Bulgakov znova svedčí
V prestávke predpremiéry svetoznámej divadelnej hry Michaila Afanasieviča Bulgakova Divadelný román (SND, 31. januára 2020) si isté percento publika berie kabát a odchádza. Diváci buď nič nevedia o spisovateľovi, alebo nečítajú obraz, alebo neznesú trpkú frašku, v ktorej dnes žijú.
Teda v živote ju bežne znesú, ale na javisku nie!Hra vznikala v spolupráci s českým divadlom a kľúčovo s členmi SKUTR Martinom Kukučkom a Lukášom Trpišovským, ktorí, ako sa vyjadril jeden z nich, robia „divadlo pro lidi, kteří do divadla nechodí, kteří se těší z prožitku, který jim hra přináší.“ V takto mienenej dramaturgii a réžii môže väziť aj divácke nepochopenie, odchod mnohých divákov radšej na víno oproti v niektorej z mnohých kaviarní Eurovey. Pokrivený obraz javiskovej reality – nezrozumiteľné, miestami až dadaistické dialógy, cez ktoré preniká „ruská duša“ – naivita spojená so ľsťou, premrštená vášnivosť, tanec, ktorý je zmiešaninou kazačka a charlestonu..., „vysnený“ Paríž, táto ikona ruskej kultúry... negovaná.
Bulgakov sa narodil v Kyjeve (1891) a zomrel v Moskve 1940. Vyštudoval medicínu, ale bol novinárom v sovietskom Rusku. V rokoch 1930 – 1936 bol asistentom réžie v divadle MCHAT. Celý život písal krátke satirické a groteskné poviedky, veľké romány prepisoval na divadelné hry a tie ešte musel prispôsobovať. Zmysel pre humor a grotesku vyplýval z racionality, akou sa prírodovedec – lekár a humanista pozerá na svet a z relativizácie tradičných hodnôt, ktoré priniesol koniec 19. a začiatok 20. storočia – z času moderny a avantgardy. Absurdná realita prvej svetovej vojny a z nej plynúce politicko – spoločenské konzekvencie, stalinský kult v medzivojnovom Rusku, s ktorým mal Bulgakov neustále do činenia, písal listy generalissimovi, ktorý ho nechal krepírovať...
Duch stalinizmu, ktorého centrálnym pocitom je strach, stelesňuje riaditeľ divadla (Richard Stanke), ktorý má absolútnu moc a využíva ju naplno rôznymi absurdnými príkazmi, ale aj príkazom supervízie zakladajúcich členov divadla (Zdena Studenková, Božidara Turzonovová, Emília Vášáryová, Emil Horváth, Martin Huba) nad novými hrami nových autorov v druhej časti hry, keď sa diváci konečne chytajú. Scény starcov totiž pripomínajú staré socialistické vtipy, že za Brežnevom stojí chlapík, ktorý musí šliapať na pedál – prevodovku, aby štátnik vládal otvárať ústa. Nič nehovoriace blabotania. Všetci už rokmi „zglajchšaltovaní“ – oblečení v jednej žltej farbe, pretože hlavný ideológ ju má rád! Starejší, ktorí rozhodujú, ale aj celá plejáda mladých, ktorí
poslúchajú. Hierarchia maskovaná rovnosťou uniformity (kostýmy sú často uniformné – rovnaké), mašinéria moci o to strašnejšia, že sa deje vo vrcholnom umeleckom, tvorivom prostredí. Rámec Divadelného románu tvorí na začiatku a na konci výrazne prítomná rozprávačka – vdova po Bulgakovovi (Jana Oľhová), ktorá bez nadsázky – vecne informuje o jeho listoch Stalinovi, o jeho úsilí opustiť túto strašnú krajinu a nakoniec o jeho smrti. Meditým sa na javisku deje nezrozumiteľná, neznesiteľná karnevalová fraška a maškarádna mašinéria, z ktorej chytá diváka pocit chaosu, neprehľadnosti a bezmocnosti.
Presne ako v živote, kde vládne absurdná moc jednotlivca a demokracia sa už len predstiera. Viackrát sa v hre do polovice vysloví otázka: Prečo sa spisovateľ, keď nemôže publikovať, vlastne nezastrelí? Je to otázka na kvalitu života bez demokracie vôbec.Odpoveď dáva život Bulgakova v stalinskej ére: aby sa zachovalo svedectvo, ktoré vyjde aj 25 – 30 rokov po smrti autora a svedčí o podlosti mocných celkom konkrétne! Nuž nech sa páči, vládnite a ničte hodnoty! Niekto vždy sedí a zapisuje!
Mária Bátorová