S Táborom padlých žien (aj) v Bruseli
Po prezentácii anglického vydania románu Tábor padlých žien na Medzinárodnom knižnom veľtrhu v Londýne v apríli 2016 a na Světe knihy v Prahe v máji 1917 som mal možnosť predstaviť orwellovský príbeh o prevýchove bratislavských dám najstaršieho remesla v tábore nútených prác v Novákoch aj publiku v Bruseli. Prezentácia sa uskutočnila na pozvanie stáleho predstaviteľa SR pri Európskej únii Petra Javorčíka a veľvyslanca SR v Belgickom kráľovstve Stanislava Valla večer 28. septembra 2017 v priestoroch Stáleho zastúpenia SR pri EU na Avenue de Cortenbergh 107.
Podujatie moderovala vedúca mediálneho oddelenia pani Jana Nagyová. Na programe bola najskôr projekcia filmovej podoby Tábora padlých žien, ktorý vznikol na základe môjho scenára a v réžii Laca Halamu. Po projekcii bola diskusia k filmu a predstavenie jeho anglického vydania, ktoré vyšlo v roku 2016 v rámci projektu Sto slovanských románov a s podporou EU v rámci projektu SLAWA. Informoval som o cieľoch vzájomných prekladov románových diel do jednotlivých slovanských jazykov, ktoré slovenské diela boli už preložené a že v rámci projektu bolo preložených už takmer 50 diel. Môj román vyšiel aj v prekladoch do češtiny, srbčiny, chorvátčiny a bulharčiny.
Súčasťou večera bolo aj predstavenie mojich ostatných literárnych diel, románu o evanjelickom teológovi Jánovi Lajčiakovi Prehovor, Ezechiel a románu o životných a tvorivých osudoch literárneho vedca a kritika a významnej osobnosti slovenského medzivojnového života Štefana Krčméryho Povedz slovo čisté. Oba romány vydalo Literárne informačné centrum. Knihy boli k dispozícii prítomným účastníkom besedy a všetky sa aj predali. Počas besedy som zaujal prítomných rozprávaním o málo známych osudoch teológa Jána Lajčiaka a literárneho vedca a významného matičiara Štefana Krčméryho. Prekvapilo ma, že hoci početné publikum tvorili väčšinou pracovníci rôznych odborných inštitúcii spojených pôsobením v únii, boli veľmi vnímaví k osudom ľudí, ktorí utvárali slovenskú históriu, no napriek tomu sú v kultúrnom povedomí málo známi. Počas autogramiády a rozhovorov pri pohári vína (keďže som počas besede upozornil na významnú pomoc Jána Lajčiaka Milanovi Štefánikovi pri jeho príchode do Paríža v novembri 1905, kde chorý, takmer bez prostriedkov a s veľmi slabou francúzštinou začínal svoju hviezdnu kariéru) mnohí účastníci prejavili mimoriadne živý záujem o Štefánikovu osobnosť a vyzývali ma, aby som sa práve jemu venoval vo svojej ďalšej literárnej tvorbe. Len opatrne som im to prisľúbil.
Na besede sa osobne zúčastnil aj veľvyslanec SR v Belgickom kráľovstve Stanislav Vallo, ktorý bol aj iniciátorom tohto literárneho večera. Mnohí účastníci besedy vyjadrili záujem častejšie sa stretať s predstaviteľmi slovenskej literatúry. V sprievode pána veľvyslanca Valla som mal – spolu s vnučkou Martinkou, ktorá sa pripravuje na právnickú dráhu – možnosť navštíviť aj priestory Európskej rady a oboznámiť sa s mechanizmom fungovania európskych inštitúcii, vrátane práce slovenských odborníkov a expertov, ktorí sa podieľajú najmä na práci početných odborných komisii. Počas tohto stretnutia i počas besedy som sa opätovne stretal s tým, že na rozdiel od iných štátov Vyšehradskej štvorky, ktoré majú v Bruseli svoje inštitúty a pravidelne poriadajú rôzne kultúrne podujatia, prezentácie a výstavy, SR nič podobné v sídle EU, kde pracujú stovky slovenských občanov, nemá – napriek opakovaným žiadostiam smerovaných kompetentným slovenských inštitúciám – najmä Ministerstvu zahraničných vecí SR.
Prezentácia v Bruseli sa uskutočnila vďaka podpore Literárneho informačného centra a z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia.
Anton Baláž