Batorova Dobrodruzstvo - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Mária Bátorová: Dobrodružstvo ľudskosti
Dominik Tatarka a Albert Camus

V predmetnej štúdii sme porovnali dvoch autorov literárnej moderny Dominika Tatarku a Alberta Camusa. Ide o autorov, ktorí v dielach podstatne čerpali zo svojich osobných zážitkov. Oboch autorov považuje literárna veda za stúpencov existencializmu. Dokázali sme v komparáciách to, čo sami autori o sebe tvrdia, že existenciálny prístup ku skutočnosti, ktorý vidno v ich dielach (u D. Tatarku ešte pred oficiálnym konštituovaním existencializmu vo Francúzsku), nesúvisí so sartrovským typom existencializmu. U oboch autorov je v dielach evidentná filozofia činu a pozitívnej komunikácie komunikácie medzi ľuďmi v spoločnosti - "obci božej".

Motto:
"... Ak sa však chudoba spojí so životom bez oblohy a bez nádeje, čo som vo veku, keď som dospieval v muža, zistil v tých desivých predmestiachnašich miest, vtedy sa zavŕši tá najväčšia a najpoburujúcejšia nespravodlivosť: treba teda urobiť všetko, aby títo ľudia unikli dvojitémuponíženiu z biedy a zo škaredosti..."
Albert Camus, Rub a líce (Predslov), Slovenský spisovateľ, 2002
Kto nebol komunistom do tridsiatky, je bez srdca, kto ostal komunistom po tridsiatke, je blázon.

Otázka sociálnej rovnosti ľudí zaujímala intelektuálov so zmyslom pre dôstojnosť človeka, česť a spravodlivosť už od počiatkov civilizácie. Tisícosemsto rokov pred Utópiou (1516), ktorú vydal člen londýnskeho parlamentu Thomas Morus, vyšla Platónova Ústava. V kritike sociálnych pomerov pokračoval humanistický učenec Tommaso Campanella a jeho neskorší nasledovatelia - utopisti Saint Simon, Charles Fourier a Robert Owen, z ktorých niektorí svoj majetok nesystémovo rozdali, aby išli príkladom. Týmito predchodcami marxistov sa začínajú dejiny moderného socializmu v Anglicku.
Sociálne cítenie spájalo intelektuálov všetkých krajín, vrstiev i vierovyznaní aj začiatkom 20. storočia, keď sa narodili Dominik Tatarka a Albert Camus (obaja v roku 1913). Pochádzali z chudobných rodín a biednych pomerov. Obidvaja ostali po prvej svetovej vojne sirotami a vyrastali v neúplných rodinách, len s matkou.1 Albertova matka chodila upratovať do zámožnejších rodín, aby zabezpečila dvoch synov. Opustila roľnícko-robotnícke prostredie v Mondovi a žila s deťmi v malom byte alžírskeho predmestia Belcourt, Bab-el-Qued, "kde sa ľudia mladí ženia... kde tridsaťročný robotník už vyhral všetky svoje karty... kde žijú malí bieli spolu s Arabmi..."

Albert Camus vyrastal v tomto prostredí neďaleko dielne, v ktorej jeho strýko vyrábal sudy. Neskôr ho ako nadaného jeho učiteľ Louis Germain navrhol na študijné štipendium. Po maturite ochorie na tuberkulózu
a mnohé musí zanechať: okrem športu aj svoje študijné plány.Absolvuje však filozofiu (diplomová práca o Plotinovi a sv. Augustínovi). Roky 1933-35 sa vyznačujú nestálymi životnými rozhodnutiami: rok trvá jeho manželstvo, rok členstvo v komunistickej strane. Zapája sa do odboja vo Francúzsku. Španielska vojna sa končí a začína druhá svetová. Camus sa hlási ako dobrovoľník, no pre chatrné zdravie ho odmietnu. Vykážu ho z Alžírska. Žije, znova ženatý, ako reportér Paris-Soir v Paríži, no v roku 1940 ho prepustia a z obsadeného Paríža sa sťahuje do Clermont Ferrand; tu sa pohybuje medzi Francúzskom a Alžírskom. Pôsobí ako literárny kritik (napr. sa zaoberá Sartrovým práve vydaným dielom Hnus). V roku
1942 sa znova sťahuje do obsadeného Paríža a zapája do odboja na konci druhej svetovej vojny najmä ilegálnym časopisom Combat, neskôr sa stane jeho šéfredaktorom. V roku 1947 dostáva za Mor Prix de Critiques. Román sa stretáva s obrovským čitateľským úspechom. Nasledujú diela Revoltujúci človek a Pád, za ktorý dostáva v roku 1957 Nobelovu cenu. O rok neskôr vydáva súbor šiestich poviedok Exil a království (český preklad 1969, 2005). Päťdesiate roky, v ktorých písal Pád, a spomenutý súbor poviedok považoval za "kliatbu" Sartra a ostatných ľavicových intelektuálov, ktorí ho ostrakizovali, čo veľmi ťažko niesol. Posledný je fragment Prvý človek, ktorý mal pri sebe, keď v roku 1960 prišiel o život pri autonehode.
Tak ako Tatarkov ani Camusov život, ako tvrdia literárni vedci, sa nedá oddeliť od jeho diela.


Augustinus Aurelius (354-430), jeho vyžarovanie a podnety pre filozofiu života
(Vplyv helenizmu a kresťanstva na Camusa a Tatarku)

Augustinus Aurelius je sprostredkovateľom medzi antickou filozofiou a stredovekom. Je najvýznamnejším predstaviteľom latinskej patristiky a svojím zvláštnym subjektívno-antropologickým poňatím teológie a využitím platonizmu zakladateľom západného kresťanstva. Zaujímal ho problém zla, predurčenia a slobody človeka, ako aj kategória času. Vytvoril svoju koncepciu dejín, ktorá predstavuje prvú ucelenú kresťanskú filozofiu dejín.4 Jeho diela Vyznania (čes. 1926, slov. 1943) a O boží obci I, II (1950) pôsobili na vývoj v ďalších storočiach najmä na tých autorov, ktorí - na rozdiel od tomizmu - zdôrazňujú monistické a iracionalistické formy zdôvodnenia kresťanstva a vychádzajú z faktu náboženského prežívania a
citu.
Kategória času patrí k najčastejším témam výskumu Augustinovho myslenia. Vo Vyznaniach, ktoré sú koncipované ako dialóg s Bohom, sa píše: "Správnejšie by sa malo azda povedať, že jest troje časov, a to: prítomný vzhľadom na minulosť, prítomný vzhľadom na prítomnosť a prítomný vzhľadom na budúcnosť. Tieto troje vecí vidím v svojej duši, inde ich nevidím. Prítomná vzhľadom na minulosť je pamäť, prítomné vzhľadom na prítomnosť je nazeranie, prítomné vzhľadom na budúcnosť je očakávanie."
Augustinus skúmal kategóriu času ako fenomenológiu času pod filozoficko-teologickým určením večnosti. Fenomenologická textová interpretácia sa podriaďuje fenomenologickej výskumnej maxime "K veciam samotným!" ("Zu den Sachen selbst!") A veci, to sú text a predmet témy so svojou vecnou náplňou.
Na Augustinovu filozofiu nadväzujú v otázke času Edmund Husserl (1859-1938) i jeho asistent Martin Heidegger (1889-1976), každý inak a svojím spôsobom. Na Augustina, ktorého novoplatónske7 učenie sa stalo trvalým základom jeho filozofovania, nadväzoval kresťanský spiritualizmus a existencializmus. Otázky času, prítomnosti, minulosti a budúcnosti, spôsob bytia (die Seinsweise), toho, čo si z minulosti pamätáme a čo intervenuje do spôsobu prežívania v prítomnosti alebo do očakávanej budúcnosti - to boli otázky, ktoré sa premietali do štúdií filozofov, no aj do myslenia spisovateľov v dvadsiatom storočí.
Toto filozofické myslenie je preukázateľné u oboch porovnávaných spisovateľov, u D. Tatarku zjavne v pojme Obec Božia8, prevzatom z diela A. Augustina, u Camusa v románe Mor, ale generálne aj v myslení oboch spisovateľov. Tatarka u Camusa túto nadväznosť na Augustina evidoval. Hovorí o nej v eseji Román - esej z roku 1964: "Hodno azda poznamenať, že v Camusovom diele práve tak ako v antirománe vynára sa poňatie času svätého Augustína..."
Samozrejme, pre tento spôsob uvažovania mali obidvaja autori predispozíciu vo výchove a v zážitkoch z vlastného života. Autori vyrastali v katolíckych rodinách, silno viazaní na matky. Kým Camusova matka a stará matka boli konvenčné kresťanky a chodili na bohoslužby len vo výročité sviatky, Tatarkova matka bola hlboko veriaca a v čase socialistickej
totality synovi neustále pripomínala, že stratil vieru v Boha. Tatarka absolvoval aj jeden rok štúdia na katolíckom gymnáziu v Nitre. Camus absolvoval štúdiá diplomovou prácou z pomedzia helénskej a kresťanskej filozofie o Plotínovi a Augustínovi.
No Augustinus Aurelius je pre Tatarku relevantný nielen dobou apokalyptických premien, podobných dvadsiatemu storočiu, ale aj vlastným osudom človeka zodpovedného za smrť bezbranných kresťanov pred chrámom biskupa Ambrózia, aj schopnosťou rétoricky presviedčať, aj osudom, ktorý si sám zvolil - čakanie na smrť v meste obkľúčenom Vandalmi.

tina - o ucelený a svojím spôsobom monumentálny systém, posledný veľký systém staroveku. Je založený na steologizovanej ontológii a na iracionalistickej gnozeológii a môže byť charakterizovaný ako idealistický (či spiritualistický) monizmus, prekonávajúci dualistické tendencie platónizmu. 8 Rukopis uložený v zatiaľ nespracovanej pozostalosti Dominika Tatarku v Památníku národního písemnictví. Na rukopise je uvedený dátum publikovania s otáznikom: Smena, 7. 5. 1968, s. 3(?).

Existencializmus u Tatarku a Camusa
(Keď dno ľudskej existencie znamená najvyšší stupeň)

Existencializmus ako filozofický smer skúmajúci "všeobecné vedomie tragiky bytia, večnú drámu ľudskej existencie", aktivizujúci sa proti sociálnemu a metafyzickému determinizmu vo "večnej revolte", "života pred
tvárou smrti" (J. P. Sartre), sa pripisoval a často sa mechanicky pripisuje aj A. Camusovi11 a D. Tatarkovi. Avšak ani Camus12, ani Tatarka sami seba tak nevnímali a ohradzovali sa proti tomu. Camus recenzoval Sartrov Hnus a vo svojich poznámkach sa k nemu vyjadruje v súvislosti s výkladom absurdity.13 Tatarku často na Slovensku porovnávali so Sartrom a ešte dnes, hoci diferencovane a analytickejšie, vychádzajú o tomto pre- 10 K francúzskemu existencializmu sa zvykne priraďovať vedľa J. P. Sartra aj A. Camus. Tak je to vžité aj v slovenskej literárnej vede (pozri napr. Bombíková, P.: Tatarkova raná novelistika (1933-1945). In: Slovenská literatúra, 44, 1997, č. 3, s. 101. Sartre, Camus sa tu uvádzajú spolu. Ale aj iné, novšie práce k tejto problematike sú v tom podobné. Stále viac interpretov však už diferencuje a dokonca Camusa vyčleňuje celkom z tohto zaradenia. Pozri Lauda, K. H.: Die Entwicklung vom ich - zum gemeinschaftsbezogenen Denken bei Albert Camus. Lauda dokazuje, že Camus vôbec k existencializmu nepatrí. Sám Camus spojitosť s existencializmom poprel.
Aj Tatarka, dlhodobo automaticky radený k existencializmu, porovnávaný väčšinou so Sartrom, rovnako ako Camus túto spojitosť popiera. Slovníky literárnej teórie uvádzajú iniciátorov tohto smeru vo filozofických esejach S. Kierkegaarda, N. A. Berďajeva, G. Marcela, alebo priamo v literatúre G. Büchner, F. M. Dostojevskij, R. M. Rilke, F. Kafka. Tatarka sám o tom na adresu slovenskej kritiky hovorí ironicky:
"... A podobne v prvej mojej zbierke noviel V úzkosti hľadania kritika nachodí existencialistické nálady... Ale prečo existencialistické, keď v tých rokoch existencializmus nebol známy ani vo Francúzsku? To pri takýchto
sebaistých súdoch nestojí ani len za námahu, aby sme sa čo len pozreli, kedy ktoré knihy vychádzali. U nás doma pod Tatrami to je vžitý názor, to je priam názorová skamenelina, že tu zákonom je iba epigónstvo, doznievanie, ponáškovosť raz folklórna, raz avantgardná."
Čo teda označujeme za existenciálnu filozofiu a ako, cez aké evidentné kategórie sa k tomu vzťahuje literárne dielo Camusa a Tatarku?
Existencializmus, jeho nemecká (K. Jaspers a M. Heidegger) a francúzska (J. P. Sartre a G. Marcel) podoba patrí k najvýraznejším duchovným prúdeniam 20. storočia. Existenciálna filozofia vkročila v 60. rokoch 20.
storočia do teológie svojím dôrazom na bytie človeka, a síce nie bytie v zmysle scholastickom, teda bytie ako také, ale "... bytie - a predovšetkým to (každé individuálne) zavŕšenie tohto bytia - človeka. V strede pozornosti stojí človek ako nezastupiteľný jedinec. Preto existencia nie je čisto teoretická; je zacielená viac na odbúranie sebazabúdania a sebaklamu v každodennom, bežnom vedomí, aby človek prišiel k svojmu vlastnému bytiu."
Camus sa vyrovnáva s Heideggerom a Jaspersom, rovnako so Sartrom. Jeho špecifikom je trojjedinosť literatúry, filozofie a politického myslenia. On sám seba vnímal ako umelca, pričom mu literárna tvorba poskytovala možnosti prekonávať protiklady (v prvých dielach vnútorné individuálne polarizácie, v neskorších dielach celé odlišné ideológie).
Tatarka samozrejme v čase svojho študijného pobytu v Paríži. No jeho rané poviedky Rozprávka o prichádzajúcej jari, Cesty (Spoveď tulákova) pochádzajúce z jeho študentských čias, nesú už rovnako atribúty tohto smeru predtým, než sa konštituoval ako vedomý smer v samotnom Francúzsku.19 Je teda nezmyselné spájať túto tvorbu s ateistickým existencializmom Sartrovým či s teizmom G. Marcela.
Zo živého diskurzu, ktorý najmä po 89. roku prebiehal o tomto a iných problémoch Tatarkovej tvorby, možno vybrať priliehavé charakteristiky: ide o reflexívno-meditatívnu prózu (M. Hamada) či svojský typ existencializmu (P. Liba). To, čo nazýva Peter Liba zvláštnym typom existencializmu, je dávna otázka intelektuála premýšľajúceho o zmysle života. Dvadsiate storočie s dvoma apokalypsami mocnilo túto otázku zoči-voči smrti, ktorú človek intencionálne privodil človeku, zoči-voči neistotám, ktoré končia samovraždou, hnusom, absurditou, ale aj, a nakoniec, najmä hľadaním cesty od seba k ľuďom.


Absurdita ako hranica beznádeje a počiatok hľadania

Absurdné je to nepochopiteľné v živote, čo stojí človeku v ceste, aby bol šťastný. Sú to problémy, ktoré nemôže, nevie, nevládze či nechce riešiť, pri ktorých mu svet prichodí ako neprehľadný a nezvládnuteľný.
Realita sveta ako niečo, čo človeka presahuje. Atribúty absurdity sú nevyčerpateľné. Absurdný si pripadá človek zavše aj sám sebe.
"Aj táto nevoľnosť z neľudskosti samotného človeka, toto nevypočítateľné zrútenie sa pred obrazom toho, čo sme, tento "hnus", ako to nazýva jeden autor dnešných dní, je absurdno. A aj cudzinec, ktorý nás stretá v istých okamihoch v zrkadle... je absurdno."
Vplyv majstra absurdity F. Kafku na Camusa je preukázateľný. Camus sa zaoberal Kafkom, v jeho denníkových záznamoch sú o tom dôkazy. Kým Kafka písal svoje texty pre svojich priateľov, aby ich absurditou pobavil, ako o tom svedčí jeho priateľ Max Brod, Camusovi rovnako ako Tatarkovi nepripadalo absurdno humorné. Humor u týchto autorov absentuje temer úplne.
Pre Camusa je otázka zmyslu života najpodstatnejšia. Sleduje ju medzi dvoma, podľa neho základnými, spôsobmi myslenia: La Palissovo a Don Quijotovo. Camus píše esej o Kafkovi, Mýtus o Sizyfovi a román Cudzinec skoro v tom istom čase. Sú to všetko úvahy k otázke absurdna. V Mýte o Sizyfovi sa vyrovnáva s podnetmi Husserla, Jaspersa, Kierkegaarda a Schestowa. To, čo pre S. Kierkegaarda, ktorý pojem "absurdno" použil prvý, bolo v 19. storočí podnetom k strachu a viere, "u Camusa viedlo k hrdej a osobnej rebélii proti chaosu existencie".
Absurdno je práve bod, v ktorom sa zásadne rozchádzajú Camus a Sartre. Ich vzťah bol spočiatku priateľský, no neskôr, najmä pre kritiky Sartra na Camusovho Cudzinca, pri ktorých si Camus myslel, že Sartre nechápe správne jeho intencie, sa ich vzťah pokazil. Isté je, že Sartre nesúhlasil s Camusovými románovými riešeniami, vyčítal mu, že "používa filozofiu Kierkegaarda, Jaspersa a Heideggera, no zrejme im celkom nerozumie". Vyčíta mu (v porovnaní s Kafkom, ktorý je podľa neho "romancierom nemožnej transcendencie"), že jeho "absurdný človek je humanista, že pozná
len statky tohto sveta". Pre Sartra je Cudzinec román "proti" absurdite. Pre Camusa predstavuje Meursault, hlavná postava románu, človeka, ktorý až vo väzení, v absurdných podmienkach, príde k sebe samému, čiže aj absurdno prispeje k jeho duchovnému zdokonaleniu.
Olivier Todd vo svojej knihe Albert Camus - Ein Leben (Hamburg 1999) uvádza podobný postoj Camusa k Sartrovmu Hnusu: "Omyl istého typu literatúry spočíva vo viere, že život je tragický, pretože je biedny."
V krátkosti možno uzavrieť, že u Camusa je absurdita na začiatku literárneho diela, u Sartra na konci. U Tatarku nachádzame absurditu náhody, konvencie, osudovosti, samovraždy, smrti atď. na počiatku jeho tvorby vo všetkých troch jeho debutoch - poviedkach z rokov 1931-1933, keď sa ešte ani vo Francúzsku samotnom o existencializme nehovorilo. V Záchvevoch duše z roku 1933 čítame opis, ktorý by sme mohli pripísať Camusovi:
"... díval sa do trhlín stien, ktoré sa tak podobali otráveným ranám. Cítil iba, ako sa mu zrenice šíria, akoby chceli do seba pojať všetku nahotu vecí. Steny obielené mŕtvolne sivou farbou, ošarpaná ulica, kus neba, oblaky a on. I on si bol taký cudzí, ako mu boli cudzie predmety, ktoré ho tu obkľučovali."
Neskôr, v karikatúre spoločenských pomerov - v "absurdnej fraške" Démon súhlasu (1956), je naplno rozohrané absurdno spoločensko-politickej situácie stalinského kultu osobnosti a jeho zhubného vplyvu na človeka:
iracionálny - surrealistický motív lebky, z ktorej po páde lietadla vystrekne mozog, život po smrti, absurdná situácia človeka - figúry ovládanej mocou, ale aj vlastnou autocenzúrou, parodujúc absurdné rodinné, milenecké, priateľské i spoločensko-politické vzťahy. Táto esej o absurdnosti súkromného a spoločenského života bola na Slovensku tým, čím boli v Čechách básne Pavla Kohouta alebo pre Poliakov diela exulanta Czesłava Miłosza z toho istého času - pomenovaním, a tým aj uvoľnením stresu z neprirodzenej absurdnej situácie totality.


Smrť ako znamenie vypálené na čele života

Obaja porovnávaní autori Camus aj Tatarka sa narodili v predvečer prvej svetovej vojny, po ktorej však v oboch rodinách ostalo prázdne miesto po otcoch, ktorí v nej zahynuli. Smrť bola takto prítomná u oboch autorov ako znamenie - nepochopiteľná osudová entita, ktorá zapríčiňovala mnohé iné dôsledky v ich životoch: najmä psychickú nevyváženosť, zintenzívnený vzťah k matke a mýtizáciu postavy otca a obrazy jeho rozličných podôb. Albert Camus navyše ako mladý dostal tuberkulózu, čo mu na čas krajne obmedzilo existenciu. Keďže sa nevedelo, či sa z choroby dostane, blízkosť smrti, čakanie na ňu, si sám naplno zažil. Táto skúsenosť sa odráža v jeho románe Cudzinec, ktorý dopísal v roku 1940, no publikoval až v roku 1942.31 Prvá časť románu sa končí tým, že hlavná postava (Ich - Erzähler) Meursault zastrelí neznámeho Araba, druhá časť sa odohráva vo väzení a ten istý rozprávač líči svoju existenciu vo väzení a končí myšlienkami na popravu (Camus sa zúčastňoval rozličných prípadov na súde ako reportér). Vecný a neosobný štýl románu je prerušovaný poetickými pasážami súladu s prírodou, keď je Meursault šťastný v nedotknutej prírode.
Motív odcudzenia, keď sa jedinec odcudzí svojmu okoliu, zažil Camus, keď ako pomerne malý chlapec musel cez prázdniny pracovať a nemohol sa túlať šírou prírodou, po brehu mora, a potom, keď začal objavovať svet kníh, kde sa dobre cítil, svet intelektuálneho výkonu a uvažovania v ňom vyvolával pocit, že sa cítil cudzí vo vlastnej rodine, medzi svojimi. Neskôr zažil odcudzenie medzi francúzskymi ľavými intelektuálmi, ktorí neprijímali jeho literárne riešenia životnej absurdity. V Cudzincovi sú skoro všetky veľké motívy Camusovho diela: matka, slnko, fyzická radosť, odcudzenie, ľahostajnosť, smrť, cesta k sebe... V prípravných poznámkach k románu sa Camus vyjadruje takto:
"Čo znamená toto náhle prebudenie - v tejto tmavej izbe - sprevádzané zvukmi mesta, ktoré sa bezprostredne stalo cudzím. A všetko je vo mne cudzie a nieto človeka, ktorý by ku mne patril a miesta, na ktorom by sa zahojila táto rana. (...) A svet je len neznáma krajina, v ktorej moje srdce nenachádza oporu. Cudzí, kto môže vedieť, čo toto slovo znamená. Cudzí, priznať, že mi je všetko cudzie. (...) Aspoň pracovať, aby som dokončil mlčanie a tvorbu. Všetko ostatné, všetko akokoľvek by prišlo, je ľahostajné."
"Je len jedno prekliatie, totiž smrť, a iné nie je. V čase, ktorý je od narodenia k smrti, nie je nič isté: všetko sa dá meniť a dokonca sa dá postaviť sa vojne a dokonca sa dá udržať mier, keď sa to chce dostatočne sú-
31 Ako uvádza Bronner, Camusa ako neznámeho spisovateľa a rukopis jeho románu Cudzinec do vyd. Gallimard nasilu "vtlačil" André Malraux. U Tatarku akoby bol motív smrti zakódovaný v jeho umeleckých génoch. Už v rannej tvorbe, v Podvojnej rozprávke, sa postavy konfrontujú v celom bezsujetovom, a predsa veľmi dramatickom priestore poviedky so smrťou. Smrť je fenomén, s ktorým sa autor musel konfrontovať odmalička a síce nie prirodzená smrť, ale násilná. Obraz otca - životaschopného, v plnej sile a obraz otca zabitého na bojisku, to boli dva kontrasty, s ktorými ako dieťa zápasil. Neprirodzená smrť, jeden z najsilnejších motívov umenia expresionizmu,34 bola i základným motívom najlepších Tatarkových
diel.
V novele Červený Benčať predchádza hrdinskej smrti vojaka, ktorý guľometnou paľbou "udrží chrbát" skupine unikajúcich, jeho neľudské týranie na cvičisku a násilná premena roľníckeho chlapca na vojaka. Odcudzenie samému sebe - číremu, naivnému človeku - roľníkovi spätému so zemou, nechápavému k drezúre a teroru - nastáva v momente psychologického stresu z hanby, ktorá hrozí Benčaťovi v dedine, keďže na cvičisku je svedkom jeho "detskej slabosti" spolurodák, a ten o tom neskôr porozpráva
doma. Autor, ktorý je medzi unikajúcimi, čím si zachráni život, spomína na to po vojne na slávnostiach SNP s pocitom hanby.
V novele Ešte s vami pobudnúť je opísaná návšteva matky. Mala by to byť radostná udalosť a syn by návštevu chcel aj takto vnímať, no matka sa prichádza rozlúčiť. Čaká na domácich sediac na prahu ich domu - čierna hŕstka, zakrútená vo vlniaku... Od tohto obrazu až po posledný, keď syn matku okúpe a uloží ju nežne na spánok, všetko v tejto novele narieka, srdcervúco ľútostí nad stratou - smrťou matky. Odcudzenie od novej - mestskej - identity sa udeje v ouvertúre novely v symbole elegantného
klobúka, ktorý autorskému rozprávačovi vezme vietor a električka ho rozčesne na dve polovice. Tie dve polovice neskôr pred domom vyzerajú ako mŕtva lastovička - symbol slobody a dávneho vidieckeho, slobodného života.
Strata - zničenie klobúka, ktorý dostal ako dar od manželky, tvorí inú vnútornú disonanciu a odcudzenie, evidentné v priebehu jednoduchého sujetu vo vnútri novely, odcudzenie manželov, ktoré spôsobí či vynesie na povrch sebaidentifikácia autora s matkou.
Novela Kohútik v agónii sa začína vetou in medias res, ktorá sa neskôr celou novelou len ozrejmuje: "Katarínka, zabili ti chlapca Nemci." Je podkladom stavu autorovej sestry Kataríny, pološialenej zo straty jediného syna, ktorého nemeckí vojaci zastrelia pred jej očami. Matka si pripisuje jeho smrť, pretože ho na úteku z dediny zavrátila naspäť, mysliac si, že s 13-ročným chlapcom budú vojaci nakladať ako s dieťaťom. Syn doplatil na poslušnosť životom a matka si to nevie odpustiť. Tá strata ju privádza do šialenstva. Brat, ktorý by sa mal tešiť z konca vojny a z nádhernej prírody, ktorú aj vníma, sa ocitá zoči-voči sestre odcudzenej sebe samej. Odcudzenosť pokračuje v dome Kataríny, kde sa jej svokra správa "normálne" a ako sa patrí, chce pohostiť prichádzajúceho. Podreže kohúta, avšak nešikovne, len napoly, takže ten skáče a strieka krv naokolo. Situácia smrti kohúta je paralelná s tou vojnovou a pripomenie Kataríne vraždu syna, takže omdlie. Tento stav bez života pripomínajúci smrť zburcuje v bratovi sily, vezme Katarínu do náručia a s láskou ju privinie k sebe. Jej prebúdzanie sa k životu a k obnove vedomia vôbec sa deje na báze vzájomnej spolupatričnosti a solidárnosti, ktorá má schopnosť odcudzenie ako také odstrániť. Odcudzenie v spomínaných Tatarkových novelách spôsobuje aj fyzická vzdialenosť príbuzných.


Nepravosť prežívania ako typ odcudzenia

Zvláštnym typom odcudzenia - ne-života, smrti, ktorú nevidno, je zachytenie pre život závažného momentu - pravosti a nepravosti prežívania.
Tatarka spracoval tento typ odcudzenia v novele Pred zrkadlom. Zrkadlo bolo jedným zo závažných toposov moderny. Zdanlivo jednoduchý sujet nesie základné posolstvo: jedinečnosť a bezkonvenčnosť bytia je záchranou bytia samotného. Atribútmi odcudzenia sa sebe a umŕtvenia sú: ťažký brokát šiat, alabastrová beloba tváre, jej nepohnutosť, matkou nanútený plán výberu manžela podľa majetku. Neodcudzenú, ešte vždy živú spomienku autentickosti prežívania tvoria atribúty: bytie v priestore na pohyblivom
dne s pohyblivými oblakmi nad hlavou, kde dvojica chce byť spolu. No je to len vzdialená a práve kvôli autentickosti jedinečná a neopakovateľná spomienka, a človek je odsúdený žiť v odcudzenosti.


Odnož násilnej, neprirodzenej smrti - samovražda

V čase moderny akcelerovala téma samovraždy do centra kultúrnej verejnosti. Na prelome storočí vo viedenskej moderne sa kultúra a umenie koncentrovalo na človeka, jeho prežívanie, ale súčasne sa tematizovali aj otázky o zmysle života. Samovražda - dobrovoľné ukončenie vlastného bytia bolo často inšpirované literatúrou fin de siécle, veľkými dielami, ako bol Dostojevského román Besy (v slov. Diablom posadnutí) s postavou Kirilova, ktorý chce spáchať samovraždu, aby dokázal, že Boh neexistuje a že človek je slobodný ako Boh. Tento filozoficky pôsobivý výklad nazýva Camus "pedagogickou samovraždou".35 Ďalšie z tohto radu postáv sú ženské protagonistky vo Flaubertovom románe Madame Bovaryová, Tolstého Anna Kareninová a i. Ale aj mladý autor najúspešnejšej knihy začiatku storočia Geschlecht und Charakter (vyšla v roku 1903 a do roku 1920 mala 21 vydaní) Otto Weininger po vyjdení knihy spáchal samovraždu. Za ním tak urobilo päť významných mužov vo Viedni.36 Tento fenomén sa stal okamžite aj vedecky zaujímavou a výskumnou témou (napríklad dizertácia T. G. Masaryka na Viedenskej univerzite a i.).
Samovražda ako únik zo zložitej životnej situácie nebola v slovenskej literatúre častým zjavom. Možno povedať, že Tatarka v novele Cesty z roku 1932/33 bol v medzivojnovej literatúre ojedinelým príkladom. Kým
v prvom prípade, v medzivojnovom období, je to nenaplnená láska, počas druhej svetovej vojny píše protivojnovú novelu Pach, kde situácia absurdných vojnových zážitkov spôsobí odcudzenie protagonistovi - samému sebe a aj láske ako takej. Absurdita sa v novele stupňuje k strate súdnosti a vedomia vôbec, k šialenstvu, čo znamená sociálnu smrť novozaloženej rodiny, smrť dvojice a smrť lásky, ktorej vojnovými spomienkami stíhaný jedinec nie je schopný.
Samovražda ako ukončenie absurdnosti bytia, vlastne ako riešenie proti absurdite, zaujímala aj Camusa. K tomuto problému má množstvo myšlienok vo svojich poznámkach37, no najmä vo filozofickej eseji Mýtus o Sizyfovi. Rovnako ako esej Vzbúrený človek musia všetky Camusove diela byť vnímané na pozadí nielen filozofie života, ale aj jeho obyčajnej životnej skúsenosti. Esej Mýtus o Sizyfovi a román Cudzinec písal Camus paralelne a tvrdilo sa, že esej je vysvetľovaním románu. No toto autor nemal v úmysle. Podľa Sändigovej chcel len uniknúť svojmu problematickému životu.
Román Cudzinec je o osobnom väzení na slobode a paradoxne o nájdení seba za mrežami, teda vo fyzickej neslobode. Existuje však aj Camusovo tretie "pojednanie" a analýza ľudskej existencie vo vzťahu k slobode, k možnostiam človeka, ktorá vychádza zo skúsenosti okupovaného Paríža v roku 1940. Camusa prepustili v decembri z Paris Soir, opúšťa Paríž a odchádza do severnej Afriky, kde žije dva roky na predmestí francúzsko-alžírskeho Oranu so svojou ženou Francine v biede. V tom čase uchopuje do slov túto situáciu možností človeka, ktorý sa nachádza akoby v obkľúčení a je izolovaný ako vo väzení. Camus píše štyri Listy nemeckému priateľovi, ktoré tvoria akýsi prechod medzi dielami s témou absurdna a dielom Mor, znamenajúcim jeho prekonanie. Bronner k tejto otázke uvádza: "Pri ,Troch absurdných´ išlo ešte o indivíduum. Kým bol ukončený prvý cyklus, začal už Camus rozmýšľať o druhom cykle diel s radom nových naliehavých problémov. Nedorozumenie malo slúžiť ako prechod. Čisto vnútorná konfrontácia s absurditou ustúpila teraz v dielach ,Mor´, ,Spravodliví´ a ,Revoltujúci človek´ výrazne inej skúsenosti solidarity a novému poňatiu sociálneho správania sa."
Camus na dne svojej existencie hľadá a rozhoduje sa k jedinej možnej záchrane - k odboju proti násiliu. Vstupuje do podzemného hnutia proti fašizmu. V 50. rokoch stojí zoči-voči beznádeji vlastnej ženy Francine, ktorá sa opakovane pokúšala o samovraždu.
Tatarka zažil vo svojom živote dvakrát tento pocit existencie na dne. V čase SNP riskoval rodinu a stratil prvorodeného syna, ktorý doplatil životom na zlé podmienky. Toto viselo nad Tatarkom ako Damoklov meč po celý život a viackrát pri rozličných príležitostiach - v interview, no aj v tvorbe (Ešte s vami pobudnúť, Číry chlapec Kalkalté) sa k tomu vracia. Podľa slov jeho druhého syna Olega, posledným želaním otca bolo, aby mu po smrti kostričku synčeka položili na hruď, čo sa aj stalo. Druhýkrát zažil toto existenciálne dno opustenosti, vylúčenosti a jednoznačnej osamelosti po invázii vojsk Varšavského paktu v roku 1968 do Československa.
Tatarka vystúpi spolu s davmi proti okupácii i proti moci, reční na námestí v Bratislave a študenti ho nesú na rukách. Potom davy, anonymní študenti, no aj mnoho slovenských intelektuálov, ktorí v prvom ťažení
proti presile boli ešte aktívni, ustúpia a Tatarka ostane na dlhé roky sám, dôsledne sprevádzaný len manželkou a deťmi, ktorí tým veľmi trpia. Tatarka, ktorý v okupácii videl nielen narušenie suverenity Republiky - Obce božej, ale aj všetkých pravidiel a etiky, nebol viac ochotný ustúpiť z pozície mravného korektívu, ktorú si zvolil. Tým sa popri iných - skrytých, tiež ticho prenasledovaných mocou, stal pre nasledujúce generácie na Slovensku obeliskom, vyčnievajúcim a pripomínajúcim ľudskú a morálnu normu pre budúci spoločensko-politický život.


Revolta a sloboda

Teda to, čo sa postavilo v živote oboch spisovateľov do cesty ako neprekonateľná prekážka - slobodné Francúzsko, či satelitná Slovenská republika, obsadené fašizmom, alebo neskôr iná invázia spojeneckých vojsk, ktoré pokorili suverenitu Československa, prekonali obidvaja spisovatelia vzburou, vstúpením do odboja proti presile; Camus aj ovplyvnený svojím súčasníkom a priaznivcom Malrauxom, jeho aktívnym životným prístupom.
Tento čin má v obidvoch kultúrach svoje predlohy, zvečnené pre nasledovníkov v umení: vo francúzskom sochárstve v Rodinových Občanoch z Calais, v slovenskej literatúre v hŕstke Slovanov stojacich pred rímskym cisárom ("Rimanom - cárom") v básni Sama Chalupku Mor ho!, ktorá sa stala emblémom Slovenského národného povstania - odboja proti presile fašizmu. Camus aj Tatarka vnímali tvorbu ako politické engagement. Na konci eseje o Sizyfovi toto vzopretie sa neprekonateľným situáciám rezumuje Camus slovami: "Niet osudu, ktorý by sa nedal prekonať pohŕdaním. Ak je v niektorých dňoch zostup sprevádzaný bolesťou, môže byť predsa sprevádzaný aj radosťou. Toto slovo nie je prisilné. Predstavujem si Sizyfa, ako sa vracia k svojmu kameňu a bolesť začína odznova. Ak obrazy zeme príliš tkvejú v pamäti, ak šťastie napomína príliš nástojčivo, potom v srdci človeka vyvstáva smútok: to je víťazstvo kameňa, je to kameň sám. Obrovská núdza sa stáva takmer neznesiteľnou. To sú naše noci v Gethsemanskej záhrade.Ale ťaživé pravdy strácajú váhu, ak ich spoznáme. Tak Oidipus najskôr nevedomky načúva osudu. Akonáhle vie, začína sa jeho tragédia. Zároveň spoznáva vo svojej slepote a v zúfalstve, že so svetom ho spája už len chladná ruka mladého dievčaťa. A tu padne bezmedzné slovo: ,Napriek všetkým skúškam - môj pokročilý vek a veľkosť mojej duše mi hovoria, že všetko je dobre.´ Antická múdrosť sa spája s moderným heroizmom."
Z absurdity nachádza Camus východisko aj v splynutí s neporušenou prírodou, no najmä v aktívnom postoji voči biede. V jeho úvahách sú pasáže o utrpení, ktoré sa odstrániť nedá, a o biede, ktorá by nemusela byť, keby nebolo závisti a neprajnosti. Sociálny súcit je len jedným z ukazovateľov orientácie Alberta Camusa.
Ďalšími dôležitými stanoviskami sú: hľadanie cesty individualistu k ľuďom a pocit solidarity s inými ľuďmi, ako ich predstavil v románe Mor. Keďže v Camusových dielach od počiatku stále ide o závažné duchovné pochody jednotlivca, uvažovali jednotliví literárni vedci o jeho duchovnej orientácii, o tom, či náboženstvo (vzhľadom aj na jeho detstvo, neskôr dizertáciu o Plotínovi a Augustínovi) zohrávalo v jeho diele rolu. Todd uvažuje u Camusa o "jasnej náklonnosti ku kresťanstvu... bez Boha", Bronner o "religióznom ateizme", ako to nazval G. Lukács, alebo o "odkliatí (odčarovaní) sveta", ako to čítame u Maxa Webera.
Takéto chápanie Camusa je podľa Laudu41 "skratkou" a príliš rýchlym záverom. Lauda uvádza Camusovu diplomovú prácu Kresťanská metafyzika a neoplatonizmus (Christliche Metaphysik und Neuplatonizmus. Diplôme d´Études Supérieures de Philosophie, 1936, Reinbeck 1978). Tu vychádza Camus - rovnako ako Augustinus vo Vyznaniach (Confessiones) - z prirodzenej túžby človeka po Bohu, po niečom nepominuteľnom.
K celoživotnému pocitu patrí u Camusa okrem tragiky aj pocit šťastia z blízkosti nenarušenej prírody, tak ako ju zažil v detstve. Práve z tohto zdroja čerpal obraznosť. Cítil sa mediteránnym človekom, preto mu boli
blízki a zdali sa mu príťažliví Afričania Plotin a Augustinus. Plotin vníma svet na konci helenizmu a v začiatkoch kresťanstva ako svet večného dobra a krásy. Rovnako Camus by chcel harmóniu medzi zdaním a skutočnosťou, medzi viditeľným a duchovným, medzi prítomnosťou a večnosťou.
Preto jeho ďalšou časťou tvorby mala byť symfónia lásky.42 Položením dôrazu na časnosť a kvalitu jej prežívania, na takto vnímaný "čas", ktorý už Augustinus vysvetľuje vo Vyznaniach, však Camus, ale aj Tatarka, svojím dôrazom na prítomný prežitok, predbehli moderné kresťanstvo.
Tento moment, cestu praktického náboženstva k Bohu cez človeka, ekumenizmus, porozumenie a mier sa usiloval uviesť do života kresťanov až Druhý vatikánsky koncil v 60. rokoch 20. storočia (1962-1965). Camus sa týmito otázkami zaoberal vo svojom diele, ktoré vyplývalo z jeho životných skúseností a bol sám so sebou koncentrovane v súlade.
Tatarka zdieľal tú istú cestu hľadania, no stále znova si definoval svoje postoje v závislosti od politických podmienok. V 40. rokoch v esejach (napr. Neznáma tvár) vidí seba ako veriaceho človeka stojaceho pred Bohom, v 50. rokoch sa deklaruje ako neveriaci. Keď mu matka vyčíta, že je neverec, vyznáva sa jej, že "ona je jeho božstvom". Tatarka, ktorý sa nechal exkomunikovať z cirkvi, sa do nej na konci života navracia. V Památníku národního písemnictví sa v jeho pozostalosti nachádza dokument písaný jeho rukou:
"Otcovia cirkve, spáchal som omyl, vystúpil z Cirkve. Prosím, prijmitema medzi seba. Posväťte zem, kde ma uložíte. Po latinsky nado mnou zaspievajte. Circum dederum me. Ďakujem Vám. Dominik Tatarka."
Čokoľvek by však obaja spisovatelia boli k otázke viery a náboženstva explicitne publikovali alebo napísali vo svojich poznámkach, len by to dopĺňalo ich tvorbu, ktorá je zameraná na podporu kvalitného ľudského života, na hodnoty, ktoré ho zachovávajú aj pri všetkej jeho absurdnosti, podmienené otázkami úporného hľadania, svedomia, zodpovednosti, súcitu, slobody a občianskej solidarity atď. Dôraz na tieto život zachovávajúce, a preto substanciálne životné entity spája obidvoch autorov a je blízky aj kresťanskej filozofii života. Poetika obidvoch autorov, vyplývajúca práve z koncentrácie na podstatné veci, šetrí slovami a často tie najhlbšie city sa vyjadrujú mlčaním. Tatarka priznáva takýto hlboký vzťah s matkou a s milenkou. Camus k tomu poznamenáva: "Umelci a umelecké dielo. Pravé umelecké dielo je to, ktoré viac šetrí slovami."


Zhrnutie

Z diskurzu, ktorý sme uviedli vyplýva, že samotní autori sa nevnímali ako tí, ktorí patria k existencializmu. Keďže pred kľúčovým slovom - absurditou života - neostávajú stáť ako pred neprekonateľným "múrom", nie sú to autori sartrovského typu existencializmu. Obaja sa vyjadrujú v rovnakých žánroch - esejach, novelách, úvahách a románoch. Ich životné peripetie sú veľmi podobné. Dno ľudskej existencie, pred ktorým stojí človek ako pred neprekonateľným absurdnom, znamená u obidvoch autorov hlboké sebauvedomenie a rozhodnutie sa pre prijatie, a tým prekonanie absurdna činom, ktorého je schopný len silný človek, smerujúci svojimi časnými činmi, aj keď sa oni ťažko žijú, k večnosti. Dimenzia časnosti - vlastného času ich presahuje smerom do budúcnosti, k nasledovníkom práve cez čin. Riešenia, ktoré v živote a následne aj v diele títo autori našli, sú etickými vrcholmi.
Na rozdiel od sizyfovského úsilia, kde treba začínať stále odznova, oni sa proti absurdite, ktorá ich vrhala na dno existencie, vzopreli k prelomu, výsledku, vrcholu.
Ich dielo je komplementárne cez viaceré žánre, ktoré ich charakterizujú formálne spoločné znaky: rok narodenia 1913, chudobné detstvo, siroty bez otcov, ktorí zahynuli v prvej svetovej vojne, kresťanský základ, štúdium Augustina, nadanie a štúdiá, štipendium, sklon k učiteľskému povolaniu alebo aj jeho praktické uskutočňovanie, vzťah k slobode, účasť vo francúzskom odboji za druhej svetovej vojny a v SNP proti fašizmu, Tatarka proti okupácii Československa vojskami Varšavského paktu v roku 1968, Nobelova cena (Camus v roku 1957) a Cena E. Rotterdamského (G. Marcel ju udelil Tatarkovi, aby ho dostal z Československa), vážne vnímanie skutočnosti - bez humoru, schopnosť vzoprieť sa absurdnému osudu, riešiť ho a vydržať. jú. Je sústredené na základné veci života. Ich neľahké, no predsa len dosahovanie a dosiahnutie, vzbudzuje rešpekt a nádej súčasne.



Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky