Vyšla prepotrebná kniha
Napísal ju Ivan Kamenec, má názov Po stopách tragédie (Premedia 2020), je to už druhé, doplnené vydanie, ale je rovnako aktuálna ako prvé vydanie z roku 1991. Nebezpečné fašizoidné klony, ktoré na Slovensku v ostatných rokoch vyrástli a ich reprezentanti sa stali sa súčasťou nášho demokratického parlamentného systému, môžu raz opäť prerásť do podobnej tragédie, akú Ivan Kamenec podrobné zmapoval na osudoch slovenskej židovskej komunity v období Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945.
Keď som Ivanovi Kamencovi napísal, že by som rád vlastnil aj nové vydanie knihy, ktorá teraz vyšla aj v príťažlivej grafickej podobe, vypýtal si moju „kopaničiarsku“ adresu a knihu mi hneď poslal s poznámkou: “ Myslel som si, že máš jej prvé vydanie“. Ja na to: „ Ak by som ju nemal, nebol by som sa s takou istotou orientoval v téme holokaustu, keď som sa púšťal do písania svojich prozaických textov na tému osudoch slovenských židov“. Zároveň som sa za roky, ktoré uplynuli od prvého vydania Ivanovej knihy, stal často svedkom toho, ako na rôznych odborných podujatiach, seminároch a konferenciách (v ostatných rokoch na medzinárodných konferenciách v Nitre o stredoeurópskom židovskom fenoméne), dnes poprední odborníci, zaoberajúci sa výskumom na tému holokaustu, nikdy nezabudnú pripomenúť akou priekopníckou, stále inšpiratívnou prácou je Kamencova kniha Po stopách tragédie.
Pozoruhodné sú aj jej osudy: jej text v podobe dizertačnej práce vznikol ešte koncom šesťdesiatych rokov a časť z nej stihla ešte aj vyjsť v Historickom časopise (č. 3, 1969) pod názvom Snem Slovenskej republiky a jeho postoje k problému židovského obyvateľstva na Slovensku v rokoch 1939 – 1945. Na Kamencovu60 stranovú štúdiu ma upozornil Juraj Špitzer a tak som si ju stihol v Univerzitnej knižnici prečítať skôr ako príslušný ročník Historického časopisu presunuli do neprístupného fondu „Z“. Nielen ako historickú kuriozitu spomeniem, že Špitzer na štúdiu upozornil aj Alexandra Macha, ktorý sa v roku 1968 vrátil po 23 rokoch z väzenia. Zmienku o tom som našiel v Machových denníkoch s poznámku, že by sa chcel s autorom štúdie stretnúť. Nikdy ale tento minister vnútra Slovenského štátu, osobne zodpovedný za deportácie slovenských Židov do nemeckých vyhladzovacích táborov, na to nenašiel odvahu.
V roku 1971 Ivan Kamenec dizertačnú prácu v Historickom ústave SAV aj obhájil, ale knižne už vyjsť nemohla. Jurajovi Špitzerovi v tom čase nastupujúcej normalizácie vrátili z vydavateľstva Epocha rukopis jeho spomienok na novácky Pracovný tábor Židov a pôsobenie židovského partizánskeho oddielu počas SNP. Vyšli knižne až v roku 1994 pod názvom Nechcel som byť žid. A Špitzer aj do tretice: Kamenec v úvode k novému, doplnenému vydaniu knihy uvádza ako mu práve Špitzer navrhol, že sprostredkuje prenesenie rukopisu do zahraničia, kde by mohol byť publikovaný. Odmietol, iba sa postaral o to, aby bol rukopis uložený v piatich exemplároch na rôznych miestach. A tak v knižnej podobe vyšla monografia Po stopách tragédie až v roku 1991 vo vydavateľstve Archa.
Aspoň stručne uvediem čo čitatelia a historici v diele našli. V siedmych kapitolách, na základe dôkladného archívneho výskumu sa zaoberá situáciou židovských občanov a organizácii po vzniku autonómie Slovenska v októbri 1938, prvými protižidovskými opatreniami vo verejnom živote a po vzniku Slovenského štátu aj prvými právnymi normami, ktoré vyústili do prijatia Židovského kódexu, arizačných zákonov, pokusov o getoizáciu židovského obyvateľstva, prípravy a priebeh deportácii, ktoré dostali aj podobu ústavného zákona o vysťahovaní Židov. V nacistických vyhladzovacích táboroch v období holokaustu zahynulo takmer šesťdesiat tisíc slovenských Židov. Už názvy viacerých kapitol svedčia o stupňujúcom sa dramatizme, vyúsťujúcom do ich tragédie: Hľadanie vinníkov obetí, Prijatie nacistického vzoru, Na ceste k vyvrcholeniu tragédie, V slepej uličke a Posledné dejstvo tragédie. Každá zo siedmych kapitol knihy je doplnená prameňmi, z ktorých autor čerpal, ide predovšetkým o fondy Slovenského národného archívu, štátnych okresných archívov, dobovej tlače, fondov jednotlivých ministerstiev, predovšetkým ministerstva vnútra, rovnako i knižných a časopiseckých prác, ktoré boli Kamencovi pri tvorbe práce prístupné. Ako autor, ktorý rovnako pracuje s prameňmi a publikovanými pamäťami, viem oceniť aká dôkladná je v tomto smere Kamencova kniha, aj ako podnetne musela pôsobiť a dodnes pôsobí na profesionálnych slovenských historikov, už viacerých generácií.
Na podnet vydavateľa nové vydanie knihy autor doplnil krátkymi úryvkami z diel slovenských autorov, ktorí sa vo svojich dielach rovnako zaoberajú osudmi slovenskej židovskej komunity počas holokaustu. Tvoria kompozičné predely medzi jednotlivými kapitolami a môžu na čitateľa knihy pôsobiť ako podnetný odkaz na dielo Leopolda Laholu Božia ulička, Rudolfa Jašíka Námestie svätej Alžbety, Petra Karvaša Noc v mojom meste, Vincenta Šikulu Muškát, Juraja Špitzera Nechcel som byť žid a Kláry Jarunkovej Čierny slnovrat. V týchto dielach, v ich príbehovej podobe si môžeme naplno uvedomiť, že rasová politika Slovenského štátu, obludná propaganda, vyúsťujúca do podoby, že Žid nie je človek!“, lúpežné arizácie, gardistické surovosti pri zostavovaní deportačných zákonov a dlhé mlčanie väčšinovej slovenskej spoločnosti – že to sú literárne stopy aj našej vlastnej národnej tragédie, historického zlyhania.
Hoci Ivan Kamenec v úvode nového vydania knihy uvádza, že mnohé práce dnešných autorov spracúvajú problematiku holokaustu na Slovensku do väčšej šírky a hĺbky ako to robil on, nejdú už iba „po stopách tragédie“, ale túto tragédiu detailne a z mnohých pohľadov rekonštruujú, dopĺňajú množstvom dovtedy nepoznaných faktov a súvislosti, jeho kniha zostáva takým dôkladným a komplexným dielom, svedectvom o temnej, stále časťou spoločnosti (a akoby sa ešte zväčšujúcou) spochybňovanej či priamo odmietanej stránke našich národných dejín, že možno jej nové vydanie oprávnene označiť za prepotrebné. Reč dokumentov, vyhlášok, nariadení a zákonov vojnovej Slovenskej republiky je taká výpovedná, že i toto jedno dielo by stačilo na usvedčenie všetkých našich šíriteľov osvienčimskej lži.
Anton Baláž