pozitívne stránky života a slovo bolesť zasa tie do smútku zahalené. To platí aj o obrazoch, ktoré takto získavajú okrem demonštračnej aj významovú funkciu.

Ak takto analyticky autor o sebe vypovedá, je to tiež zvláštne a v iných literatúrach, povedzme moderny, aj zvyčajné. (Myslíme napríklad na komentáre vlastných diel Th. Manna, no v slovenskej literatúre takmer neprítomné).
Ešte jednu zvláštnosť treba pripomenúť: petitom uvedené skutočnosti vzniku básne za jej textom, ktoré pripomínajú poznámky v štúdiách a orientujú čitateľa v porozumení básnického textu. Tento spôsob určenia historického kontextu v  súčasnej slovenskej poézii nachádzame u Milana Richtera, ktorý však danú poznámku pod čiarou spracúva tiež ako umelecký text.
A čo ostáva interpretovi, ak mu autor všetko už našepkal? No pozrime sa, čo autor sám o sebe nevie: pôjde o identifikáciu motívov, medzi ktorými je koniec života – smrť spracovaný rôznym spôsobom:
1. Pomerne konvenčne, a aj keď sa hovorí o smútku aj v názve, aj viackrát v texte básne, je to smútok vonkajškový, smútok „pretože sa to patrí“, čudné klišé... v básni Smutno mi je: „Že to vedieť chce, to nie je jeho chyba / No odpovede sa nedočká nikdy / Veď človekom je iba. // Odpradávna však vie a pozná, / že existuje smútok a bolesť, / A bolesť tá najväčšia je, / ak odíde ten najviac milovaný, / A navždy.“ Zbytočná rétorická generalizácia, slovesá na konci verša kvôli rýmu, inverzie ako „bolesť tá najväčšia je“. O smútku nehovorí, hovorí o tom, čo sa o smútku všeobecne vie.
2. So silno subjektívnym nábojom podmieneným vlastnou skúsenosťou v básni Bolesť, čo podmieňuje originálny vnútorný obraz a sprostredkovanie zážitku straty: „... vrývajúcich zrejúce vrásky / mne i jej. // Ja viem iba toľko, Irmuška moja, / že rany moje sa nevyliečiteľne hoja.
Sklon k objektívnym vyjadreniam, kde úplnosť všeobecných vyjadrení, ono aj – aj, obrusuje aj v tejto básni hrany výrazne odlišných činností (čiže nie je tu ako vyjadrenie úplnosti paradoxu), aj tu oslabuje hlbokú bolesť nad stratou, rovnako ako poučné verše v strofe: „Žiť sa musí vážne – /pre seba, pre iných, / pre hodnoty ľudské.
3. Je to smrť plynúca z ekologických katastrof ako v básni Globálne otepľovanie, so silným ironickým podtónom.
4. Polemické a historicky podmienené je vojnové vraždenie – zbytočné umieranie, ktoré autor zásadne odmieta, a v ňom jednoznačná téma holokaustu.

Ďalším znakom Uheríkovej poézie je dialogickosť: buď explicitná vizuálne vyznačená otáznikom v texte básne, alebo v apelatívnom tóne. Tento znak svedčí o otvorenosti a záujme o iného človeka, rovnako ako iný podstatný znak – empatia najmä k najmenším, k deťom. Bez rozdielu pleti a krajiny, v ktorej sa narodí, je dieťa centrom láskyplného pozorovania autora. S tým súvisí aj už dnes v poézii zriedkavý sociálny podtón.
Poézia Antona Uheríka je veľká témami, no nie je uchvacujúca poetickými obrazmi, rozochveným tajomnom, bezchybným rytmom a atribútmi, ktoré prvotriedna poézia má mať. Je to poézia, do ktorej vstupuje sviatočná každodennosť v básňach o niekom, kto zaujal pozornosť ako vedec, napr. báseň Vesmír na počesť astronóma Stephena Hawkinga, alebo pri príležitosti úmrtia priateľa astronóma Igora Kapišinského, alebo pri téme holokaustu venuje báseň Pri Krbe katolíčke Irene Sendlerovej, Poľke, ktorá zachránila 2 500 židovských detí počas druhej svetovej vojny. Niektoré básne sú jubilejné, čiže je to aj príležitostná lyrika, čo ohraničuje jej možnosti istou udalosťou. Je to poézia plná múdrosti, ktorú však nijako nezakrýva, naopak, autorovi ide o to, aby ponaučenie vystúpilo, a tak sa stáva edukatívnou, čo poézia, ako najslobodnejší a najneurčitejší zo žánrov, najmenej znáša. A napokon treba povedať, že rýmy tvorené len inverziou (sloveso na konci verša len kvôli rýmu, čo je tu najčastejšie) , sú už skoro neprípustné, aj keď nesú skvostné myšlienky.
Nad vierou tu dominuje ratio, nad poéziou diskurzívnosť, nad neurčitosťou, v súvise s témou, určitosť a konkrétnosť. No ak by niekto povedal, že v poézii toto nemá byť, mýli sa. Od nepamäti bola poézia aj takáto: diskurzívna, presná, uvažujúca, citlivá a veci okolo nás vnímajúca a pomenúvajúca.
Mária Bátorová
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky