Batorova Kuzma - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Básnik Štefan Kuzma

je úkaz, ktorý sa vynoril a zaplavil literárnu scénu. Zrelý básnik a zrelý prozaik zároveň. Asi trochu šokujúce pre "zavedenú" scénu básnikov - pánov profesorov a docentov a pod., ktorí presne vedia, čo je žáner, ako má byť postavený taký a taký verš a vedia definovať, čo je to román (to podľa príručiek), aj keď román nenapísali či nepublikovali, aj keď málokto z teoretikov vie tento žáner presne definovať. Toto všetko, pravda Kuzma vie ex post, niečo si o tom prečítal, ale najmä to robí prakticky. Báseň znie v jeho vnútri, verše len počúvajú jeho vnútorný rytmus prežívania a tak sa ukladajú do básne. Prečo potrebuje skratku básne, ak potrebuje rozpísanie sa do románovej šírky, alebo opačne, to by nám dnes mohol vysvetliť, pretože to sú dva úplne odlišné a protichodné postupy.

Umenie je slobodné a nemožno umelcovi nič prikazovať. Ale ani čitateľovi, či recipujúcemu teoretikovi. Takže: ak niekto vydá tri zbierky básní v jednom roku (2015) každú po 76 strán (je to náhoda? Lebo pomedzi sú ilustrácie, tak sa nazdávam, že výsledné číslo 76 je zámer zložený z rozprávkového, alebo azda biblického čísla 7 a diabolskej 6, teda v zastúpení reálne vo svete fungujúcich entít dobra a zla. V tom čísle je Boh so svojím stvoriteľským gestom - siedmych dní stvorenia a ničivo pôsobiaci diabol zároveň. Ďalšia otázka pre Štefana Kuzmu.

To však, čo je pre gejzír prirodzené - že tryská a chrlí - nemusí byť prirodzené pre recipienta, ktorým je aj interpret a ktorému sa nemusí chcieť nechať sa zmáčať pod tým množstvom vody. Kedysi Hviezdoslav by bol všetky tri knihy vydal v jednej hrubej knihe, ktorú by si málokto kúpil. Je toto od autora marketingový ťah? Pretože takto štrukturované básnické knihy sa ľahko vezmú na cesty a keď čitateľa unavia slová básne, môže sa kochať ilustráciami... Ďalšia otázka pre autora.

Ďalšia vec zahalená tajomstvom, je rok 1970 - možno umelecká či osobnostná persekúcia, ostrakizácia, zákaz publikovať podľa tajnej abecedy KS, niečo naznačuje v rozhovore s Antonom Balážom... možno by nám k tomu dnes mohol niečo povedať.

Vidíme, koľko otázok, ktoré sú relevantné a celkom legitímne, vymyká básnické dielo Štefana Kuzmu zo štandardov a konvencií, inak by nám tieto otázky nezišli na um. Dúfam, že dobre padne básnikovi, môcť sa rozhovoriť o niektorých z nich, pretože aj pre neho sú nové, myslím, že dôvod na mnohé z nich si azda ani neuvedomuje...

Ja, ako interpret, sa teraz pokúsim na jednej z troch zbierok z roku 2015 zachytiť aspoň časť z básnikovho zložitého "ja". Vybrala som si zbierku "do zbla", pretože vyjadruje niečo zo základného tvorivého princípu tohto básnika: využitie zvláštneho slovenského slova, ktoré sa používa len vo frazeologickom spojení "ani zbla nezostalo" ... vo význame "nezostalo nič". Nahradenie častice "ani" predložkou "do" konotuje inú frázu: "do tla" (väčšinou "zhorieť do tla"), ktorá má ten istý význam: situáciu, keď "nezostalo nič". Môže to, že autor nepoužil bežnú frázu "do tla" , čo by vylúčilo tieto úvahy, naznačovať, že názov nie je kompletný a v úplnosti by mal znieť: do zblaznenia? Teda vyjadrovať situáciu na hranici existenčného psychického stavu (aj s licenciou hovorovej krátkej formy "a" v strede slova). S obsahom zbierky by sa totiž zhodovali obe tieto verzie, ak má názov koncentrovane a zhutnene vyjadrovať vnútro knihy...

Spontaneita, autentickosť a často aj priznaná autobiografickosť je v Kuzmovom básnickom diele prítomná v "ich forme" básnického subjektu, v zjavných komentároch k vlastnému vnútornému dianiu alebo len položeniu, silnému pocitovému a zažitému svetu. Zároveň sú tieto znaky znakmi moderného básnenia a spolu s formou fragmentu sú príkladom básnickej moderny. Básne by mohli tvoriť aj pásmo, lebo členenie na strofy (pričom sú časté strofické presahy), spontánny a občasný rým, sú nepodstatné. Básne sú obrazy zážitkov, možno vo väčšej miere pocitov - momentnosti, čo by bol znak súčasného postmoderného stavu psychického vnímania, nebyť kategórie času, ktorá, (nemožno tu povedať že spája, pretože väčšinou oddeľuje), no každopádne je silno všadeprítomná, vyjadrená nielen priamo slovom "čas" ("plynúci čas", "rozžutý čas"), ale aj všetkými inými spôsobmi, ktoré čas môžu vyjadrovať- (odvtedy, dni, noci, "sneh v jarnom slnku" , "prvý a posledný", "vtedy", "čakanie", "staré svetlo", "minulé dni", "čo ešte príde", "predčasne", "nekonečno" atď.). Na istom mieste sa čas bytia, existencie spája s mať (báseň "pasivita", s. 21) a možno je táto filozofická personalistická koncepcia Gabriela Marcela - myslíme tu (vracajúc sa aj k názvu zbierky) na jeho dielo Byť a mať - aj jeden zo základných znakov tejto skrz naskrz svojsky "existencialistickej" (G. Marcel odmietal pre seba tento filozofický pojem, preto je tu v úvodzovkách) poézie. Čas ide väčšinou do minulosti, k spomienkam, a keď je staroba a mladosť prítomná v snoch o tom, čo sme zažili, keď tieto sny žijú v súčasnosti, je svet znesiteľný, pomerne harmonický, i keď vždy nostalgický... Teda ďalším atribútom tejto poézie je sen, niekde zamieňaný s časom medzi spánkom a bdením. Nostalgia, neistota, no najmä tieseň, sú ďalšie znaky vnútornej - psychickej klímy tejto poézie. Niet v nej radosti, sú len krátke "šťastné momenty", alebo oxymoricky vyjadrené šťastné momenty: "smutno hravá láska".

Sen, samota, prázdno, a predsa nie tragika prežívania. Zmierenie, ktoré nie je násilne nanútené, ale je rozhodnutím z vlastnej vôle, a to je rozdiel. Tak, ako táto poézia z individuálneho pocitu, zážitku, životnej filozofie vzniká, tak do nej naspäť plynie a v čitateľovi zanecháva, zážitok, dojem, pocit spojený s imaginárnym svetom, do ktorého na chvíľu s básnikom vstúpil cez farby, vietor, zvláštne tvary a tiene, cez vidiace oči, a napriek silnej uzavretosti aj cez kúsok spolupatričnosti.

Mária Bátorová







Odpovede na otázky Márie Bátorovej

Prečo potrebujem skratku básne aj šírku románu...

Písanie básní je pre mňa to isté, ako keď poviem, že žijem. Skoro denne čosi z toho, čo sa vo mne deje, dostáva hmotnú podobu, lebo napísaná báseň je hmotná. Každú z nich však píšem v prvom rade pre seba a kvôli sebe, nevedel by som inak žiť, písal by som ich, aj keby som už žiadnu báseň nevydal. A neviem to inak ani vysvetliť, ale zažíval som to už od detstva, už odvtedy som šifroval do básní príbehy, svoje pocity, nadšenie z hľadania. Je to naozaj odlišný a protichodný postup od prózy, už aj preto, že bez nej si (na rozdiel od básní) svoj život predstaviť viem... Zatiaľ však o tom neuvažujem, zatiaľ ma próza, ktorú píšem najmä pre iných (bez možnosti vydať ju, by som prózu nikdy nepísal) baví, a mám, chvalabohu, dosť nápadov, ktoré by som chcel dostať na papier. Aj s rizikom, že napríklad môj román o rodine, láske a zomieraní (mám na mysli Strom na konci ulice), bude ktosi z mojich kolegov považovať za román o mafii, čiže za niečo, čo som nenapísal...

K magike čísel v troch zbierkach vydaných v roku 2015...
Sú to len čísla... Hoci postreh je zaujímavý a zároveň pravdivý; nikto sa v tvorbe (tak ako v živote) nemôže vyhnúť dobru a zlu, vláde jedného či druhého a už vôbec nie ich vzájomnej konfrontácii. Ak by som však mal použiť mágiu čísel, určite by bola založená na prvočíslach...

A k ich forme a rozsahu...
Vždy mám rozpísaných niekoľko zbierok naraz. Básne do nich radím podľa kľúča, ktorý sa nazýva intuícia. Spolieham sa na ňu, lebo sa opiera nielen o množstvo pocitov zo všetkého, čo bolo, čo som prežil alebo chcel prežiť, ale aj z toho, čo ma v každom okamihu bytia presahovalo. Už vtedy mám však na pamäti, že moje knižky by mali mať max. 96 strán. Po prvých dvoch (Mlčanie nepokoja, Prienik do ticha) sa toho držím. A marketing... najviac sa predalo prvej knihy Mlčanie nepokoja, hoci v nej bolo viac ako 500 básní. V šiestich zbierkach v mäkkej väzbe je básní viac ako 400, tých sa na počet básní predalo viac, ale na jednu knihu menej... To sú tie čísla. Jedným dychom sa dá nimi povedať biele aj čierne. Zostáva však pravdou, že mäkkosť (prítulnosť) knižnej väzby mojich zbierok poézie som si obľúbil.

Rok 1970...
K tomu, čo som povedal v rozhovore s Tonkom Balážom, nemám čo dodať. Naozaj som nemal potrebu zviditeľňovať sa, nechcel som nikoho klamať, neviem byť verný ničomu, v čo neverím a ani prisahať na niečo, čo nemôžem splniť. A dodnes sa nehanbím za to, že používam srdce, že pre mňa nie je sprofanovaným symbolom a stále verím, že v ľudskom tele má nezastupiteľné miesto ako opozícia rozumu. A to platí v každej dobe, nemá to nič spoločné s odmietaním kritiky a už vôbec nie kritikov, ktorí vraj majú veľa načítané... Snáď by som pri tejto príležitosti len poďakoval tomu (mimochodom, gardistovi aj komunistovi), ktorý aj mňa naučil čítať...










Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky