Batorova_Richter - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

K jubileu Milana Richtera
Pokazená báseň

Tam na začiatku si niečo pokazil
slabiku, slovo, samohlásku,
a teraz je báseň nejedlá
ako zavarené jahody
s klobúčikom plesne

Tam na začiatku to niekto pokazil,
Hospodin, dvadsiaty štvrtý pár chromozómov,
a teraz je báseň zahrabaná
ako modlitebný šál
v masovom hrobe.

Tam na začiatku si niečo pokazil,
oženil si sa, rozviedol,
a teraz je báseň ukradnutá
ako syn otcovi
a otec synovi.

Tam na začiatku ťa niekto pokazil,
nedal ti ostré lakte, tupé svedomie,
a teraz je s básňou zle
ako s klaunom,
čo vravel pravdu kráľovi.

Báseň je pokazená,
niečo jej chýba,
už ju neopravíš,
ako svoj život, predkov, dejiny,
ostane taká.

Jahoda v kvasiacom cukre.

Tvorba a život jedného muža

Pripadla mi príjemná úloha zaoberať sa pri príležitosti jubilea nášho člena a ex predsedu Milana Richtera jeho životom a dielom. Milan Richter je mnohorozmerný autor, básnik (deväť zbierok), prozaik (časopisecký debut), prekladateľ (37 autorov) a dramatik (tri drámy). Publikuje od roku 1969, začína poviedkou, pokračuje básňami, od r. 1990 aj v zahraničí, a jeho dielo je doteraz preložené do 45 jazykov.  
 
Môj príspevok však nebude oslavná správa, ako zvyčajne, ale literárno-teoretické vyrovnanie sa s dielom básnika. Každý výrazný autor sa totiž prejavuje vo svojich textoch. Podľa ich charakteru a zvláštností ho možno rozoznať. Použijem na M. Richtera metódu, ktorú som si po desaťročia v grantových projektoch SAV ústiacich do monografií a štúdií (o J. C. Hronskom, o P. Straussovi, o D. Tatatrkovi) vypracovala, a ktorá spočíva na analýze všetkých členov komunikačného reťazca kultúry: Autor – Text – Čitateľ (to je starý vzorec Nitrianskej školy), u mňa doplnený o kontexty každého z týchto členov. Analýza teda vychádza z konkrétneho textu, a ten je aj verifikáciou jeho interpretácie.
 
Využila som možnosť komunikovať s autorom o jeho poézii, čo nie je vždy možné,  a spýtala som sa, ktorú svoju báseň považuje za kľúčovú. Postmoderný literárny vedec, ktorý autora vôbec neberie do úvahy a zaujíma ho anonymný čitateľ a dielo len v jeho interpretácii, by sa nikdy takto nepýtal. Našťastie je tzv. postmoderna už niekoľko desaťročí na ústupe a prevažujú koncepty, ktoré autora plne vnímajú, pretože sa prejavuje v texte. Koncept, ktorý predstavuje môj teoretický prístup smeruje od konkrétneho textu ku komplexnosti (autor a jeho historický, filozofický, sociologický atď. kontext, text, ktorý prichádza do istého času, čitateľ – neanonymný – teda vedec alebo kritik a jeho špecifické kontexty), v rámci ktorej sa javí celá kultúra, štýl a smer, ku ktorému autor, text, čitateľ patrí a naspäť k textu.
 
Takto pripravený podklad ľahko slúži aj ako báza pre zaradenie do intertextuálnych zahraničných kontextov.
 
Tak sme získali od autora text, ktorému sa v analýze budeme venovať, aby sme zistili, kto je Milan Richter.  
Názov emblémového textu Pokazená báseň je nelogický, ale pravdivý. (Ak vychádzame z tradičného poňatia poézie ako kráľovského žánru, nelogickosť spojenia spočíva v jeho negatívnom označení. Kedysi by nemohla vyjsť báseň, ktorá nie je dokonalá, alebo aspoň podľa tých-ktorých kritérií publikovateľná. (Pritom vieme, že svetlo sveta uzrú často veľmi nedokonalé básne a niektoré dokonalé ostávajú nepublikované.) Názov básne je teda na prvý pohľad otázkou po estetickej kvalite všeobecne, v konečnom dôsledku však po estetickej a etickej kvalite súčasne. Takto sa vie pýtať len sebaspytný a zodpovedný človek. V ďalších piatich strofách sa táto vlastnosť básnika niekoľkonásobne potvrdzuje: prvá strofa začína „Tam na začiatku“, a to dáva celej básni historický rozmer. Hovorí o dejinách duchovna, ktoré začínajú takto: „Na počiatku bolo slovo a slovo bolo u Boha, a to slovo bol Boh“. Tu by sme mohli pripísať autorovi odvahu stotožniť sa s Bohom ako tvorca. Tým, že autor kazí „slabiku, slovo, samohlásku“, teda jazyk, z ktorého sa poézia skladá, sa stavia do pozície zlého Boha – stvoriteľa a zároveň kaziteľa svojej básne.

Čo však jasne vyplýva z prvej strofy: básnik považuje poéziu za duchovný pokrm (významy konzumácie jedla a poézie sa tu stotožňujú: „teraz je báseň nejedlá...“). Nebezpečenstvo, nemožnosť konzumácie pripisuje sebe.
 
V druhej strofe je však táto kaziteľská činnosť prenesená z autora na „niekoho“ a v ďalšom verši na Hospodina. Autor používa starozákonné označenie Boha, a tým, že ho označuje za skazonosného, pripúšťa jeho existenciu, aj keď hovorieva o svojom agnosticizme. Silný obraz modlitebného šálu v masovom hrobe zasahuje do dejín, vypovedá o dôvode, prečo je báseň zahrabaná (teda bez svetla) ako stratená modlitba, ako stratená viera. Toto silné miesto je zároveň pars pro toto všetkých Richterových básní s témou holokaustu. Zároveň pripomína výrok  Th. Adorna: „Po Osvienčime nemožno písať básne“. Tu by bola na mieste špecifická komparatistická, intertextuálna analýza.

Po tomto historickom expozé v dvoch prvých strofách, prichádza autoreflexívna výpoveď o intímnej dráme a o absencii jednej časti života, za ktorú si pripisuje básnik vinu.
 
Štvrtá strofa, hoci to na prvý pohľad nie je zjavné, je charakteristikou tzv. „dobrej“ poézie, propagovanej, čítanej a prijímanej. Autorova kritika smeruje do verejného života, stavia závažné otázky: čo je to dobrá poézia a či je autentickosť a pravda kritériom v umení. Po predošlom prirovnaní básne k duchovnému pokrmu, tu ide o priamy vzťah básne a života vôbec.

Posledná strofa je beznádejne skeptická presvedčením, že náprava čohokoľvek, čo sa stalo v živote osobnom alebo v dejinách vôbec, nie je možná. Prosté konštatovania „ostane taká“, presne ako celá vecná obraznosť básne, sú zúfalejšie ako výkriky alebo žalospevy. Tu naozaj spoznávame agnostika a skeptika. Je to aj nepriama otázka na to, čo je to šťastie: je to ľahkosť bez pravdy, hra, žonglovanie, a teda neidentifikovateľná, čiže všeobecná, a preto zbytočná výpoveď?

Posledný verš tvorí pointu: báseň je prirovnaná k jahode – ovociu najchutnejšiemu, v zrelosti najsladšiemu. Keby bola bez prísad, bola by zdrojom zdravia, no pridaný cukor – zbytočné vysvetľovania – prikrášľovania a obhajoby života aj histórie – je zabijak kvality estetickej aj etickej, ak ide o pravdu. Týmto záverečným veršom básnik charakterizuje sám seba, svoju autenticitu a vecnosť básnického vyjadrenia. Tu by sme celú báseň mohli označiť aj za provokáciu (je to jedna zo základných vlastností autora) k mysleniu čitateľov, zamyslieť sa nad históriou, nad vlastným životom, čo je  absolútnym poslaním poézie.

Výpovedná hodnota tohto textu, a podobne iných Richterových textov, je v tom, že charakterizuje básnika ako autoreflexívneho, autobiografického s presahmi do histórie, provokujúceho k zamysleniu, nie však upätého len na seba a svoj osud, ale básnika, ktorý svoju existenciu a tvorbu vidí v súvise s celým ľudstvom a jeho osudmi. Svojou angažovanosťou je Richter typickým básnikom moderny (nie tej, ktorú tradične určujú naše literárne dejiny medzi roky 1900 – 1918 (M. Gáfrik), ale všeobecného prúdu typického jedinečnou autorskou identitou, ako som ho teoreticky zdôvodnila v monografii o J. C. Hronskom pre slovenskú modernu v roku 2000). (Ostatné teoretické zdôvodnenia a označenia tohto javu, ktorý si uvedomili mladší teoretici Ústavu slovenskej literatúry a odvážili sa o ňom hovoriť ako o „druhej moderne“  bez toho, aby citovali, sa cez rozličné príručky LIC dostali do povedomia.)

Napriek skepse, ktorá aj z tejto básne priam sála, nevedie básnika skúsenosť k nečinnosti a netečnosti. Milan Richter má predstavu, ktorú azda získal aj skúsenosťami a spoluprácou v zahraničí (ako veľvyslanec v Nórsku v 90. rokoch), ale aj na početných štipendiách, čítaniach a festivaloch básnikov, a tú sa usiluje presadiť aj na domácej pôde, čo sa často stáva predmetom jeho starostí, ak len nemá kompetentnú funkciu, ako pri zakladaní Komisie SLOLIA, na vývoz slovenskej literatúry do zahraničia, podľa nórskej NORLY. Richterom stanovené podmienky boli v stanovách v čase založenia tejto komisie absolútne demokratické a vhodné, či splniteľné pre spisovateľov všeobecne. Komisia SLOLIA je tu spomenutá ako pars pro toto  za všetky jeho zakladateľské úsilia. Žiaľ, táto zakladateľská osobnosť zažíva stále znova, že nasledovníci zmenou pravidiel, štatútov, stanov atď. dosiahnu, že nezostáva stopy po demokratickom procese, je selektívny, a tým aj samotného autora postihuje. Ako je už u nás zvykom, vymyslí sa nejaká nepekná vec, napríklad, že Richter je na peniaze, ako sa to stalo tu, v Klube nezávislých spisovateľov (pozadie tejto nepeknej kauzy tvoril spor o Romboid), keď bol jeho predsedom. Áno, vie peniaze získať na grantoch a vie ich obrátiť na kvalitnú činnosť klubu, na podujatia, publikácie, ktoré po nás ostanú, vie ich aj spravodlivo deliť na honoráre.  Je schopný zaujať stanovisko a akokoľvek je to v našich končinách neakceptované, aj transparentne vystúpiť proti neprávu. Demagógovia starého socialisticko-komunistického razenia, ktorí z pozadia riadia, čo sa im riadiť dá, pretože slabí  a nevedomí ľahko nabehnú na ich manipulácie, nemôžu túto Richterovu slobodu vystáť.

Činorodosť Richterovho pôsobenia by sa dala vyjadriť  aj v číslach, ak by sme si pozreli záznamy vo Wikipédii: okolo 22 organizačných aktivít a okolo 20 významných ocenení (z toho niektoré aj najvyššími predstaviteľmi štátov –  Rakúska a Nórska), preklady poézie a drámy v 13 krajinách, celkovo do 36 jazykov.  On naozaj a skutočne sústavne „vyváža“ slovenskú literatúru za hranice a stará sa, aby sa o nej vedelo! Jeho tvorivosť a organizačné schopnosti sa prejavujú aj v počte členstiev domácich a zahraničných spoločností, z ktorých mnohé aj viedol a vedie. Treba povedať, že Richter sa neľaká výziev: stavia sa čelom k prichádzajúcim situáciám, vypracúva granty t. č. pre SC PEN, ktorého je prezidentom (získal vyše 46 tisíc eur na činnosť klubu), vydáva antológie, obnovil v tomto roku aj znova úspešný trojdňový medzinárodný Festival Jána Smreka, ktorý práve skončil 19. septembra.

Ja osobne poznám len jedného tak sústavne, systematicky a permanentne pracujúceho človeka, ako je dnešný jubilant. Treba povedať, že ako existuje divadlo jedného muža – nášho kolegu Stanislava Štepku, tak existuje organizačná práca a tvorba jedného muža Milana Richtera, pretože on tiež od A do Z všetku činnosť vykonáva sám a precízne. Pritom aj žičlivo k svojmu okoliu, klubovým kolegom, čo je naozaj výnimočné.

Pri tomto vyčerpaní by sme skoro zaželali nášmu kolegovi, aby s tým prestal, aby pracoval menej, no to je akoby sme od neho chceli, aby prestal dýchať.
 
Ad multos annos, Milan!
Mária Bátorová
(Táto analýza venovaná jubileu – 70. narodeninám Milana Richtera vznikla na pôde Klubu nezávislých spisovateľov.)
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky