Babiak_Valentova - KNS

Klub nezávislých spisovateľov
Laurinská 2, 815 08 Bratislava
Podujatia z verejných
zdrojov podporil Fond
na podporu umenia
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Vecnost
Dvojpólové básnické gesto Zdenky Valentovej Belićovej
Zdenka Valentová Belićová je v kontexte slovenskej vojvodinskej literatúry originálny jav; človek s tradičným nazeraním na svet, ktorému sa ešte nedostali informácie o nebezpečenstvách rodového či sexistického nazerania na svet iste by povedal, že je v nej kus sveta muža: venuje sa vážnym témam z oblasti dejín, filológie, píše o témach z imagológie, teatrológie, hodnotí, recenzuje – no čo je najviac mužské na jej postoji: dokáže sa na veci pozrieť s istou iróniou, úsmevom, ktorý nevieme, či má svoj prameň v dobromyseľnej zhovievavosti alebo levelu, ktorý sa na svet pozerá z výšky tragickej koturny.
No na strane druhej, jej prejav je vyrovnaný, vyvážený básnickým gestom, metaforou, obrazom, ktorý pojmovú ostrosť dokáže zjemniť, pohladiť či naplniť pochopením – a to je ženský pól prehovoru Zdenky Valentovej Belićovej.
 
Slová Zdenky Valentovej Belićovej sú zo sveta jemnej kontúry – toho sveta, ktorý je medzi slovom a činom, a ktorý Eliot označuje ako tieň; niečo „už nie“ – ktoré je „ešte nie“.
 
Z tohto dvojpólového gesta sa rodí aj onen jej neopakovateľný, originálny prejav – imperatív: „musíme kráčať smelšie a krok našich myšlienok musí byť ráznejší, aby sme ani my, spolu s tým, čo by sme chceli povedať, neuviazli v tme.“ Človek s tradičným nazeraním na svet, ktorému sa ešte nedostali informácie o nebezpečenstvách rodového  či sexistického nazerania na svet iste by povedal, že je to predsavzatie muža, ktorý hovorí ženským slovom. Raz to slovo zaznie v esejach a druhýkrát v poézii. Kedy je to slovo viacej doma – závisí od toho, či sa na nás pozerá jej mužskejšie alebo ženskejšie oko.
V úvodnej eseji zo svojej knihy esejí Zvuk Eurydikiných krokov hovorí: Na počiatku bolo slovo – alfa a omega. Slovo ako háčik, ktorým sa jav z vonkajšieho sveta zachytí o naše vedomie a nakresli nám jeho obrysy do mentálnej mapy. Pomenovanie je ako keď sa amorfná neviditeľná všadeprítomnosť kondenzuje a pretiahne cez tenučké ihlové uško do viditeľného sveta. Zhmotní sa myšlienka. Človek zmyslami začne vnímať to, čo sa ešte pred chvíľou fluidne rozplývalo. Pomenovávanie je neukončený proces. Prebieha aj teraz. To, čo sa dodnes nestačilo pomenovať, vznáša sa v metafyzickej prázdnote na dosah ruky. Ak máme aspoň trochu šťastia, môžeme sa ho dotknúť.

Mysliaci človek sa podoba Orfeovi a myšlienka Eurydike. Za dobrý nápad sme ochotní zostúpiť aj do podsvetia, a vtedy sa nám zdá, že sú naše idey najkrajšie zo všetkých nýmf. Tak ako sa Orfeus odhodlal predstúpiť pred Hádesa a Persefonu, aj my sme ochotní obetovať sa a vyviesť ich na svetlo sveta. Avšak podobne ako to bolo v mýte, keď sa rozcítení piesňou Hádes a Persefona rozhodli pustiť Eurydiku, určili aj podmienku – Orfeus sa pri návrate nesmie obzrieť za Eurydikou, ktorá ho bude nasledovať. Eurydika kráčala tichučko a Orfeus nepočul jej kroky. Mučený túžbou a obavou porušil zákaz a otočil sa. V tej chvíli sa Eurydika navždy ponorila do sveta tieňov. Musíme kráčať smelšie a krok našich myšlienok musí byť ráznejší, aby sme ani my, spolu s tým, čo by sme chceli povedať, neuviazli v tme.“

V básnickej zbierke ÉTERIZÁCIA mimo konTEXTu Zdenky Valentovej Belićovej rezonujú zvláštne referencie, odkazujúce na antický kód: je v nej niečo jánusovské, je v nej niečo kozmologické, hľadajúce prvotné arché, a konečne je v nej niečo mytologické. Keď hovoríme o jej jánusovskom jadre, máme na mysli istú grotesknú vyhýbavosť, ktorou sa nám jej lyrický subjekt vyhýba jednoznačne prezentovať: či je ten lyrický subjekt mužský, alebo ženský, resp. či je to ženské alebo mužské „písmo“, či je pojmové alebo metaforické, či je to slovo, položené na stôl, ako by povedal Rúfus: „presné ako soľ“, alebo je z iného sveta; tá jánusovská tvár nás permanentne klame tým, že v niektorých básňach, alebo aj častiach básne, má optimistické, živočíšne, pudové, erotické, rudimentárne východisko, ale hneď v ďalšej básni, alebo dokonca v závere tej istej básne, sa tento prejav mení na lyricko-melancholický, zraniteľný, pesimistický, rezignujúci či vyrovnaný s nedokonalosťou bytia. (N. B. Štúr vo svojom ústrednom estetickom spise O národných piesňach a povestiach plemien slovanských poznamenáva, že melanchólia slovenských a slovanských ľudových piesní vychádza z pocitu Slovana zo smútku z nedokonalosti sveta!)

A tento moment romantickej estetiky sa ukazuje ako primeraný interpretačný kľúč jednej dimenzie, jedného pólu poézie Zdenky Valentovej Belićovej. Ten druhý pól, tá druhá strana Jánusovej tváre, je pól postmoderný – lebo iba postmoderna dokáže byť tak blízka romantizmu, aby vytvárala jednu jednotnú tvár, akou je tá Jánusova; lebo nič tak nedokázalo rozumieť, nič tak nedokázalo vytvoriť si analogický filozofický a estetický program k romantizmu ako postmoderna: ten bohorovný pocit, že všetko sa môže, všetko sa smie, že všetko je dovolené, lebo génius dokáže obsiahnuť všetko, že básnik je pánom bytia i existencie a kreuje svet podľa vlastných meradiel – čo hlásal romantizmus, si našlo svoju duchovnú a umeleckú paralelu v postmodernom pocite konca: romantická irónia sa zmenila na postmodernistickú iróniu – romantické silácke, prepotentné „môžem a smiem všetko“ sa len nepatrne modifikovalo na postmodernistické bezočivé a posmešné: „všetko nie je kvantita, ale naplnená kvalita“.

Tak aj gesto lyrického subjektu Zdenky Valentovej Belićovej raz koketuje so ženskou citlivosťou, hľadajúcou pochopenie pre vlastný nepokoj, smútok, pocit pustoty, osamelosti, nenaplnenia, so ženskou citvosťou, hľadajúcou bútľavú vŕbu, pohladkanie silnejšieho – možno muža? – ale vzápätí v duchu tak aktuálnych postmodernistických rodových, feministických atď. tendencií a proklamovaných téz objavuje, že bútľavé vŕby už spráchniveli a skapali, lebo aj všetci muži sú alebo už zadaní, alebo gayovia. Niet sa komu vyžalovať, posťažovať, niet u koho nájsť silné rameno, niet u koho vzbudiť pocit ľútosti – iba ak by – a znova v duchu postmodernistickej irónie – textu, či jeho nadradenému bytiu – kontextu.
Jánusovská tvár lyrického subjektu poézie Zdenky Valentovej Belićovej sa pokúša nájsť adresáta svojich ženských pocitov a svojich mužských ideí v dvojakom svete: tom životnom, v ktorom objavuje všetky paradoxy a absurdnosť sveta, o ktorom svedčil modernizmus (od eliotovskej pustatiny po beatnický archetyp cesty), a v tom druhom svete: postmodernistickej intertextuality, vo svete textových odkazov, referencií, na ktoré ešte spomenutý Eliot nenašiel východisko, okrem cesty náboženskej viery; no postmoderna sa práve v tomto svete odkazov, referencií, zlomkov, črepín, fragmentov, zdrapov z odkazov minulých svetov atď. – dokáže priam vyžívať, lahodiť si s nimi, hovieť, užívať si ako prasa v bahne, prežívať priam extatickú slasť: keď máme v mixéri všetko, celý kozmos, celé bytie, zem, na ktorej nám prebývajú nohy i hviezdy, kde je príbytok našej hlavy – najväčšia slasť nastáva v okamihu, keď na tom mixéri ideme stlačiť tlačidlo ŠTART.

Lyrický subjekt Zdenky Valentovej Belićovej teda na strane jednej smúti, že svet, ktorého je súčasťou, je nedokonalý,a že v každom okamihu musí postupovať svoju existenciu, v každom okamihu hľadať zmysel svojej existencie, pátrať po svetle, ktoré rozprúdi v ňom život:
          Oči sa zaplnia nový svetlom,
          ak ho vpustím do seba,
          keď zašuchoce pod oknom.
          Prosíka, aby som ho vzala a nakŕmila.
          Pijem chladnú pokoru.
          Ak je kávová usadenina trpká,
          arómu zvyšku dňa už nevnímam.
                                                         (Chuť)
No na strane druhej ten istý lyrický subjekt si je vedomý, že žiadna záchrana nie je možná, že veľký prorok postmoderny, Friedrich Nietzsche (možno aj tým, že bol synom luteránskeho farára a Boh mal byť pracovnou náplňou jeho otca) zvestoval, že „Boh je mŕtvy!“, že skapala akákoľvek perspektíva viery ako veľkej hodnotovej, ale aj bytostnej vertikály západnej civilizácie; s týmto vedomím sa lyrický subjekt Zdenky Valentovej Belićovej utieka k sebairónii a namiesto života vzýva už iba prežívanie. Namiesto modernistického vitalizmu, nachádzajúceho podstatu v životnej sile, vis vitalis, namiesto modernistickej túžby po akceptovaní mužnej sily (od Dobroslava Chrobáka po Rudyarda Kiplinga), lyrickému subjektu tento eros ako životodarná sila, a to nielen biologického života, ale aj eros ako životodarná sila idey krásy, ako nám pripomína Platón vo svojom Sympóziu, teda, tento eros sa stráca:
          Čoskoro sa zobudím.
          Pritlačím mu prsty na žily,
         zistím tep,
          pozriem sa mu do tváre,
                                  skúmam či dýcha,
          či ho bolí niečo.
          Hrtan,
          hltan,
          až po žalúdok prehmatám,
                                  či má všetko, čo treba,
          aj poniže brucha.
          Či je celý živý.
          Či sa mu odovzdám,
          alebo mu žily prehryznem.
          Novému dňu, čo sa práva začína.
                                                  (Zobúdzanie)
Muža vystriedala existencia!

Ak bol muž conditio sine qua non pólu, ktorý korešpondoval s erotom, je svet bez muža, ktorého nahradila existencia, tým opačným pólom, pólom, ktorý korešponduje s thanatosom? Je naša postmodernistická irónia a sebairónia iba zásterka, maska pre našu skrytú agresivitu, zlosť a deštrukciu ako základné symptómy thanotosu, pudu smrti, ako ich diagnostikoval Freud?
Keby som mal vizuálne zhmotniť Jánusovu tvár, dal by som jej podobu Jozefa Podhradského – tak veľa je podobností medzi nimi dvomi: nikto tak v slovenskej literatúre zároveň nesmútil z otrockého postavenia slovenského národa a zároveň s takou nábožnou energiou neopisoval druhý príchod Mesiáša a spravodlivé vyslobodenie slovenského národa spod otrockého jarma; nikto nebol tak vnútorne rozorvaný, či je luterán alebo pravoslávny, Slovák alebo Srb, konzervatívec alebo liberál, nikto nemal takú dilemu ako vychovávať vlastné deti, či v duchu štúrovskom a panslavistickom alebo romanticky západnom (veď aj jeho deti inklinovali raz k Matke Sláve, ako dcéra Adela, a na strane druhej syn Vladimír bol vysokopostaveným srbským slobodomurárom); nikto tak ako Jozef Podhradský nenávidel západný romantizmus s jeho rozorvanými hrdinami, so všetkými jeho Faustmi, Manfrédmi, Child Haroldmi, Hyperionmi atď., so všetkými pomätencami, schizofrenikmi a bláznami a na strane druhej v slovenskej literatúre asi ani nenájdeme autora, ktorý by bol väčšmi fascinovaný bláznami, pomätenosťou a blúznením, a ktorého aj štýl a estetika je na takej ostrej hrane pomätenosti, blúznenia, posvätného tranzu, glosolálie či akéhosi sakrálneho romantického diktátu podvedomia – ako Podhradský.
Lyrický subjekt zo zbierky ÉTERIZÁCIA mimo konTEXTu Zdenky Valentovej Belićovej si túto jánusovsko-podhradskovskú masku v sviatočných chvíľach nasádza – a to nielen tým, že píše aj po slovensky aj po srbsky, že si vymýšľa novotvary, že hľadá svoju podstatu medzi národnými a konfesionálnymi princípmi, ale hlavne tým, že sa snaží nájsť kľúč pre vlastný tvorivý nepokoj, pre vlastnú rozpoltenosť, pre osobnú, privátnu neistotu, pre zúfalstvo, ktoré dospelo už k rezignácii – práve v nedokonalosti sveta.
A znova je tu ďalšia jánusovská otázka: je tá nedokonalosť sveta v makrokozme alebo mikrokozme? A odpoveď je hodna filozofa: aj-aj. Ten náš západný svet, náš makrokozmos spútavajú ťažoby postmoderny, alebo povedané poeticky: smútok zo smrti Boha. A ten náš slovenský mikrokozmos?
Roku 1904 v Slovenských pohľadoch Jozef Podhradský uverejnil svoju báseň Estetika škaredého v histórii (N. B. – romantická bohorovnosť: o filozoficko-estetickom probléme, teda vecný žáner – romantik Podhradský prehovára formou básne), kde okrem iného hovorí:
Hory žijú, vedia zboriť,
Švitoria v nich vtáčkov hudci;
Všetko umie! – len smrť stvoriť
Nevedel ni Všemohúci....

Až po dlhých svetom letoch,
Kde sa všetko vrtí, kýva,
Smrť našla som tu na – Slovensku, -
A i tá je frišká, živá...

Nevystrelí ťa do slávy
Flinta, kanón, ani satan,
Ak aj ty sám mečom ducha,
S krížom neprerúbeš sa tam...

Lyrický subjekt Zdenky Valentovej Belićovej v zbierke ÉTERIZÁCIA mimo konTEXTu si je vedomý svojho jánusovského postavenia: hovieme si v našom postmodernistickom jarmoku, či skôr bazáre, na ktorom sa predáva všetko: od lacných horaliek po fragmenty z papirusa z Qumranu, zvykli sme si žiť vo svete, v ktorom pochybujeme „čo je naše hore a čo naše dolu“ (Nietzsche), no chýba nám podnet na vyslobodenie z tohto pocitu, chýba nám rozhodnutie, odvaha, chýba nám zaucho, ktoré by nás vyslobodilo z pocitu opitosti, konopného šluku, z pocitu: Ak sa už raz ten Titanic potápa, dajme si rozlúčkový valčík. Ten lyrický subjekt vie, že nie rozkazovačka valčíka na Titanicu je správny postoj, ale správny smer je hľadať záchrannú vestu a čln, že – opakujeme spolu s Podhradským:
Nevystrelí ťa do slávy
Flinta, kanón, ani satan,
Ak aj ty sám mečom ducha,
S krížom neprerúbeš sa tam... –
ibaže tá rozhodnosť, ten prvý krok chýba, to predsavzatie, ktoré prvému kroku predchádza. Lebo, ako Podhradský končí svoju báseň:
          A z jaskyne Platónovej,
          Nemesis plamenným okom
          Škúli na Európu bokom.
          Hľadí jej mordinstrumenty,
          Tie boje, a húta svoje...

Lyrický subjekt Zdenky Valentovej Belićovej v zbierke ÉTERIZÁCIA mimo konTEXTu si nasadil jánusovskú masku a objavil svoju podobu: je ako antický grécky prorok, veštec Theresias: má rozhodnúť spor medzi mužom a ženou, medzi „mužskou modernou a ženskou postmodernou“ (ako tieto dva smery označuje chorvátska estetička Dubravka Oraićová-Tolićová), medzi smútkom, melanchóliou a depresiou moderny a smutným úškľabkom, melancholickým sa cerením a depresívnym zúfalým rehotom a výskaním postmoderny. A tak ako najslávnejšia veštba bájneho Theresia bola tá, ktorú zveril kráľovi Oidipovi, možno aj lyrický subjekt tejto zbierky nám nahovára, že príčinou moru sme my sami, že spolu s Podhradským nás upozorňuje, že
z jaskyne Platónovej,
Nemesis plamenným okom
škúli na Európu bokom...

Akurát nevieme, či aj my nie sme takí ako thébsky Oidipus, že veštbe neveríme, že sa jej vysmievame, lebo nedokážeme vidieť to, čo vidí prorok. A táto naša oidipovská pýcha nie je nič iné ako hybris, ktorý, ako je už od antiky známe, zárodok každej tragédie.
Michal Babiak
Pramene:
VALENT BELIĆ Zdenka: ETERIZACIJA van konTEKSTa. VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ, Zdenka: ÉTERIZÁCIA mimo konTEXTu. Novi Sad, Bratislava : Grafomarketing, Spolok slovenských spisovateľov, 2018.
Valentová Belićová, Zdenka: Zvuk Eurydikiných krokov. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, 2019.
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky